Čo považujete za najhoršiu bolesť na duši?
Viem, ze snad kazdy ma nejake to svojej trapenie...ti, co nie, su pravdepodobne stastni ludia.
Mna najviac boli OSAMELOST, ktoru citim teraz cez prazdniny este intezivnejsie, kedze vsetci chodia k starym rodicom, partie kamaratov na chaty, grilovacku...
Mam muza a dve deti, bohužiaľ už nemáme rodičov ani ja ani muž, čiže naše deti nemôžu ísť ani nikam na prázdniny, toto ma neskutočne boli, keďže ja ako dieťa som bola stále u babiek so sesternicami, mali sme úžasné leta...
Keby máme aspoň dobrých priateľov, ktorí sú ako rodina...ale bohužiaľ nemáme....máme malý okruh ludi, ale sú to skôr známi, nie je to ten pocit, že vždy máš niekoho kam môžeš prísť bez ohlásenia, vždy si vítaná (ako je to s rodičmi).
Nemám rada prázdniny, mňa tá bolesť na duši ničí normálne a je mi ľúto aj našich detí...že nemajú babku, dedka, nemaju kde tráviť prázdniny...
Viem, že väčšina prežíva svoje boly a bola by som rada, aby ste sa mnou o nej podelili, nech zmiernim aspoň nachvíľu ten hnusný pocit, ktorý má zabíja.
Dakujem
@anonym_autor Ahoj, ja mam hranicnu poruchu a to je taky celozivotny pain, ze koniec. Prezivam strasne negativne pocity smerom k mojej matke, ze toto dopustila. Vacsinu zivota som sice v pohode ale ked nie som, tak sa citim ako zahrabana kilometer pod zemou, z ktorej sa nemozem vykopat.
@anonym_2743f7 ja celkom nerozumiem, čo znamená , že toto moja matka dopustila, mala to ona a je to dedičné? Či sa taká porucha získa nejakou traumou, výchovou, skôr možno nevychovou, nezáujmom . Ak by si bola taká dobrá a priblížila nám to, ak sa ti dá
@anonym_2743f7 A ako to tvoja matka dopustila ? Myslis, tak, ze ona moze za to ze mas tu poruchu ?
@anonym_b3ad38 presne nás napadla ta istá otázka
@glorikarebeka áno, to verím, žiť s pocitom, že rodinu máš a sklame ťa, je určite hrozný pocit.
Ale veď my chodíme na prázdniny, boli sme v grécku týždeň aj s jednou rodinou, grilujeme cez víkendy, že snažíme sa robiť deťom program...
Ale dovolenky v práci je málo, čiže pol prázdnin trávia v táboroch...tak mi je to ľúto velmi
@anonym_autor Prepana krala. Tyzden v Grecku ste boli, aj ste grilovali s rodinou, aj su deti v taboroch....tak ja u neviem. Sak to mas uplne uplne ze perfektne.
My tiež nemáme starých rodičov, kam by mohli deti ísť. Ale ani ja ako dieťa som ich nemala, tsk mi ani netrklo, že by to mohol byť problém. Deti majú svojich kamarátov, s ktorými tráviš čas
@anonym_autor Skor si myslim, ze naozaj si nemala cas spracovat nahlu smrt matky. Kedze si cakala babatko tak si musela riesit asi hlavne tehotenstvo, babatko. Mozno si sa podvedome branila nejak tak poriadne si to odzialit prave koli malemu, aby si mu v brusku trapenim neublizila. A potom prisiel porod a uz boli zas ine starosti a povinnosti a akoby si nikdy nenasla cas si to normalne odzialit odsmutit. A ono to asi niekde v tej hlave stale sa vynara.
keď bol syn malý mali sme rodičov z oboch strán a NIKTO ho nechcel na prázdniny, lebo bol náročný, veľa plakal a vyžadoval, aby sa mu niekto venoval, hral sa s ním čiže 0
potom keď bol starší začal chodiť do táborov a to sa mu veľmi páčilo, chodili sme na dovolenky, letá boli fajn
mám kopec rodiny, ale nejaké extra super vzťahy nemáme, každý si žije svoj život, občas sa vidíme, ale teda keby som ozaj potrebovala pomoc asi by nikto nesadol do auta ma zachraňovať
teraz sme my mamy, my sme tie silné, o ktoré sa naše deti majú opierať, ja som teda so svojou nemala taký vzťah ako ty so svojou, skús vyhľadať odborníka aby ti pomohol to spracovať
Bola si tehotna ked mama zomrela . Nedovolila si si uplne precitit uvedomit tu strstu bolest. A teraz ju prezivas zas a zas ako novu ranu hoci je to uz 10r . Pises o samote ako si bola sama na babatko ..nemas oporu istotu o koho sa opriet … ale od toho by mal byt partner-manzel. On tam nebol? On ti tie pocity nedava? Alebo ho beries ako samozrejmost a chyba ti spriaznena dusa? Mozno aj mat dobru kamosku by ti pomohlo . Ty mas mozno pocit viny , ze si to vtedy neprezivala tak intenzivne ako by si “ mala .” A teraz to kompenzujes nezdravym sposobom. Potrebujes sa zmierit stou stratou a najst mier v dusi ze uz to tak je.
@anonym_autor Dolieha na teba nespracovana smrt mamy...Tvoje deti podla mna ziadny problem nemaju a z ich pohladu maju dobre leto, len tebe je strasne smutno, lebo doteraz nebol na ten smutok cas. Ja by som sa tomu na tvojom mieste nebranila a bola smutna, ved to realne je velka rana prist o tak blizkeho cloveka. Ked tomu das priestor, tak to postupne zoslabne.
Ale inak ja ta aj chapem. Ja sice rodicov este mam a zdravych, ale uz su po 70ke a je to uz take, ze clovek nikdy nevie. A strasne si prajem, aby tu boli co najdlhsie, ani nie preto, aby mi pomahali, ale aby syn mal s nimi zazitky, spomienky, aby mal moznost sa od nich nieco naucit. Mam pocit, ze keby tu neboli, tak by bola v nasich zivotoch diera, ktoru by nic ine nezaplnilo. A je mi aj strasne luto, ze svokra sa nedozila maleho, citim dieru aj po nej. Nie su to sice pre mna tie najhorsie pocity a predstavy v mojom zivote, ale tiez sa tym casto zaoberam.
@anonym_autor Ahoj, ja mam hranicnu poruchu a to je taky celozivotny pain, ze koniec. Prezivam strasne negativne pocity smerom k mojej matke, ze toto dopustila. Vacsinu zivota som sice v pohode ale ked nie som, tak sa citim ako zahrabana kilometer pod zemou, z ktorej sa nemozem vykopat.
@anonym_2743f7 A ako to tvoja matka dopustila ? Myslis, tak, ze ona moze za to ze mas tu poruchu ?