Ste skutočne spokojný so životom?

@anonym_autor nič z toho, čo si napísala nie je nárokovateľné, možno niečo z toho budeš mať, niečo nebudeš mať. Ja v tvojom veku som zmýšľala podobne, tiež som mala obavu, že nebudem mať nikdy vlasné deti, rodinu. Prijala som ten fakt a pomyslela som si, nevadí, možno si nájdem vdovca alebo rozvedeného a pomôžem mu s jeho deťmi. Tým, že som s tým súhlasila, že možno to nebude pre mňa ideálne, mi do života prišiel aj manžel, aj deti. Vlastné.
Ak ťa neprijmú na vš, tak to skúsiš o rok, alebo zvážiš inú vš. Ak nebudeš mať priateľa, určite sa nájde uplatnenie pre teba, aby si bola potrebná a užitočná. Ak príde problém, budeš ho riešiť, zbytočne sa budeš stresovať dopredu. To máš ako s tým dedkom, ktorý sa od skončenia 2. sv. vojny bál, že príde 3. sv. vojna. Na sklonku života vyjadril myšlienku, že zbytočne sa bál 50 rokov niečoho, čo neprišlo.

@anonym_autor áno mám rada svoj život a som šťastná. Mám skvelú prácu, dobrých kolegov. Mám už len jedného rodiča ale mám dvoch súrodencov, rodina spolu drží, navštevujeme sa, ideme spolu na dovolenku. Našla som si skvelého manžela, vôbec sa nehádame, každý deň sa teším ako si spolu večer pozrieme film, povegetíme. Jediné čo mi kazí šťastie je, že máme veľmi nízku šancu mať deti ale človek nemôže mať všetko. Občas mám depresiu keď príde horšie obdobie ale vždy sa to spraví. Ako sa vraví, všetko dobre dopadne a ak to dobre nedopadlo, tak ešte nie je koniec.

Áno. Mám kde zložiť hlavu, mám čo jesť, mám prácu, ktorú robím rada.

@anonym_autor takze nad zivotom chrusta,co by bolo keby bolo a pod.sa zamyslas.Tak sa nezamyslaj,rob si plany krok po kroku.Teraz sa zameraj na prijimacky na VS,tam davaj celu svoju energiu a uvidis,ze ta zoberu.Potom zameraj energiu ju dostudovat.
Vies ake silne energie davaju hypochondri do toho,ze ake oni maju akoze vsetky choroby sveta.Taku silnu energiu do toho davaju,az si aj chorobu prizenu.Toto iste je aj s tym,co chces.Nedavaj taku silnu energiu do toho,co nechces lebo sa to naplni.Rozumies,co ti pisem.

@anonym_17ecf0 no áno , som polosirota od 14 rokov a úmrtí okolo bolo niekoľko keďže mám 40 r. To je život. Smrť je súčasť života. A neprestanem preto žiť .a som v živote veľmi spokojná Veď buď nespokojná a netlač ľuďom svoje názory

@anonym_17ecf0 ja som polosirota od 10, kedy mi zomrela mama, otec zomrel, ked som mala 26 po tazkej chorobe, pocas ktorej som sa o neho starala sama. Napriek tomu hovorim, ze mam pekny zivot a som naozaj velmi spokojna. Niektore situacie ovplyvnit nevieme, ale aj taketo tragedie ma formovali a to, co ovplyvnit mozem, si zariadim tak, aby som bola stastna a bolo mi dobre.

@lindusss2016 zazila si umrtie ako dieta, mala si dost casu sa s tym zmierit. Mozno prave ty si ale silna osobnost, je to nepredstavitelne, cim si si presla...asi ta vyformovali v silnu osobnost, preto mas k tomu taky postoj....

Ja milujem svoj život. Dostala som naozaj od života veľa vecí.
Čo ma fakt štve, som ja.
Ja sama si strašne veľa vecí kazím a ničím. Robím strašne zlé rozhodnutia. Som strašný lajdák a lenivec občas. A aj keď sa snažím, neviem využiť všetky šance, čo mi život ponúka. Keby som sa chytila len polovice, bola by som niekde úplne inde.
Strašne sama seba vytáčam a som smutná zo seba vždy, keď si uvedomím, že zas som dostala šancu a zas som to posrala.

@anonym_17ecf0 umrtie mamy som zazila ako dieta. Otec zomrel, ked som mala 26, dlho som sa o neho denne starala sama a podporu som nemala ani len financnu od nasho statu 🙈 Doteraz mi rodicia chybaju, velakrat si poviem, ake by bolo uzasne ich tu mat teraz, ked mam sama deti. Ale niekedy sa ten zivot vyvinie proste inak. Treba hrat s kartami, ake nam boli rozdane.

@anonym_17ecf0 a nejde ani tak o to, kolko casu mas na to, ci sa s tym vyrovnas. Ale ako dospela uz po smrti rodica nezazivas taky strach, taku beznadej. Pre dieta je rodic aj otazkou prežitia, takze si nemyslim, ze lahsie sa s tym v detskom veku vyrovnas. Naopak je to velmi velmi tazke. V dospelosti ti twn rodic chyba, to bez pochyb a stale je to tazke, ale uz nie si na neho bytostne odkazana.

@lindusss2016 ako dieta som vnimala smrt uplne inac, ano umreli my ''len'' babky dedkovia pocas mojich 10r , a teraz zas uplne inac prezivam smrt ako dospela osoba, plna emocii. Urcite ide o to, aky cas na to mas, vies, kebyze mi s prepacenim umrie surodenec pred 30rokmi, ked som bola mala, by som to tiez teraz vnimala inac, ako ked mi umrel pred rokom a prezila som s nim 40 rokov zivota, nez 10 rokov zivota. Nevies ci ma plne chapes. Urcite ako dieta, nemas istoty a bojis sa ale to nemas ani ako dospela, Nic v zivote nie je iste. Ale chapem, ze to ako dieta si musela mat velmi tazke, deti inac spracuvaju emocie ako dospeli. Ja netvrdim, ze s tebou uplne nesuhlasim, to si ozaj nedovolim. Kazda sme si presli inym, kazda mame na to iny nazor.

Keď sa nad tým zamyslíš tak nemusíš byť zrovna veštec aby ti došlo čo ťa čaká.
Určite sa dožiješ vojny, určite sa dožiješ toho, že tvoji rodičia zomrú a určite ťa postihne xy problémov.

Či ti to má ale robiť vrásky na čele vopred je ale druhá vec.

To závisí aj od toho kto aký má postoj k životu a akú má povahu. Keď je človek pozitívny a veselý tak ako keby priťahoval do života šťastné okamihy. A keď je niekto smutný a negatívny tak sa mu dejú zlé veci a všetko vidí v čiernom.
Aj ja som taká bola, všetko som videla čierne, prežila som veľa zlého a padla som na samé dno. No uvedomila som si že odtiaľ ide cesta len hore. A odvtedy snažím sa myslieť pozitívne a tešiť sa z každého dňa aj z maličkostí a hneď je život krajší.
Príklad teším sa do práce lebo ma práca napĺňa, mám super kolegyne/kamarátky s ktorými je radosť robiť. Potom sa teším domov sna deti na rodinu, teším sa z mojich koníčkov ako je záhrada a čítanie. A proste to vidieť na mne že myslím pozitívne a viem ostatným zdvihnúť náladu.
Žijem podľa toho že čo dávam okolo seba to sa mi aj vracia a že dobro pritahuje dobro. No trvalo mi pokiaľ som sa zmenila hlavne svoje zmýšľanie. Ale áno som teraz spokojná, aj keď nemám všetko ku šťastiu ale žijem si skromne a v spokojnosti.

@anonym_17ecf0 no ja neviem, ci ty chapes mna. Ved pisem, ze mi druhy rosic umrel, ked som bola dospela, takze predsa mam tu skusenost aj aj a dokonca som po jeho smrti ostala naozaj sama - bez rodiny. A samozrejme, ze to bola neskutocne bolestiva zalezitost, ale to sa neda porovnat s tym, ked dietatu umrie matka, ktora je pre neho celym svetom, celym zivotom. Ta beznadej, neskutocny strach, zrazu nemas nic. Ja nechcem ani omylom porovnavat, co je horsie, kazdy to aj tak prežíva po svojom, ale z tvojho komentu mi vyplynulo, ze podla teba, ak dietatu umrie rodic, je to pohodka, celkom znesitelna zalezitost, kdezto ked umrie styridsiatnikovi, je to ovela horsie. Mylis sa velmi a ked sa uz len pozries na ten vek zomrelych... Predsa rodic 40ka ma zhruba o 30 rokov odzite viac ako rosic 10 rocneho dietata.

@lindusss2016 nepochopili sme sa. Este som napisala, ze si to neviem ani predsttavit, zial kazda z nas pise z ineho uhla pohladu....ja pisem o smrti surodenca, s ktorym som 40 rokov zila a nie ze 40rocnemu umre starsi rodic...Obe z nas si vytrpeli vela, mnohi vytrpeli tiez....a taktiez som napisala, ze ta obdivujem, po tom vsetkom aky dokazes mat postoj. Vobec som nechcela nic odlachcovat ale z prvotneho komentu si znela idylicky , jednoducha veta sa zmenila na kopec bolestivych rozvninutych. To je cele.

@anonym_17ecf0 myslim, ze sa stale nechapeme. Ja samozrejme mam kopec bolesti v sebe, ale to neznamena, ze sa tomu poddava cely moj zivot. Neostava nic ine, len s laskou a usmevom spominat na zosnulych. Rozumiem uz, teda taktiez ti umrel mlady clovek, je to vzdy tragedia a verim, ze bolest je neskurocna. Ja mam so sestrou tiez odzite svoje.. neumrela, ale mala k tomu blizko a nasledky ma trvale... Takze viem sa naozaj vcitit do tvojej straty, ale ty si ty a mas vlastny zivot. Ak je to cerstve, tak ano, vtedy to treba proste len pretrpieť a naozaj to trva aj par rokov. Nikdy neprestane chybat, ale naucis sa s tym zit, tesit sa z inych veci. Ja som sa pri otcovej chorobe naucila len jedno: kazda smrt je tragedia pre pozostalych, ale najhorsie je utrpenie a bolest chorych. Ak niekto umrie rychlo a necakane, je to stale milosrdnejsie, aj ked pre rodinu vacsi sok. Pre chorych je smrť uz vykupenim. Neviem, co sa stalo u vas a mrzi ma tvoja strata. Truchli, kolko potrebujes, ale potom pride den, kedy zacnes opat zit. Drzim palce.

@anonym_17ecf0 BTW len taka poznamka na okraj, napriek tomu, co sa mi stalo, ja stale hovorim, ze som mala krasne detstvo. Bola som milovana a bolo o mna postarane. Kolke deti taketo stastie nemaju, aj ked maju trwbars "uplnu" rodinu. A kolke ostavaju traumatizovane...

@lindusss2016 si silna osobnost...co ti mam povedat viac

@lindusss2016 ja to mam cerstve, asi preto reagujem ako reagujem, je to rok a pol a stale tomu nedokazem verit ( starsie umrtia uz mam ako tak spracovane , aj ked samozrejme stale mi chybaju, ale cas ma otupil a stale som si nasla nejake odovodnenie ze aspon ''zomreli starsi'' no neviem spracovat smrt mladeho cloveka...Babka mala 86 rokov, je to ine, a bola chora uz dlhsie, no dve umrtia boli tak neskutocne necakane, ze je to tazko spracovat

@anonym_17ecf0 rozumiem, je mi to luto. Je to naozaj tazke, su to najvacsie zivotne skusky, ale nemozes sa tomu poddavat a naplnit svoj zivot smutkom. Verim, ze mas byt pre koho stastna. Bude to lepsie jedneho dna...