Akú ste mali výchovu?

@marsmykkok Ano presne, materialne som mala vzdy vsetko, naozaj mi nikdy nic nechybalo.

Mám 26. Detstvo kadejaké, poznačilo ma to - rozvod a jeho okolnosti, hysterické prejavy matky, psychicky nestabilní súrodenci zohrali svoju rolu tiež,… vzťahy sú viac menej vlažné, s jedným z rodičov som sa dokonca nevidela a nekontaktovala 4 roky a nechýba mi. S druhým sa vidím raz za 3-4mesiace, zavolame si raz za 1-2mesiace. So súrodencami sme si v dospelosti blízki. Asi nás spojili rovnaké traumy 😅.

Odpoviem úprimne. Otec bol mimo - jeho priorita bol alkohol a kamaráti a neskutočne na mamu žiarlil. Mama - uf. Sama traumatizovaná, v podmienkach akých bola, nemyslím to ako výčitku - ale hej výchova bola nie dobrá. V jednom momente ma objímala, hladkala, hovorila mi lásočka moja, s v zápätí krik, hádka a 2 dni tichá domácnosť a úplná ignorácia, väčšinou som ani netušila prečo. Chodila som po špičkách buď aby som nezobudila otca alebo nenas*ala mamu. V škole som vynikala, ona sa mnou všade chválila, všade som bola to najmúdrejšie a najšikovnejšie dievča a zatvorili sa doma dvere a už sa so mnou nebavila lebo som niečo spravila alebo nespravila. Všade ma trepala so sebou, aj na služobné cesty, aj do zahraničia (čo som mala rada), často sme chodili do prírody, nedostatkom som určite netrpela, ale bdo dospelosti ma vychovávala s tým že s ňou musím ostať, navždy!!! Chalani boli zakázaní.
Potom som si našla chlapca za ktorého som sa neskôr vydala. Doslova som s ním ušla z domu k jeho mamine, o ktorej veľmi pekne hovoril, ktorá ma prijala, avšak na moje nemilé prekvapenie som si u nej zažila teror kvôli ktorému som celé dni plakala a ľutovala že som odišla od mamy, ale nebolo sa kam vrátiť lebo vtedy sa mama so mnou nebavila. Mala som aj veľké zdravotné problémy ktoré vyústili do bodu keď som svojmu chlapovi po roku povedala že buď sa sťahujeme a je mi úplne jedno kde, alebo odchádzam niekde na ubytovňu, že mi to je jedno ale už to nedávam. A tak sme sa odsťahovali a všetko sa ukľudnilo, zdravotné problémy ustáli.
Avšak čo som nevedela je že tým že celé moje detstvo bola jedna dlhá trauma ktorú som neriešila, šla som do vo vzorcoch správania ktoré ma po 20 rokoch od odchodu od mamy doviedli do totálneho vyčerpania celého organizmu a doslova zo dňa na deň mi telo vypovedalo službu. Nič nefungovalo. Kolaps za kolapsom, invalidný vozík, úzkosti, bolesti, výsyp po tele - žihľavka, zdurené uzliny, príznaky na A4 a lekári len krčili plecami. Poslali ma domov s tým že mi nevedia pomôcť, že nevedia čo mi je.
A tak som nejako prežívala, a po pol roku sa to celé začalo uvoľňovať - plač, hnev, emócie za celé tie roky ktoré som si nikdy nedovolila pustiť von lebo som musela byť príliš silná. A tak nejak som si to začala sama riešiť, písať neodoslané listy, šialené stavy ale telo postupne začínalo fungovať. Dnes, po 2 rokoch na tom stále nie som dobre ale už aspoň fungujem, nemám výrazné problémy, ale ešte stále výkyvy nálad a vzorce ktoré sú tak hlboké že sa ťažko menia. Ale snažím sa. Tak asi toľko zatiaľ.

@anonym_autor Ja mám 40, zazila som co to z oboch strán, ale negativa prevazovali. Zili sme s tazko chorym otcom, v hmotnej nudzi, neustale som bola tlacena na vykon a dokonalost - aby som mala sancu na lepsi zivot. Nic nebolo dost dobre, ina znamka ako 1 bola na vycitku, na bitku alebo trest. Dnes sice dobre zarabam a ozaj som sa z toho vymanila, ale... som citovo chladnejsia, uzkostna a so slabou sebadoverou. Mam partnera, ten je vrelejsi a musel sa naucit chapat moje odlisnosti. A som trochu people pleaser, ktoremu velmi zalezi, aby vsetci naokolo boli stastni a svoje potreby potlaca.

@oceanahory to je strašné, neviem, či sme boli až takou výnimkou, ale v rodinách mojich brtrancov a sesterníc, pokiaľ viem, to bolo podobné. Netvrdím, že na nás nikto nezvýšil hlas, nemohli sme si dovoliť, čo je dnes u detí bežné - skákať dospelým do reči, vynucovať si pozornosť, byť drzí, ale rodičia to okamžite riešili vysvetlením, museli sme sa ospravedlniť, ale nikdy nás nebili.

36 a myslim ze taky hmmm lepsi stred. Viac menej to bola vzdy pohoda. Sranda. Sme 3surodenci. V dome. Zabavy aj roboty bolo dost.
Zas ked trebalo a sme si zasluzili aj na zadok sme dostali. Alebo bol nejaky "trest".
Ale boli aj hry. Sem-tam zmrzlina.
Na vylety ale moc nie.

@anonym_203ca7 celá ja. Až kolaps a zdravotné problémy na donútili pracovať na hraniciach a hovoriť nie.

Mám 31. Nebili ma, nevyhrážali sa, netrestali, nekritizovali, chodili sme na spoločné výlety, hrávali sme spoločenské hry, objatia.. Dalo by sa povedať, že láskyplná výchova. Ale emocionálne to bolo také, že keď som mala problém alebo sa niečo medzi nami udialo, tak som bola na to sama, zavrela som sa do izby a nechali ma v tom. Nikdy so mnou nič neprebrali. Keď som z izby vyšla tak sa tvárili ako keby nič. Rodičia sa aj dosť hádali a boli nervózni a ja som mala ako dieťa pocit, že tú zlú atmosféru mám zachraňovať. Dodnes si neviem vypýtať pomoc, keď sa trápim tak sa izolujem a som na to sama. A tiež mám stále pocit, že musím všade scanovať emócie ľudí a zachraňovať atmosféru a všetkých okrem seba. Ani neviem s rodičmi otvoriť tému nejakého môjho problému, hlavne emocionálneho, praktické veci viem povedať, ale tie ktoré ma trápia tak naozaj, tie nie. A vlastne nie len s rodičmi, ale aj s inými ľuďmi mám problém sa otvoriť.

@anonym_autor
Chladny odchov, bitky, krik a pocit, že sme záťaž.
Do dnes máme so surodencami "tiky"
Rozhovor, hocijaky letmy dotyk neexistuje. A mám 35 rokov.

@anonym_autor vzhladom na svk asi celkom nadstandardne - rodicia boli s nami,nechodili po krcmach,venovali sa nam najlepsie ako vedeli, aj ked dnes by sa na to pozeralo inak. Dnes si uz uvedomujem,ze viac sa asi pri 3detoch nedalo robit,ked potrebovali chodit do prace a starat sa o domacnost. Krizove situacie riesili krikom,vyhrazanim sa,velmi obcasne 1 po zadku. Robili s nami domace ulohy,chodili sme na rodinnu chalupu,kazdemu z nas kupili sportove potreby a sportovali s nami. Tv a pc boli nase pestunky,ale zas nam dovolili vymyslat doma vselijake blbiny. S chlapmi v rodine sme sa rozpravali o sporte a politike, zeny v rodine boli skor na prakticke veci ako upratovanie,varenie a cela rodinna agenda. Muzi vsak v nasej rodine zvykli nieco majstrovat,opravovat. Sexualna a vztahova vychova 0 bodov,tu som si musela sama zariadit v teen a skorych '20rokoch. Citila som sa doma bezpecne,aj ked som vedela ze nejake hlboke rozhovory s nimi nemozem viest. Celkovo si myslim,ze vzhladom na prostredie z akeho pochadzali nasi robili maximum co im sily a rozpocet dovolovali. Iste,aj doba bola taka a mala som vzdy pocit,ze nasi su k nam skor otvorenejsi,benevolentnejsi ako rodicia spoluziakov k svojim detom. Na vychovu mojich rodicov som nadviazala v tych fajn aspektoch pri svojom dietati,snazim sa byt jej nablizku aj emocionalne, ziadne fyzicke tresty ale nerobim si iluzie ze som dokonala mama.

mala som prísneho otca. doma nás bili. za kde aké blbosti. NIKDY nie za známky. Ale ak sa sused sťažoval že sme sa mu nepozdravili dostlali súrodenci bitku. Radšej som sa každému zdravila aj dvakrát.
Keď som rodičom povedala že prečo nás tak bili odpoveď bola že to vtedy bola taká doba.

@terezka1947 to ma ospravedlňovať otca, prvého muža v živote dcéry, že jej vulgárne nadáva a ponižuje ako poslednú špinu a ešte jej zakazuje sa brániť?

@anonym_859b89 presne takto to mám aj ja.

@anonym_bfb3ee toto sa ťažko čítalo

Moja mama bola tyrane dieta. Fyzicky. Mna ona “tyrala” psychicky. Ona to vidi samozrejme inak kedze ma nebila, vychovavala ma. Vztahy mame take povrchne, z povinnosti a ani neviem preco sme casto v kontakte a ked sa da, navstivime sa. Budem s nou riesit recepty ale nebude vediet o mojich problemoch vo vztahu. Mohla by som pisat litanie co sa u nas dialo ale na co.

Ja len dva “citaty”:
1. Tak velmi sa snazime nezopakovat vychovne chyby svojich rodicov a nestihneme si vsimnut tie vlastne.
2. Len preto, ze nasi rodicia neprelomili vsetky generacne traumy, neznamena to, ze neprelomili ziadnu.

Ja bohužial tiež to druhé a samozrejme že ma to formovalo, úzkosti, obavy, perfekcionizmus, absolutny people pleaser, hranice som si v živote nikdy nikomu nedovolila nastavit. Až keď prišli deti sa to začalo meniť, práve v zaujme tých deti. Ten šok, keď som išla z pôrodnice, novorodenec na rukách, a mama po mne ziapala, aká som neschopná a aká ona bola super.

@anonym_autor ja som tridsiatnička a zažila som rodinnú pohodu, rozhovory, výlety, spoločný čas, pocit istoty. Ale zároveň rodičia boli prísni, môj názor nebol vždy vypočutý, častokrát som mala pocit, že musím splniť nejaku normu, predstavu, aká mám byť, čo mám robiť. Oni to robili preto, lebo mysleli, že vedia lepšie, čo je pre mňa najlepšie. Viem, že to robili z lásky a starostlivosti, preto ich nevinim. Máme s rodičmi veľmi dobré vzťahy. Ale aj keď som už bola dospelá, stále som sa rozhodovala podľa toho, "čo by na to povedala mama" a nie podľa toho, do chcem ja. Azy po pár rokoch manželstva som sa začala rozhodovať úplne za seba a pomohol mi manžel, lebo svojím prístupom mi ukázal, že môžem robiť, čo ja chcem a on bude pri mne stať. Ja mojim deťom viac načúvam, počúvam ich názory. Síce rozhodujem za nich ja, sú malí, ale ich názor je dôležitý a dávam im to najavo, vždy vypočujem a validujem ich pocity.

Mam 51, mama bola emocne nestabilna, ale otec emocionalnu stranku zastresil aj za nu. Nikdy nas rodicia nebili, ale boli sme 3 dievcata. Ziadne na zadok, nikdy ma nikto fyzicky nepotrestal.
Fungovalo to tak, ze mama poskytovala servis okolo deti a domacnosti, otec "pomahal" a venoval sa nam, detom. Ale snazili sa obaja, naucili nas k laske ku zvieratam, mali sme rybicky, mysi, skrecky, mama bola kreativna a sikovna, sila, strikovala, piekla... s otcom sa dali viest rozhovory, s mamou moc nie. Ona riesila svoju psychicku nepohodu, vztah mali skor napaty ako harmonicky, ale su stale spolu, otec je velmi obetavy a vela toho prekusne. Nejake extra hladkanie, chvalenie, bozkavanie si nepamatam, vtedy sa viditelne laska k detom neprejavovala, nebolo to az tak zvykom... deti mali posluchat a dobre sa ucit. Bodka.
Mala som roky blby pocit z maminej emocionalnej nezrelosti a to, ako to na nas vplyvalo a ako to ovplyvnilo nase vztahy. Ale cim sme vsetci starsi, tym sa to vytraca, viem ju pochopit, viem ze za niektore veci clovek nemoze. Ja by som tiez robila niektore veci vo vychove nasich deti inak.
Generacia starych rodicov v nasej rodine tak isto skor chladnejsie typy, malo otvorene. Zial, toto som si prevzala ako dedictvo aj ja, tiez sa neviem otvorit, uvolnit, v spolocnosti inych ludi som rezervovana a napata. Toto mi mozu nase deti tiez vycitat😕

Detstvo nič moc, nemam na co spomínať. Bohužiaľ. Snažím sa môjmu dieťaťu dopriať to, čo mne nebolo dopriate. Snáď budem pre neho dobra mama a nebude pociťovať ziadne traumy.

My sme mali taký studený odchov. Rodičia sa starali ale emócie sa neprejavovali. Nepamätám si žiadne objatie, pohladenie. Otec nás ako deti nebil, mama áno. Ale nič extra, žiadne násilie. Zo sestrami sme sa nemali nikdy radi, teraz v dospelosti s jednou sme v pohode, s druhou keď sa nevidíme rok tak nám to nevadí, a bývame od seba cca 7km.
Bývali sme zo starkovu ktorá k nám bola veľmi dobrá, keď som potrebovala utešiť, polúbiť tak tam vždy bola, zato mi to od mami nikdy nechýbalo.
Z rodičmi sú tie vzťahy také...navštevujeme ich, ale žeby sa zaujímali o mňa ako o dcéru to nie. Na moju dcéru, svoju vnučku sú úplne iný, človek by ani neveril keby nevedel. Vnučku vyobímajú, telefonujú jej, zaujímajú sa. To je super, za to som rada. Nehnevám sa na nich.

@majus2323 vieš čo? Až tak hrozne sa to nežilo. Ako dieťa som si to vôbec neuvedomovala. Myslela som si že je to normálne. Práveže keď deti v škole rozprávali o zážitkoch s otcom tak som si myslela že klamú, predsa neexistuje niečo ako dobrý otec, to si musia vymýšľať. Mama nech bola aká bola, snažila sa ako vedela, chránila ma ako oko v hlave, síce prehnane, sama bola traumatizovaná v podmienkach v akých bola a verila tomu čo robí tak silno že ani dnes si veľa vecí nepripustí. Zážitkov mám z detstva pekných dosť. Otca som nevidela od dospelosti až do jeho smrti, s maminou máme dobrý vzťah, len si musím chrániť hranice a na jej obhajobu musím povedať že aj ona sa veľmi zmenila, síce keď jej poviem nie tak chvíľu hrá urazenú ale na druhý deň povie že dobre robím, že mám vlastnú osobnosť a je vlastne rada. Ja už nikomu nič nevyčítam, nikto nerobil tie veci aby mne ublížil, robili to z vlastných zranení, hoci mi to ublížilo veľmi ale snažím sa s tým pracovať tu a teraz, uvedomovať si nutkania, vzorce, kedy padám do závislosti a hneď to zastaviť a zaujímať sa o svoje pocity, čo mi telo vraví atd. Posledné 2 roky boli veľmi ťažké, ale v podstate som vďačná za to čo sa mi stalo, keby ma telo nezastavilo tak ktovie kam by som sa až uhnala, do akej choroby. Dnes už fungujem, vravím ešte výkyvy mám ale ako človeku mi je omnoho lepšie a život som si zariadila pekne. Nič neľutujem. Ale ďakujem moc ☺️

Rodičia sa rozviedli keď som mala 9, dovtedy sa mama snažila nakoľko otec pil a bitky boli na dennom poriadku. Mysleli sme si so sestrou, že rozvodom bude kľud. No bývanie u babky nebola tiež výhra. Mama po rozvode často odchádzala s kamarátkami na žúrky a my sme za ňou plakali. Keď si to zoberiem spätne, akoby po rozvode chcela stihnúť všetko čo predtým. Ja som bola neplánovaná a kvôli mne musela dodatočne dorábať školu. Po nejakých rokoch sa znova vydala, to tiež nebola výhra. Z domu som odišla hneď po maturite. Mali sme drezúru, občas sme dostali. No proste museli sme poslúchať. Výlety žiadne, zdôveriť som sa jej tiež moc nemohla. Za všetko má celý život kritizuje, každá jej návšteva konči tým, že si nájde niečo čo sa jej u nás doma nepáči. Celý život na podceňuje, súrodenci si stanovili hranice. Ešte nemajú rodiny, no sú v pracovnom živote uspešní. Otcovi som odpustila, až na smrteľnej posteli. Celé toto sa prenieslo do môjho života, aj keď mám rodinu. Snažím sa, no momentálne má druhé veľmi náročné dieťa a niekedy to už nezvládam. Často plačem a občas by som najradšej niekam ušla. Ujdem max vešať prádlo.🙈 O deti sa extrémne bojím a o tom. A to, že mi na začiatku vadilo aj, to keď išiel muž o 2 chalupy vyššie niečo zaniesť susedovi ani nehovorím. Na mnohých veciach som musela popracovať, lebo by ma porazilo. Ináč sa stretávame aj všetko a so súrodencami vychádzam súper. Mama aj nevlastný otec vnúčatá zbožňujú. Momentálne som v období, kedy to na mňa doľahlo a ja budem musieť určiť hranice všetkým. Lebo moje telo, akoby začalo vypovedať.

Mám štyridsať.
Otec alkoholik,sukničkár. Matka ma fyzicky aj psychicky týrala, nikde nerobila. Keď sa na nás otec "vys*al", matka ma posielala po žobraní, ak som nepriniesla peniaze bola bitka. Ešte aj na Základnej som bola šikanovaná.
Som traumatizovaná, nemám sa rada, mám manžela, ktorý sa ku mne správa bez štipky úcty, rešpektu a hoci milujem svoje deti a nikdy som sa k nim nesprávala tak ako moji rodičia ku mne, robila som pre ne prvé - posledné, zvykli si, že radšej sebe odopriem aby som im dala a tak sa ku mne bohužiaľ aj správajú..
Vzťah s rodičmi - otec už nežije, k matke idem raz za mesiac/dva. Nemám potrebu sa s ňou kontaktovať, nikdy si nepriznala chybu, žiadnu. Vždy všetko hádzala na druhých, žiadna zodpovednosť.. So súrodencami sú vzťahy vlažné.. (najstaršia sestra - paranoidná schizofrénia, tá by bola najradšej keby som ta ňu aj na wécko chodila, nič sa jej nechce, býva s
matkou, tá z nej urobila chudáčika čo ani riad nemôže umyť, aby neochorela atď), (brat mladší - ten sa ozve sem tam, ale viacmenej keď niečo potrebuje), (najmladšia sestra skončila v decáku-mali sme tam skončiť všetci, ale my starší sme boli už plnoletí, brata si zobral otec na druhý koniec republiky).
Ale jedno pozitívum je, že vďaka jednej skupine na Facebooku a psychologičke som si začala uvedomovať svoju hodnotu a šetrím si peniaze na odchod od manžela. Pevne verím, že raz svoj život chytím len a len do svojich rúk a konečne budem šťastná.

@anonym_autor nemám sa na čo sťažovať.Nikdy ma nebili, vždy ma podporovali a hlavne mama sa so mnou veľa rozprávala.Otec bol taký do počtu na môj vkus vždy čakal čo spraví a vymyslí mama, ale vždy som vedela, že povie menej,ale za to trefne.Pred ním som mala v puberte rešpekt stačilo, že zdvihol hlas.Hry som hrala s mamou pexeso, karty, ale som z generácie kedy deti od 12 r behali po sídlisku a voľný čas trávili s vrstovnikmi.Nejake objatia, pusinky som nedostávala.Mama vždy vedela o všetkom bola a je to moja najlepšia kamarátka.Nekontrolovali, verili, ak by som bola iná povaha viem to pekne využiť.Dostala som vzor, že rodina si pomáha, že o starších ľudí sa stará.Co mi vadilo, že mama vie prejaviť city starostlivosťou, ale nie fyzicky.Vzdy mala toho veľa prácu, podnikanie o babku sa starala a dodnes jej vyčítam, že si nevie vypýtať pomoc na otca som bola jeden čas nahnevaná, že málo pomôže.Pri mame som vzťahovacna som tvrdohlavá a zle znášam, keď mi povie to ako sa mohlo stať, ja to robím takto a nestalo sa mi to🤣
K vnúčatám sú dobrí nemajú nereálne požiadavky na učenie a ine..Praveze so myslim, že aj mňa mali viac tlačiť k športu, inej škole...som rada, že vždy nechali rozhodnutie na mňa, povedali názor, ale netlačili a nepresadzovali si.Az teraz, keď mám svoje deti si uvedomujem koľko pre mňa spravili, až cítim výčitky, že sa mám viac starať.Ja svoje deti a už sú väčšie stále objimem, dám pusu viem vyjadriť emócie muž vôbec, ale to plynie z ich výchovy doma.Na mame mi vadila upatost občas som chcela, aby ma len tak vystiskala.Pusu som dostala, keď som išla do pôrodnice a na dovolenku.Povahovo som po otcovi, ale lásku k rodine, zvieratám, pekným veciam starostlivosť mam po mame.Prchka a tvrdohlavá po otcovi.
Čo mi vytknúmoje deti o pár rokov na to si počkám😂ja si myslím, že som kópia mamy, ale viac viem prejaviť lásku.

Detto ťažké detstvo. Otec zahynul keď som mala cca 7-8r, ale pravdepodobne preto, že ako citlivý dobrák nezvládol mamin chlad a jej ubližovanie, začal piť, následne tragicky zomrel. Mama odjakživa chladná, tvrdá (tak ju vnímala celá rodina aj okolie), začala po smrti môjho otca žiť svoj život, chlapi, alkohol, na mňa presunula všetky povinnosti starostlivosti o mladšiu sestru. Od cca mojich 14r.sa o nás úplne prestala starať, varili sme si, kupovali potraviny, oblečenie, hygien.potreby, školu, internát samé zo sirotského. To čo si ona navarila, nakúpila, smel len jej frajer, ktorého si vždy nasťahovala k nám domov. Pripomínala nám, že sme len na obtiaž ako parazity a že jej nepomáhame. Ja vždy keď som mohla som upratala, no aj tak si niečo našla a zjazdila ma, neskôr som rezignovala. Po škole som okamžite odišla z domu a začala svoj život. Mladšia ségra chodila zarábať do zahraničia, od 16r., a tým si finančne pomáhala. Mne pomáhalo prospechové štipendium. Starí rodicia mi boli najväčšou psych.podporou, ale mali svoje starosti, babka ťažko zdr.postihnutá, nemohla sa stresovať, lebo sa jej spušťali život ohroz.záchvaty, ale bola láskavá, no i tvrdá (podľa zásluh), dedo bol srandista, vyrovnaný človek, bezpečný prístav, jediný finančne ťahal domácnosť a zdravotnú starostl.o babku. Dnes, keď máme so sestrou po 30tke, tak mamu doteraz nechápeme. Na segrinej svadbe sa rozrevala aká bola hrozná matka a v inú situáciu zas ľutovala, že vôbec deti mala, že ich asi nemala mať - povedala priamo pred nami. Každopádne, nikdy sme nezažili lásku od rodičov, bezpečie, oporu, starostlivosť.

@anonym_autor mám 26. Výchovu som mala strašnú - samé zákazy zákazy a zákazy. A je jedno či som mala 22 rokov alebo viac. Pokiaľ som mala iný názor, slušne vyjadrený samozrejme, bola som zlá a matka po mne vrieskala. Ona v podstate non-stop vrieskala. Nikdy sa nevedela ovládať a vždy nás chcela pod dohľadom a aby bolo tak ako ona povie. Pokiaľ nebolo, vedela aj skákať na mieste a vrieskať - presne ako dieťa keď nedostane čo chce. Nikto mi to nikdy neveril, lebo pred ľuďmi bola iná, úžasná. Ja som v škole a v práci bola vždy smutná, utiahnuta a vždy za divnu. Veľmi neskoro som pochopila že toto sa vekom nezmení, jedine odchodom. Aj to som bola ja tá zlá lebo som nechala matku samú.
Svojim deťom by som dala inú výchovu. Voľnejšiu a o dosť. Nech si užívajú život a tešia sa z neho.

@anonym_autor Aj ja som ten druhy pripad a cely zivot ma to prenasleduje. Ale pracujem na tom a snazim sa udrziavat dobre vztahy so surodencami. Za to s rodicmi mame chladny vztah dodnes.

@anonym_0ac1af To akoby si o mojej mame pisala. Nas chce dodnes riadit a to uz mame vsetci surodenci po 40tke.