Ako žiť nezávisle ako silná žena?
Ahojte, som mladá baba, mám 23. Už asi 3 roky sa živím plne sama a študujem. Spoznala som muža o 10 rokov staršieho, pôsobil ako zrelý, schopný muž. A veľmi som si s ním rozumela. Stále si to o ňom myslím. Narazila som však na určitý kontrast, ktorý ma zasiahol v prekvapivej hĺbke. Vedela som, že svoju mamu si vždy ctil a považovala som to za green flag. Je tam medzi nimi skutočný vzťah. Nikdy ma nenapadlo, že by som mala problém rešpektovať jeho mamu. Aj v tomto by som sa postavila hneď vedľa neho a bola voči nej azda v rovnakom postavení ako on. Čo sa stalo, bolo to, že mu mama zavolala, keď sme boli spolu. Zdvihol telefón a ozvalo sa: „Kde si, dieťa?”. A to ma prekvapivo zasiahlo - kde si a oslovila ho dieťa, tak prirodzene. Mňa sa moja mama nikdy nepýtala, kde som a čo robím. So súrodencami sme boli vždy samostatní. Doma sme skôr fungovali na úrovni takej, že slabosť sa nepripúšťala a skutočne to v mnohom zachádzalo do niečoho, čo mohlo mať nezdravé dôsledky. Vždy keď som sa s niečím zdôverila, čo ma trápilo, odozva bola taká, že čo je to za blbosť. Výchova, ktorá ma urobila neuveriteľne silnou, súčasne vnútorne rozhádzanou, čo si už dlhšie uvedomujem. Tento moment s priateľom vo mne vzbudil uvedomienie určitej priepasti medzi nami, ale viac uvažujem o sebe. Asi sa odhalilo to, ako veľmi milujem svoju slobodu a nezávislosť, hoci si to pýta veľkú daň - často pocit nestability a uvedomujem si, že čo sa týka vzťahov, som pozadu.
S týmto zážitkom sa spojili možnosti, čoho som konkrétne ja v živote schopná, a možnosti všeobecne ženy v spoločnosti. S mužom cítim zmeny. Som chránená, cítim sa v bezpečí, už len to, že ma odvezie večer po práci, je dôležitá vec, cítim, že nekonám správne, ak sa ako žena “túlam” po večeroch vo veľkomeste sama. Život, ktorý som žila a potom jeho len malá pomoc v drobných veciach, ktorá pre mňa bola tak veľkou, mi ukázali, že toto nie je spoločnosť, kde sa žena vie oháňať sama. Súčasne sa moje vnútro s týmto nevie zmieriť, mám veľké ambície a som veľmi samostatná, vždy som sa po každej stránke spoliehala len na seba. Miestami pociťujem ako žena diskrimináciu v rôznych prostrediach v rôznych formách, vlastný otec mi povedal, že si mám nájsť frajera, ktorý mi zaplatí vysokú školu a sama začínam vidieť, že tento život, ktorý žijem - úplne sama závislá na sebe, pracujem a študujem, sama si určujem smer a na žiadne rady sa nikoho nepýtam, nemám žiadnu psychickú podporu od nikoho (muž v tomto znamenal zmenu) - tento život spoločnosť nepodporuje - je veľa vecí, s ktorými bojujem kvôli nastavenej spoločnosti, najmä v práci. Zažila som aj niečo iné - jedno leto som strávila v Rakúsku, tam som bola rovnako sama sebou, ale akosi sa život vynímal trochu inak. Teraz nechcem ospievať západ, uvažujem všeobecne nad životom.
Ako slobodné nezávisle ženy žijete svoj život vy?
Nie je nic cudne na tom, ze ho mama oslovila dieta a spytala sa kde je. Moja mama nas s bratom bezne vola male a velke dieta a to mame po 40 obaja. Ked vola spyta sa kde sme preto, lebo vie, ze niekedy nie je vhodny cas a priestor na telefonat, nie kvoli tomu, ze ma potrebu nas kontrolovat. Vy ste ako rodina fungovali inac, bez dovery a otvorenosti, mozno preto si z toho prekvapena.
A ani s partnerom nemusis citit stratu slobody a moznosti rozhodovat o sebe, opustit svoje ambicie, ani nemusis byt na nikom zavisla. Staci si vybrat partnera, ktory to umozni a budovat vztah ako dvaja rovnocenni, rovnopravni a sebavedomi ludia, ktori ziju aj svoj zivot ale zaroven dokazu aj spolu fungovat a o veciach spolocne rozhodovat.
Mám 28, mama ma stále nazve svojim dieťaťom, zavolá, spýta sa kde som, čo robím, ako sa mám, či niečo nepotrebujem a zároveň mám manžela, na ktorého sa viem tiež spoľahnúť a podporujeme sa navzájom, ale nemám pocit, že by mi to zobralo či i len štipku slobody... vždy som sa sama rozhodla čo budem študovať, kde budem pracovať, aj ako zadaná som strávila niekoľko mesiacov sama v zahraničí v rôznych krajinách na stážach, som vedkyňou v odbore, kde stále prevládajú výrazne muži... samozrejme, tým že som vo vzťahu, sú aj také rozhodnutia, kde musím myslieť na oboch, ale vôbec mi to nevadí... mám pocit, že práve tá podpora od mojich blízkych, istota ktorú v nich mám, mi vo veľa prípadoch dáva tu slobodu a trúfla som si vďaka tomu na veci, ku ktorým by som sa možno sama neodhodlala
Nie je nic cudne na tom, ze ho mama oslovila dieta a spytala sa kde je. Moja mama nas s bratom bezne vola male a velke dieta a to mame po 40 obaja. Ked vola spyta sa kde sme preto, lebo vie, ze niekedy nie je vhodny cas a priestor na telefonat, nie kvoli tomu, ze ma potrebu nas kontrolovat. Vy ste ako rodina fungovali inac, bez dovery a otvorenosti, mozno preto si z toho prekvapena.
A ani s partnerom nemusis citit stratu slobody a moznosti rozhodovat o sebe, opustit svoje ambicie, ani nemusis byt na nikom zavisla. Staci si vybrat partnera, ktory to umozni a budovat vztah ako dvaja rovnocenni, rovnopravni a sebavedomi ludia, ktori ziju aj svoj zivot ale zaroven dokazu aj spolu fungovat a o veciach spolocne rozhodovat.
@viestta ďakujem za reakciu… nuž on s mamkou stále žije a je tam puto (takže áno, “kde si” nebolo len v zmysle “je vhodný čas telefonovať), súčasne priateľ nie je neschopný žiť samostatne, buduje vlastný majetok…je možné, že ma to aj vnútorne zasiahlo, že ja som to nikdy nemala a súčasne to aj možno odmietam, nie je mi to prirodzené (neriešim tu teraz priateľa a jeho vzťah s matkou, ale výlučne len seba)
Co z toho citam ale mozno sa mylim.
Nie si vyrovnaná s minulosťou, s detstvom, so vztahom otec a ty, matka a ty. Tu to len vybublalo. Podvedome hladas ochrancu, starsieho muza. A zrazu zistis, ze on je niekoho dieta, ze ma mamu, ktora sa o neho zaujima, ty si to tak nemala, chyba ti to, preto to tak citlivo vnimas.
Treba si uvedomit ze vztah muz a zena, partnersky vztah nie je vztah dieta a rodic. A ani by to nebolo zdrave. Z tvojho prispevku uplne srsi ako velmi by si chcela byt niekoho dieta, milovane, prijate, aby sa o teba niekto zaujimal, chranil ta. Rodicia ti to neposkytli, beries to ze ta vychovali ako silnu samostatnu. No ono ti ani nic ine neostavalo, len byt silna a samostatna, ze?
Podľa mňa by to chcelo kvalitnú terapiu. Je super, že si samostatná a plne schopná sa o seba postarať, no to neznamená, že nemôžeš mať aj vzťah. Aby si neskôr neľutovala, že ti niečo dôležité v živote ušlo...
tvoj otec je poriadny pako a úbožiak s jeho názorom "Nech ti frajer zaplatí vysokú" by som ho poslala do ri*i.
to je tá samostatnosť a nezávislosť čo vás doma učili?
Mne to tak pripadá, že potrebuješ vyriešiť svoju minulosť, zmieriť sa s tým ako si vyrastala a potom nebudeš riešiť ako to majú iný.
Samostatnosť, úplná nezávislosť, ambície, kariéra a akékoľvek benefity s tým spojené urobia šťastný život (reálne, nie na sociálnych sieťach) mizivému percentu ľudí - väčšinou nie sú postačujúcou podmienkou. Mnohí to predstierajú, alebo klamú sami seba. Áno, svoje nezávislé pohodlíčko je silný zvyk, ale či nás to [u]robí šťastnými...
Samostatnosť, úplná nezávislosť, ambície, kariéra a akékoľvek benefity s tým spojené urobia šťastný život (reálne, nie na sociálnych sieťach) mizivému percentu ľudí - väčšinou nie sú postačujúcou podmienkou. Mnohí to predstierajú, alebo klamú sami seba. Áno, svoje nezávislé pohodlíčko je silný zvyk, ale či nás to [u]robí šťastnými...
@anonym_044ca2 vážne? To snáď nie🥴
Tiež som musela byť silná, samostatná a schopná. V detstve som bola za toto odmeňovaná slovnou pochvalou. Našla som si manžela, mala deti, bola hlavou a krkom rodiny. Muž prepadol závislosti, musela som byť o to viac silná a vybudovať si život samostatne a rozviesť sa. Opäť sama pochvala, ako to zvládam, zvládla som a aká som silná a schopná (a áno, som). Našla som si partnera, druhýkrát sa vydala, spravila si ďalší stupeň školy, mám šikovné a múdre deti, ideálneho manžela, majetkovo klasická vyššia stredná trieda, sme zdraví a .... spokojní...?
No, ja nie. Ja posledné roky fungujem ako skala. Niekto to nazýva sila, ja to nazývam Racio. Ostalo vo mne len to. A to Racio je v každej mojej bunke. Nemám pozitívne emócie z ničoho, len keď niečo funguje a vyjde, ako potrebujem. Viem, že keby žijem sama, moj život je "dokonalý" a šlape ako švajčiarske hodinky. Vadia mi ľudia. Vadia mi zlyhania. Emócie. Cítim sa ako robot. Terapie nepomáhajú (alebo po milimetroch), pretože nie som schopná zmeniť ani najmenšie detaily. Moje telo má paniku, ak niečo nemám mať vo svojich rukách a plne pod kontrolou.
Ale chválu na svoje schopnosti, silu a nezávislosť počúvam neustále.
Stále nechápem, že je môj muž natoľko nad vecou, že so mnou dokáže žiť. Chcela by som byť slabá. Nedokážem to. Ani na 30 sekúnd. Tak si to dovoľ a nauč sa to, kým nie si príliš ďaleko.
@anonym_autor No ja neviem. Ja ked som bola mlada, po skole som sa prestahovala do hlavneho mesta a zila si svoj zivot, mala svoju pracu, svoj okruh ludi, zaujmov, nechapem o com vlastne hovoris ? Ved takto zije vacsina mladych ludi. Vsetky moje kamosky takto zili. A popri tom ak najdu vhodneho partnera, zalubia sa moze prist dalsie rozhodnutie o byvani, o dietati, o svadbe atd. Nechapem, sak celkom prirodzene veci. Ja som sa ako samostatne zijuca starajuca sa o seba v BA necitila vobec nejako divne ani bez partnera ani s nim. Fakt, asi celkom nerozumiem co riesis a skor mi to tak pride ze riesis podvedome vlastne svoje vztahy s rodicmi.
Tiež som musela byť silná, samostatná a schopná. V detstve som bola za toto odmeňovaná slovnou pochvalou. Našla som si manžela, mala deti, bola hlavou a krkom rodiny. Muž prepadol závislosti, musela som byť o to viac silná a vybudovať si život samostatne a rozviesť sa. Opäť sama pochvala, ako to zvládam, zvládla som a aká som silná a schopná (a áno, som). Našla som si partnera, druhýkrát sa vydala, spravila si ďalší stupeň školy, mám šikovné a múdre deti, ideálneho manžela, majetkovo klasická vyššia stredná trieda, sme zdraví a .... spokojní...?
No, ja nie. Ja posledné roky fungujem ako skala. Niekto to nazýva sila, ja to nazývam Racio. Ostalo vo mne len to. A to Racio je v každej mojej bunke. Nemám pozitívne emócie z ničoho, len keď niečo funguje a vyjde, ako potrebujem. Viem, že keby žijem sama, moj život je "dokonalý" a šlape ako švajčiarske hodinky. Vadia mi ľudia. Vadia mi zlyhania. Emócie. Cítim sa ako robot. Terapie nepomáhajú (alebo po milimetroch), pretože nie som schopná zmeniť ani najmenšie detaily. Moje telo má paniku, ak niečo nemám mať vo svojich rukách a plne pod kontrolou.
Ale chválu na svoje schopnosti, silu a nezávislosť počúvam neustále.
Stále nechápem, že je môj muž natoľko nad vecou, že so mnou dokáže žiť. Chcela by som byť slabá. Nedokážem to. Ani na 30 sekúnd. Tak si to dovoľ a nauč sa to, kým nie si príliš ďaleko.
@nominativ nechali sme si "pokrokom" natlct do hlav, ze vsetko vzdy dokazeme sami 100% "zmanazovat", riadit, ovladat. A zabudli sme na pokoru, city, objatie, prijatie, pochvalu, slabost, plac - hanbime sa za to. Pocita sa iba dokonalost. Aj preto muzi zzenstievaju a zeny zmuzstievaju. Nieco si stale dokazujeme a nieco podstatne nam tym padom mizne, chyba.
Samostatnosť, úplná nezávislosť, ambície, kariéra a akékoľvek benefity s tým spojené urobia šťastný život (reálne, nie na sociálnych sieťach) mizivému percentu ľudí - väčšinou nie sú postačujúcou podmienkou. Mnohí to predstierajú, alebo klamú sami seba. Áno, svoje nezávislé pohodlíčko je silný zvyk, ale či nás to [u]robí šťastnými...
@anonym_044ca2 no, podla mna mas aj nemas pravdu... za mna je nezavislost "v hlave"... ano, dostatok materialneho zabezpecenia to v standardnom zivote a vo svete ulahcuje... ale byt silny a samostatny nie je furt riesit niekoho ineho... hlavne seba a byt so sebou spokojny (v praci - akejkolvek, vztahu - akomkolvek)... proste je to skor mindset ako nejaka uroven zabezpecenia (ta tomu napomaha)...
A na tom, že ho mama oslovila "dieťa", je niečo zlé? Asi tomu celkom nerozumiem. A takisto ani tomu, prečo si niekto myslí, že keď žiješ s partnerom, tak nemôžeš byť nezávislá a sebestačná.
Si este mladucka, a aj ked si navonok myslis o sebe, ze si silna a nezavisla, z precitaneho prispevku mam pocit, ze vnutri si neista.
Ja mam o cca desat rokov viac, uz som vydata s detmi. Ale ako mlada som si uzivala slobodn zivot. Ja nemam pocit, ze v tato doba nezavislym zenam nepraje, prave naopak. Stale je tu ista diskriminacia, ale ked sa budes obracat, vystudjes, dobre sa zamestnas, mozes mat svoj uplne nezavisly zivot a nemusis sa nikomu prisposobovat. Ja mam vlastnw byvanie, vlastne oeniaze, nemusim si od nikoho pytat dovolenie robit co chcem. A o tom je pre mna sloboda
podľa mňa to zbytočne pitváš... premýšľaš nad tým až moc komplikovane. Ja jediný red flag, ktorý vidím, je, že v tomto veku býva s mamičkou.
Jedna veta????to vážne jedna veta to s tebou spravila?
Takže tebe chýba ten prístav aký ma on,hej?o tom to je?
@anonym_autor na 23 r píšeš veľmi rozumne.Ty si sa silnou musela stať, lebo rodičia z vás dosť skoro spravili tých, čo si musia poradiť sami.Mne sa taká výchova nepáči a aj mi ta je ľúto, ale dalo ti to tu samostatnosť a tvrdost.Vo vnútri by si aj prijala, aby ti rodičia zavolali ako sa máš co robíš, nič nepotrebuješ?Asi budeš vo vzťahu aj, keď je on starší ta uvedomelejsia a racionálna, samostatná.
Dovoľ si byt žena, ktorej niekto pomôže a poradí.
Moja kolegyňa mala takých rodičov materiálne jej dali veľa, ale emočne nie.Ked mala starosti s mužom a zdôverila sa rodičom povedali jej, že ich to emočne ničí a nechcú o tom počuť.V ich rodine o čom sa nehovorilo to neexistuje a svet je ružový.
Žiješ bežne ako mladý človek,super je,že sa vieš o seba postarať.Mas niečo nevysporiadané z minulosti,že si priateľ volá s mamou je úplne v pohode.Bezne tak žije kopec mladých ľudí v zahraničí,tu viac využívajú mama hotel,lebo je to pohodlné alebo nemajú peniaze.Tiez som po škole bývala v prenájme,odsťahovala sa za prácou a vedela sa uživiť,nič prevratné som v tom nevidela,iba som si plnila ambície a kariéru.Prisla láska,spoločné bývanie (muž si bežne zavolal s mamou,švagor si bola a tiež doteraz).Potom svadba,deti a živil má x rokov manžel.Aj počas manželstva som v niečom samostatná jednotka a x veci robime spolu.A tiež si volám ja sama každý deň so svojou mamou,vzťahy sú v rodine v pohode.Nerob z komára somára,užívaj si lásku,priateľa,cestujte,keď máte peniaze🙂Zi svoj život,nevšímaj si dokonalých ľudí na sociálnych sieťach,spoznávajte sa vy dvaja.
celkom tomu nerozumiem 😒 aj s partnerom môžeš byť nezávislá a samostatná ... byť s niekým neznamená vždy slabosť - a byť sama silu ...