Akú ste mali výchovu?
Pýtam sa najmä generácie tridsiatničiek, ale píšte aj iné, ideálne ak aj vás približný vek. Zažili ste od rodičov, pripadne aj starých rodičov láskyplné zaobchádzanie, objatia, chválenie, rodinnú pohodu, humor, veľa rozhovorov, spoločenské hry a výlety, v prípade problémov miernosť, upokojenie a pohodu? Alebo chlad,prísnosť, výčitky, bitky, vyhrážky, tresty, kritiku? Cítite sa traumatizovane? Ako zijete dnes? Aké máte vzťahy samé k sebe, so súrodencami a rodičmi, s partnermi? Ja som tridsiatnička a som žiaľ ten druhý prípad. Vzťahy katastrofa, najhorší asi ten k sebe, od ktorého sa odvíjajú všetky ostatné.
Mam 36. Dostala som aj na zadok, dostavala som aj objatia, aj pochvaly, aj prikazy, aj zakazy, rozpravali sme sa, hrali sme sa spolu, chodili sme na vylety... vzdy, ked som dostala na zadok alebo zaracha, vedela som preco to bolo a bolo to zasluzene. S rodicmi mam dobre vztahy, nemam z detstva ziadne traumy. Myslim, ze ma vychovali dobre a ak aj mi nieco v detstve nechceli dovolit, tak teraz s odstupom casu, ked mam vlastne deti, uz chapem preco.
Ocino mi viac prejavoval lásku, či už objatím , bozkom , alebo slovne . Mama vôbec . Tá , až keď sa mne narodili deti , začala vnímať ako často im hovorím , že ich ľúbim a hodikedy im ja , alebo oni mne dajú pusu , začala trosku viac prejavovať city , ale nie je jej to prirodzene a mne ani prijemne . Ale to nehovorim , že mám zlu mamu. Ale tu lásku nevedela nikdy nejako mne prejavit . A hlavne mňa velmi v 15 toch sklamala , zdoverila som sa jej a hneď ako mohla , to použila proti mne . Čiže ta dôvera tam už nikdy taká nebola . takze take rozhovory , aké mám ja s mojimi dverami tam nikdy už potom neprebiehali . No niekto sa uci na svojich chybách , ja som sa poučila na vhybach mojej maminy
@anonym_autor Mam 32. S rodicmi mam taky neutralny vztah. Sice ma vychovali slusne, ale uprimne emocionalne to bola vzdy velka bieda... Ja sa nepamatam na ziaden normalny rozhovor s mojimi rodicmi 🤷, co je za mna smutne...skor iba take bezduche rozhovory. Ak sa ma rodicia spytaju, ako sa mam? Tak som az zaskocena 🥴😁. Otec mi da pusu asi tak raz rocne na narodeniny.
, obcas je to iba take velmi chladne (skor neprijemne) "potlapkanie" po pleci...nehu nikdy nejako neprejavoval. Pradoxom je, ze su to skvely stari rodicia a zboznuju svojho vnuka...spravaju sa k nemu uplne inak, ako k svojim detom. Spociatku mi to bolo luto aj som normalne zavidela 🫤, ale uz to beriem inak a v podstate som rada, ze bude mat syn take pekne spomienky na starych rodicov. 😊 Fungovali sme tak standardne, mama navarila, upratala, ucila sa s nami...otec pracoval bud v praci alebo okolo domu. Emocne sme boli ale v
dost zanedbane a vnima to tak aj moja sestra.
Mame ale obe skvelych partnerov 🤗 a ja aspon velmi dobre viem, na co si mam davat pozor pri synovi a aky rodic nechcem byt. Mozno preto som si prave vyberala partnera, ktory je ovela viacej sentimentalny, ako ja 😁👍.
@anonym_autor podľa mňa som mala normálnu výchovu. Kde bolo veľa lásky, ale dostala som aj keď som neposluchala. Rodičia sa vždy snažili chodili sme na výlety, dovolenky. Naučili ma rôzne športy. Zo všetkými mám veľmi dobre vzťahy a rada s nimi trávim čas. Teda s celou rodinou či už sú tu starkovci, sesternice, teta s ujom, krstní rodičia. Mám 26.
Ocino mi viac prejavoval lásku, či už objatím , bozkom , alebo slovne . Mama vôbec . Tá , až keď sa mne narodili deti , začala vnímať ako často im hovorím , že ich ľúbim a hodikedy im ja , alebo oni mne dajú pusu , začala trosku viac prejavovať city , ale nie je jej to prirodzene a mne ani prijemne . Ale to nehovorim , že mám zlu mamu. Ale tu lásku nevedela nikdy nejako mne prejavit . A hlavne mňa velmi v 15 toch sklamala , zdoverila som sa jej a hneď ako mohla , to použila proti mne . Čiže ta dôvera tam už nikdy taká nebola . takze take rozhovory , aké mám ja s mojimi dverami tam nikdy už potom neprebiehali . No niekto sa uci na svojich chybách , ja som sa poučila na vhybach mojej maminy
@lenka.25 Zjavne su ludia, ktori to naozaj nedokazu...je to smutne, ale skutocne. Ja som to raz riesila aj so psychologickou a ta mi povedala, ze zjavne ocakavam od rodicov nieco, coho nie su schopni, ze to ocakavam pravom, moje pocity su namieste, ale zial nie vsetcia su schopni tak prejavovat lasku, ci nehu...ze mozno z ich strany to bolo naozaj maximum, coho boli schopni. Tak mne inak vtedy tieto slova dost pomohli 😊.
Ja skôr taký ten studený odchov, mám už po 40tke ale čo ma mrzí najviac že nikdy nič nebolo dosť dobre pre mamu, vždy boli všetci ostatní lepší (pricom som nebola úplne podpriemerná, získavala som ocenenia v rôznych oblastiach) a presne toto isté mám s dcérou. Ja naozaj nevidím nič za čo ju pochváliť, tak už pochválim za hocijakú hlúposť len z princípu aby som pochválila, ale mrzí ma že naozaj neviem nájsť reálny dôvod.🤷🏼♀️
@lenka.25 Zjavne su ludia, ktori to naozaj nedokazu...je to smutne, ale skutocne. Ja som to raz riesila aj so psychologickou a ta mi povedala, ze zjavne ocakavam od rodicov nieco, coho nie su schopni, ze to ocakavam pravom, moje pocity su namieste, ale zial nie vsetcia su schopni tak prejavovat lasku, ci nehu...ze mozno z ich strany to bolo naozaj maximum, coho boli schopni. Tak mne inak vtedy tieto slova dost pomohli 😊.
@oceanahory ja som s tým bola vždy OK , mám dobrú mamu a vždy som to tak brala , ako píšeš . Skôr mi pripadá , že ona mala nejaký blok , lebo mamma sama nedostavala lásku , akú by si zaslúžila - dedo alkoholik a babička len držala hubu a krok,v tých rokoch asi dosť bežne a ešte na dedine .
Ja 32 rokov a vychova u nas katastrofa. Velmi si ma rodicia nevsimali a ked ai ma vsimli tak vacsinov to skoncilo vycitkami, ponizovanim alebo bitkov. V 18 som odisla z domu a uz som sa tam viac ako na vikend nevratila. Dodnes samozrejme vztahy o nicom.
S mojimi detmi a manzelom mame nastastie pekne vztahy 🩶 Od rodicov som dostala dost dobru lekciu ako sa to nema robit. Ako babka a dedko sa ale snazia.
Ano zazila, aj teraz to zazivam ked sa tak rodicia spravaju k vnucatku.
@oceanahory ja som s tým bola vždy OK , mám dobrú mamu a vždy som to tak brala , ako píšeš . Skôr mi pripadá , že ona mala nejaký blok , lebo mamma sama nedostavala lásku , akú by si zaslúžila - dedo alkoholik a babička len držala hubu a krok,v tých rokoch asi dosť bežne a ešte na dedine .
@lenka.25 To je super, ze si to tak vzdy brala...akoze mna to dlho trapilo, hlavne v puberte. Tak ale som rada, ze to uz vnimam aj ja trocha inak...mala som v sebe velky hnev, teraz si vsak myslim, ze je to tiez tym, ako boli oni vychovavani a jednoducho to brali ako samozrejmost. Tiez mam fajn rodicov, len ma vzdy mrzelo hlavne to, ze sme nikdy taky nejaky hlboky rozhovor nemali. Mna, ako rodica by to v opacnom pripade velmi mrzelo.
Nikdy som nezazila asi,ze by ma mama za nieco pochvalila, nikdy som nic dobre podla nej neurobila,nikdy si nepamatam,ze by som dostala dake mile slovo, objatie. Sice sme neboli na tom tak ,ze by nas bili ,ale vedela som co si mozem a nemozem dovolit. Nepamatam si jeden den kedy by som sa s nou nepohadala. Minimalne tak od puberty. Radsej som isla za tatom a robila s nim co kolvek,len nech niesom s nou. Podla nej boli vsetky moje spoluziacky kamaratky ovela lepsie a vsetko vedeli. Mojich deti sa nedozila. Otec ano. Ten ich mal rad.
mám 36,mala som studený odchov aj s násilím všetkého druhu,nie sexual. musím to riešiť a mam s tým veľké psych.problemy
Ja som mala so sestrou studený odchov, žiadne prejavovanie citov, žiadne úprimne rozhovory ani s mamou a ani s otcom. Žiadne objatia, zdôverovanie. Mám 42 rokov, veľmi dobrého muža, ktorému v detstve láska prejavovaná bola a preto to robí aj smerom ku mne a deťom. S mamou si veľmi nevoláme, nemám sa s ňou veľmi o čom baviť, ale 1x za týždeň jej zavolám ako sa ma a aj idem na návštevu. Ona ale nevie prejaviť city ani k vnúčatám, mojim deťom 😔 určite má to negatívne ovplyvnilo, ale vnímam to odkedy mám deti a časom stále viac. Detstvo som ale mala fajn.
@anonym_autor mám takmer dva krát toľko, ako uvádzaš ty, no zažila som od rodičov, jednej aj druhej babky a jedného dedka láskyplné zaobchádzanie, veľa rozhovorov, od rodičov pohľadení, objatí, hrali sa s nami, chodili sme s nimi plávať, korčuľovať, lyžovať, do ZOO, v prípade problémov som mala u nich vždy bezpečný prístav. Nikdy ma neudreli, ale presne som vedela kde sú mantinely, lebo u nás panovala úcta jedného k druhému. Druhý dedko bol zdržanlivejší, nepamätám si, že by ma niekedy pohladil, bol taký ufrflaný, nedával najavi city, ale nikdy mi nenadával. Bohužiaľ rodičia mi už nežijú a veľmi mi chýbajú. Môj partner mal stiudenší odchov, najmä zo strany otca, ale možno práve preto je veľmi empatický, potrebuje sa veľa objímať, držať za ruky a pod.
ťažko sa to tu číta, až sa mi nechce veriť, že podstatne mladšie ženy odo mňa mali také detstvo.
ťažko sa to tu číta, až sa mi nechce veriť, že podstatne mladšie ženy odo mňa mali také detstvo.
@anonym_fa71ae Minule som akurat v jednom podcaste zachytila, ako psychologicka vravela, ze podla posledneho SK vyskumu by este stale az takmer POLOVICA dospelych ludi (vekove rozhranie 30-40 rokov) mohla retrospektivne hodnotit, ze zazila niektoru formu emocionalneho zanedbavania v detstve. 🫤 A ze zial aj cisla ohladom fyzickeho nasila su alarmujuce...
Ja som staršia,ale ....moji rodičia boli vážne chorí,čo ovplyvnilo financie a iné veci...detstvo bolo niekedy tazke..Bála som sa vždy o nich,možno nemala kopu veci ako ostatní....ale mala som oproti ostatným viac lásky a empatie.
No napriek tomu som mala krásne detstvo. Už ako rodič si oveľa viac uvedomujem,koľko námahy ich stalo to všetko,čo okolo vytvárali,čiže....žiadna trauma, spomienky s láskou a veľkou vďačnosťou.
Mam 40, do tejto kategorie nepatrim 😀 ale zapojim sa. Mam velmi dobry vztah s rodicmi, su uzastni rodicia, najlepsi stari rodicia. Moja mama bola general, aj nas bila, aj sme klacali ( z coho sme mali naramnu srandu) ale nemam traumu z toho. 😀 Nemali sme vela penazi, ale chodievali sme kazdy rok do Tatier na chatu, v lete nas brala mama k jazeru kupat sa, mam velmi pekne spomienky. Aj nas chvalili, povzbudzovali, boli a su tu pre nas vzdy ked sme ich potrebovali. S bratmi mam tiez super vztah, vsetci sme rodinne zalozeni,.ja si nemozem stazovat.
Mne sa zdá,že teraz je veľmi moderné schovávať sa zo rôzne traumy,lebo je to ľahšie,ako v živote zabojovať. Za svoju novú rodinu,za seba. Ľahšie sa je ľutovať.
A možno niekedy človek až v dospelosti prehodnotí mnohé s uvedomí si,ze aj tí rodičia boli iba ľudia a necakt od nich,že sú,či mali byť superhrdinovia. Tiež mohli vnútorné bojovať s kadecim.
My mame velmi dobre vztahy s rodicmi . Vedeli ma pochvalit,pohladit ale aj dat na zadok ked som bola mala a neposluchala. Traumu nemam ale jedna situacia mi ostala v pamäti. Inak pohoda,normalna rodina . Od cca 16stich som byvala dost u priatela a aj cestovala, mne rodicia vzdy verili. Mam 32
@ivik4 32 iba? :o Stále som si myslela že cca 40 sorry 😂
Mama bola stále prísna, nervozna, veľmi ťažka povaha, vekom stále horšie. Otec super.
Mam 33. Tiez studeny odchov, rodicia rozvedeni a nezvladli to ani po rozvode, absolutne spolu nekomunikuju. Dostavala som aj facky od mamy a ziadny spomienkovy optimizmus z toho nemam - neviem za co to bolo. Nikdy som nebola dost dobra, hoci som bola jednotkarka a vymietla vsetky olympiady, vzdy sa dalo na mne nieco skritizovat. Paradoxne je, ze presne toto mame robila babka a ona sa na to vzdy stazovala. Ale nedokazala to urobit pri mne inak. Som rada, ze som uz dospela. Neznasala som detstvo a dospievanie. S rodicmi mam preto iba formalny vztah.
Ja chodim na terapie a zaprisahala som sa, ze k svojim detom budem ina. Ale bojim sa. Velmi.
Obcas som dostala na zadok ,obcas varechou …. Vyhovorka - bola som na vas sama (otec skoro zomrel)
Vela zodpovednosti na ten vek , neverila mi v závažnej veci.
Nie nemam dobry vztah s nou,mam traumy a svoje vychovavam inak.samozrejme podla ich (mama ma priatela) nazoru zle 🤣🤣🤣
Takze tak .
U nas podobne. Otec pracoval v zahranici, 3tyzdne z mesiaca sme boli iba s mamou. Ta sa viacmenej starala o brata, kt.potreboval viac pomahat s ucenim. Ja som sa mohla snazit akokolvek, vsetko dobre,pozitivne sa bralo ako samozrejmost,automatika, pozornost-negativna prisla pri horsej znamke. Hlboke rozhovory neboli ziadne, skor len okrikovanie,co sa staram. Od oca som citila,ze ma ma rad, aj ked mi to povedal mozno len parkrat, od mamy som to nepocula hadam nikdy. u mamy bol vzdy prednejsi brat. Moja ziarlivost nanho velmi ovplyvnila aj nas surodenecky vztah, doteraz je to tak. Vzdy som sa snazila robit vsetko preto,aby som pre rodicov bola dobra, nikdy to vsak nebolo dost, aj ked som mala jednotky, dobre spravanie a mam za sebou rozne zivotne uspechy. Po vyske som sa uz domov nevratila a moja mama doteraz pred inymi fantaziruje a vymysla si,ake mame dobre vztahy atd. Ako babka sa snazi, detom sa venuje,pohra sa s nimi, ale tiez len kym nie je nieco prednejsie - uvarit,upratat, kavu vypit, oddychnut si.
Zažila som našťastie tú prvú "skupinu". A vďaka Bohu, zažívam stále, nakoľko rodičov stále mám. Lepšie detstvo, mladosť, dospievanie a aj vzťahy teraz, keď mám už vlastnú rodinu, som si nemohla priať.
@anonym_autor mama bola najlepšia, otec o tom pimlcim radsej ale nechovam zast k nikomu
@anonym_autor Mam 32. S rodicmi mam taky neutralny vztah. Sice ma vychovali slusne, ale uprimne emocionalne to bola vzdy velka bieda... Ja sa nepamatam na ziaden normalny rozhovor s mojimi rodicmi 🤷, co je za mna smutne...skor iba take bezduche rozhovory. Ak sa ma rodicia spytaju, ako sa mam? Tak som az zaskocena 🥴😁. Otec mi da pusu asi tak raz rocne na narodeniny.
, obcas je to iba take velmi chladne (skor neprijemne) "potlapkanie" po pleci...nehu nikdy nejako neprejavoval. Pradoxom je, ze su to skvely stari rodicia a zboznuju svojho vnuka...spravaju sa k nemu uplne inak, ako k svojim detom. Spociatku mi to bolo luto aj som normalne zavidela 🫤, ale uz to beriem inak a v podstate som rada, ze bude mat syn take pekne spomienky na starych rodicov. 😊 Fungovali sme tak standardne, mama navarila, upratala, ucila sa s nami...otec pracoval bud v praci alebo okolo domu. Emocne sme boli ale v
dost zanedbane a vnima to tak aj moja sestra.
Mame ale obe skvelych partnerov 🤗 a ja aspon velmi dobre viem, na co si mam davat pozor pri synovi a aky rodic nechcem byt. Mozno preto som si prave vyberala partnera, ktory je ovela viacej sentimentalny, ako ja 😁👍.
Ja to mám podobne ako @oceanahory V podstate som si vždy pripadala adoptovaná, nikdy som si s rodičmi nerozumela a sme odlišní a doteraz sa bavíme o počasí, reláciách v TV a podobné prízemnostiach. nerozumejú mi a ja nerozumiem im. Boli vždy unavení, nemali záujem sa so mnou hrať, výlety neboli skoro žiadne. Jediné čo im vyčítať nemôžem je materiálna stránka, vždy sa snažili aby som mala všetko do školy čo bolo treba, slušné oblečenie, ak som túžila aj po nejakej hračke alebo bicykli dostala som to hoci nie vždy okamžite.
My mame velmi dobre vztahy s rodicmi . Vedeli ma pochvalit,pohladit ale aj dat na zadok ked som bola mala a neposluchala. Traumu nemam ale jedna situacia mi ostala v pamäti. Inak pohoda,normalna rodina . Od cca 16stich som byvala dost u priatela a aj cestovala, mne rodicia vzdy verili. Mam 32