Prečo niektorí ignorujú rady na diskusných fórach?
Je tu napríklad jeden chlap, ktorý tu v minulosti existoval pod rôznymi nickmi a keď si pozriete jeho staršie témy, tak zistíte, že stále píše o tom istom. A nikde sa vlastne za ten čas neposunul.
Potom sú tu ženy, ktoré sa pýtajú, či majú nárok na dávky v hmotnej núdzi, ale keď im niekto napíše, aby šli do práce, tak sa urazia.
Lebo pre ľudí je ľahšie žiť podľa svojho vzorca a nič nemeniť, len sa občas posťažovať. Iba menšia časť ľudí vie zmeniť svoj život a vyriešiť problémy.
1. Psychicke problemy
2. Nechcu vlastne realne zmenit nic, tak im vyhovuje
Dnes zas riešil, že nejaka baba chce tetovaneho bezzubeho, kdežto oňho ani kolo neoprie..Ale, to že ma nadvahu 150kg nepovie..Len dokolečka sa pyta prečo, prečo..
@anonym_autor a potom sú tu aj také ktoré neignorujú , aj sa podakujú za dobré rady.
Keď sa pozriete na tieto dva príklady, vidíte navonok dva rôzne príbehy, muža, ktorý točí rovnaké témy dokola, a žien, ktoré sa urazia pri zmienke o práci. V jadre oboch situácií však funguje rovnaký obranný mechanizmus, ilúzia, že samotné pomenovávanie problému alebo hľadanie vonkajšej úľavy nahrádza reálnu zmenu. U prvého človeka ide o takzvané pseudoriešenie. Tým, že problém opakovane artikuluje pod rôznymi identitami, získava dočasný pocit, že na ňom „pracuje“. V skutočnosti však len recykluje tú istú emóciu a pozornosť okolia mu nahrádza odvahu urobiť prvý reálny, často nepríjemný krok mimo známeho teritória. U žien, ktoré reagujú dotknuto na návrh zamestnať sa, zas narážame na obrannú reaktivitu. Otázka na dávky je často len volaním po bezpečia v situácii bezmocnosti. Ak im niekto ponúkne priame riešenie (prácu), nevnímajú to ako pomoc, ale ako ohrozenie svojho statusu obete, ktorý ich paradoxne chráni pred strachom zo zlyhania v reálnom svete. Zotrvanie v roli chronického pýtajúceho sa alebo nepochopeného človeka prináša skrytý zisk: kým len hovoríte o probléme alebo sa hneváte na reakcie okolia, nemusíte niesť riziko, že skúsite niečo nové a zlyháte. Je pohodlnejšie ostávať v známej nepohode než prejsť cez neistotu zmeny. Prestaňte hľadať validáciu pre svoju bezmocnosť. Ak prichádzate do diskusií po podporu, no každú praktickú radu zmietnete zo stola, nesnažíte sa vyriešiť problém, snažíte sa len legalizovať svoj stav. Oddeľte emóciu od akcie. Pocit preťaženia alebo nespravodlivosti je reálny, ale nie je to argument pre pasivitu. Zmena nenastane vtedy, keď vám niekto dá za pravdu, ale vtedy, keď urobíte krok napriek tomu, že sa cítite komfortne len na polovicu. Človek opakovane opisuje svoju situáciu, ale keď príde na možnosť niečo zmeniť, narazí na odpor. Niekedy sa totiž aj sťažovanie stane bezpečným priestorom, v ktorom nemusíme riskovať neúspech ani prevziať zodpovednosť za zmenu. Zároveň však nepoznáme celý príbeh tých ľudí. Opakujúce sa témy nemusia automaticky znamenať neochotu posunúť sa a odmietanie rady nemusí byť vždy lenivosť. Pri finančnej núdzi môže byť za odporom hanba, strach či vyčerpanie. To však neznamená, že človek nemá nijaký vplyv na to, čo urobí ďalej. Nemusíte nikoho presviedčať ani zachraňovať. Môžete prejaviť pochopenie a zároveň sa opýtať, čo konkrétne je ochotný urobiť inak. Pred akým strachom vás chráni to, že o probléme stále len hovoríte, namiesto toho, aby ste ho začali riešiť? Možno je užitočné rozlišovať medzi tým, keď človek potrebuje, aby ho niekto vypočul a tým, keď je skutočne pripravený hľadať riešenie.
Keď sa pozriete na tieto dva príklady, vidíte navonok dva rôzne príbehy, muža, ktorý točí rovnaké témy dokola, a žien, ktoré sa urazia pri zmienke o práci. V jadre oboch situácií však funguje rovnaký obranný mechanizmus, ilúzia, že samotné pomenovávanie problému alebo hľadanie vonkajšej úľavy nahrádza reálnu zmenu. U prvého človeka ide o takzvané pseudoriešenie. Tým, že problém opakovane artikuluje pod rôznymi identitami, získava dočasný pocit, že na ňom „pracuje“. V skutočnosti však len recykluje tú istú emóciu a pozornosť okolia mu nahrádza odvahu urobiť prvý reálny, často nepríjemný krok mimo známeho teritória. U žien, ktoré reagujú dotknuto na návrh zamestnať sa, zas narážame na obrannú reaktivitu. Otázka na dávky je často len volaním po bezpečia v situácii bezmocnosti. Ak im niekto ponúkne priame riešenie (prácu), nevnímajú to ako pomoc, ale ako ohrozenie svojho statusu obete, ktorý ich paradoxne chráni pred strachom zo zlyhania v reálnom svete. Zotrvanie v roli chronického pýtajúceho sa alebo nepochopeného človeka prináša skrytý zisk: kým len hovoríte o probléme alebo sa hneváte na reakcie okolia, nemusíte niesť riziko, že skúsite niečo nové a zlyháte. Je pohodlnejšie ostávať v známej nepohode než prejsť cez neistotu zmeny. Prestaňte hľadať validáciu pre svoju bezmocnosť. Ak prichádzate do diskusií po podporu, no každú praktickú radu zmietnete zo stola, nesnažíte sa vyriešiť problém, snažíte sa len legalizovať svoj stav. Oddeľte emóciu od akcie. Pocit preťaženia alebo nespravodlivosti je reálny, ale nie je to argument pre pasivitu. Zmena nenastane vtedy, keď vám niekto dá za pravdu, ale vtedy, keď urobíte krok napriek tomu, že sa cítite komfortne len na polovicu. Človek opakovane opisuje svoju situáciu, ale keď príde na možnosť niečo zmeniť, narazí na odpor. Niekedy sa totiž aj sťažovanie stane bezpečným priestorom, v ktorom nemusíme riskovať neúspech ani prevziať zodpovednosť za zmenu. Zároveň však nepoznáme celý príbeh tých ľudí. Opakujúce sa témy nemusia automaticky znamenať neochotu posunúť sa a odmietanie rady nemusí byť vždy lenivosť. Pri finančnej núdzi môže byť za odporom hanba, strach či vyčerpanie. To však neznamená, že človek nemá nijaký vplyv na to, čo urobí ďalej. Nemusíte nikoho presviedčať ani zachraňovať. Môžete prejaviť pochopenie a zároveň sa opýtať, čo konkrétne je ochotný urobiť inak. Pred akým strachom vás chráni to, že o probléme stále len hovoríte, namiesto toho, aby ste ho začali riešiť? Možno je užitočné rozlišovať medzi tým, keď človek potrebuje, aby ho niekto vypočul a tým, keď je skutočne pripravený hľadať riešenie.
@bjnr ach jo 🙄
Pretože časť ľudí ani o pomoc nestojí. Síce sa vyžalujú ako sa majú zle, dáš im radu ale to by museli niečo zmeniť, niečo urobiť a to sa im už nechce...takže sa neposunú nikam.
To je ako keby tlstá ženská fňukala, že je smutná že je tučná a chce byť štíhla. Tak jej poradíš, že nech začne športovať, zdravšie sa stravovať, aktívne žiť a ona nič, aj tak si doma naloží tučné jedlo (lebo jej to chuťí),vyvalí sa pred telkou a max povie, že či nie je nejaká zázračná tabletka na chudnutie. A stále bude rovnako tlstá.
Keď sa pozriete na tieto dva príklady, vidíte navonok dva rôzne príbehy, muža, ktorý točí rovnaké témy dokola, a žien, ktoré sa urazia pri zmienke o práci. V jadre oboch situácií však funguje rovnaký obranný mechanizmus, ilúzia, že samotné pomenovávanie problému alebo hľadanie vonkajšej úľavy nahrádza reálnu zmenu. U prvého človeka ide o takzvané pseudoriešenie. Tým, že problém opakovane artikuluje pod rôznymi identitami, získava dočasný pocit, že na ňom „pracuje“. V skutočnosti však len recykluje tú istú emóciu a pozornosť okolia mu nahrádza odvahu urobiť prvý reálny, často nepríjemný krok mimo známeho teritória. U žien, ktoré reagujú dotknuto na návrh zamestnať sa, zas narážame na obrannú reaktivitu. Otázka na dávky je často len volaním po bezpečia v situácii bezmocnosti. Ak im niekto ponúkne priame riešenie (prácu), nevnímajú to ako pomoc, ale ako ohrozenie svojho statusu obete, ktorý ich paradoxne chráni pred strachom zo zlyhania v reálnom svete. Zotrvanie v roli chronického pýtajúceho sa alebo nepochopeného človeka prináša skrytý zisk: kým len hovoríte o probléme alebo sa hneváte na reakcie okolia, nemusíte niesť riziko, že skúsite niečo nové a zlyháte. Je pohodlnejšie ostávať v známej nepohode než prejsť cez neistotu zmeny. Prestaňte hľadať validáciu pre svoju bezmocnosť. Ak prichádzate do diskusií po podporu, no každú praktickú radu zmietnete zo stola, nesnažíte sa vyriešiť problém, snažíte sa len legalizovať svoj stav. Oddeľte emóciu od akcie. Pocit preťaženia alebo nespravodlivosti je reálny, ale nie je to argument pre pasivitu. Zmena nenastane vtedy, keď vám niekto dá za pravdu, ale vtedy, keď urobíte krok napriek tomu, že sa cítite komfortne len na polovicu. Človek opakovane opisuje svoju situáciu, ale keď príde na možnosť niečo zmeniť, narazí na odpor. Niekedy sa totiž aj sťažovanie stane bezpečným priestorom, v ktorom nemusíme riskovať neúspech ani prevziať zodpovednosť za zmenu. Zároveň však nepoznáme celý príbeh tých ľudí. Opakujúce sa témy nemusia automaticky znamenať neochotu posunúť sa a odmietanie rady nemusí byť vždy lenivosť. Pri finančnej núdzi môže byť za odporom hanba, strach či vyčerpanie. To však neznamená, že človek nemá nijaký vplyv na to, čo urobí ďalej. Nemusíte nikoho presviedčať ani zachraňovať. Môžete prejaviť pochopenie a zároveň sa opýtať, čo konkrétne je ochotný urobiť inak. Pred akým strachom vás chráni to, že o probléme stále len hovoríte, namiesto toho, aby ste ho začali riešiť? Možno je užitočné rozlišovať medzi tým, keď človek potrebuje, aby ho niekto vypočul a tým, keď je skutočne pripravený hľadať riešenie.
@bjnr strašne múdro píšeš ale príliš veľa. Skrať to
@bjnr strašne múdro píšeš ale príliš veľa. Skrať to
@anonym_235f5b to by musela zadať prompt😂
@bjnr strašne múdro píšeš ale príliš veľa. Skrať to
@anonym_235f5b však to nemusíš čítať a vôbec komentovať. Že je niekto múdry je fakt stále na Slovensku problém. IQ koník
@anonym_autor lebo nikto nekoná podľa predstáv o hocičom v živote, podĺa iných. Lebo sú pohodlné. Lebo psych. diagnózy. Oklieštené možnosti. Zlé návyky z.prostredia odkiaľ pochádzajú a kde žijú. Ani ďakujem a prosím. Lebo boot a troll
@anonym_235f5b však to nemusíš čítať a vôbec komentovať. Že je niekto múdry je fakt stále na Slovensku problém. IQ koník
@anonym_d10787 vidím, že si to pochopila. IQ tykve
@anonym_235f5b to by musela zadať prompt😂
@anonym_8e9ff2 AI si poradí 😆
Pretože väčšina z nich si príde pokecať a reálne nemá záujem o radu. Aj keď niekomu vyčítajú, že taká otázka už tu bola, ale dotyčný/á sa chce rozprávať, nie pasívne prijímať.
@anonym_d10787 vidím, že si to pochopila. IQ tykve
@anonym_235f5b hlavne, že ty si pochopila🤭
@anonym_235f5b hlavne, že ty si pochopila🤭
@anonym_d10787 ona ak je mudra, tak ja zozeriem hajzlovu kefu aj s 💩 ved to vsetko len generuje cez AI tie jej mudrosti.Uz ju tu prekukol kazdy.Bud si teda slepá/ý alebo si priamo ona len cez anonym
@anonym_d10787 ona ak je mudra, tak ja zozeriem hajzlovu kefu aj s 💩 ved to vsetko len generuje cez AI tie jej mudrosti.Uz ju tu prekukol kazdy.Bud si teda slepá/ý alebo si priamo ona len cez anonym
@anonym_04bb83 môžeš tu kefu na wc rovno schrúmať. Autorka sa neustále vzdeláva , pôsobí v Nitre. Takto tu písala roky späť, keď slovo Ai ľudia ani nepoznali. To, že má niekto vedomosti, prehľad a vie slušne písať do diskusií, neznamená, že je AI generovaná. Chápem však, že na IQ komunitu MK je toho naraz veľa. Stačì tvoj písomný prejav. Taká klasika.
@anonym_autor lebo nie je povinné sa riadiť niečími radami. Možno chcú počuť iné názory na svoj problém, možné riešenia, ale napokon sú to slobodní ľudia, ktorí sa rozhodnú podľa seba. Rešpektujem.
@anonym_autor
Prečo? Pre veľa ľudí sociálne siete nie sú otázkou života a smrti. V podstate diskutujú skôr v duchu anglického „small talku“ – komunikujú, ale výsledok ich v skutočnosti vôbec nezaujíma.
@anonym_autor lebo vy neodpovedáte tak ako máte. Keď sa niekto pýta či má nárok na dávky, tak mu odpíšte či má alebo nie. Keď už sa im hľadať nechce. Alebo odporučte AI ale ten zas často poradí zle. Preto sa urazia. Lebo sa pýtali na dávku a vy im poviete choďte robiť. Ale oni sa nepýtajú na robotu, ale na dávky. Tak im odpovedajte na to, na čo sa pýtajú.
@anonym_autor lebo vy neodpovedáte tak ako máte. Keď sa niekto pýta či má nárok na dávky, tak mu odpíšte či má alebo nie. Keď už sa im hľadať nechce. Alebo odporučte AI ale ten zas často poradí zle. Preto sa urazia. Lebo sa pýtali na dávku a vy im poviete choďte robiť. Ale oni sa nepýtajú na robotu, ale na dávky. Tak im odpovedajte na to, na čo sa pýtajú.
@unterwasserman no ved to je najjednoduchsie sa vyhovorit na vsetko mozne,nemozne len dotycny je vzdy lietadlo.On,ona prak.nikdy za nic nemozu,nikdy sa nic neda,nemoze.Ty si taky isty.
Miesto toho,aby si zobral povrazy od svojho vlastneho zivota a sam si korigoval inak,opacnym smerom tak to nie,radsej budes nariekat ako malinky chlapcek.
Pani mala byt uz davno v praci,a nie brat soc.davky.Ma dost velkeho syna,aby uz makala.Co tebe zase cest,ze aj ked ta vyhodia,vzdy si najdes novu pracu,cize lenivy nie si az tak.
Prišli sa tu vyžalovať, nájsť niekoho, s kým si budú môcť ponadávať na súčasný systém. Nehľadajú skutočné riešenie. Môžno dostanú nejaký impulz, nad ktorým sa zamyslia, ale nezmenia nič. Asi 15% ľudí si z toho niečo zoberie a aplikuje do praxe. Zvyšok sa potrebuje vyventilovať.
Keď sa pozriete na tieto dva príklady, vidíte navonok dva rôzne príbehy, muža, ktorý točí rovnaké témy dokola, a žien, ktoré sa urazia pri zmienke o práci. V jadre oboch situácií však funguje rovnaký obranný mechanizmus, ilúzia, že samotné pomenovávanie problému alebo hľadanie vonkajšej úľavy nahrádza reálnu zmenu. U prvého človeka ide o takzvané pseudoriešenie. Tým, že problém opakovane artikuluje pod rôznymi identitami, získava dočasný pocit, že na ňom „pracuje“. V skutočnosti však len recykluje tú istú emóciu a pozornosť okolia mu nahrádza odvahu urobiť prvý reálny, často nepríjemný krok mimo známeho teritória. U žien, ktoré reagujú dotknuto na návrh zamestnať sa, zas narážame na obrannú reaktivitu. Otázka na dávky je často len volaním po bezpečia v situácii bezmocnosti. Ak im niekto ponúkne priame riešenie (prácu), nevnímajú to ako pomoc, ale ako ohrozenie svojho statusu obete, ktorý ich paradoxne chráni pred strachom zo zlyhania v reálnom svete. Zotrvanie v roli chronického pýtajúceho sa alebo nepochopeného človeka prináša skrytý zisk: kým len hovoríte o probléme alebo sa hneváte na reakcie okolia, nemusíte niesť riziko, že skúsite niečo nové a zlyháte. Je pohodlnejšie ostávať v známej nepohode než prejsť cez neistotu zmeny. Prestaňte hľadať validáciu pre svoju bezmocnosť. Ak prichádzate do diskusií po podporu, no každú praktickú radu zmietnete zo stola, nesnažíte sa vyriešiť problém, snažíte sa len legalizovať svoj stav. Oddeľte emóciu od akcie. Pocit preťaženia alebo nespravodlivosti je reálny, ale nie je to argument pre pasivitu. Zmena nenastane vtedy, keď vám niekto dá za pravdu, ale vtedy, keď urobíte krok napriek tomu, že sa cítite komfortne len na polovicu. Človek opakovane opisuje svoju situáciu, ale keď príde na možnosť niečo zmeniť, narazí na odpor. Niekedy sa totiž aj sťažovanie stane bezpečným priestorom, v ktorom nemusíme riskovať neúspech ani prevziať zodpovednosť za zmenu. Zároveň však nepoznáme celý príbeh tých ľudí. Opakujúce sa témy nemusia automaticky znamenať neochotu posunúť sa a odmietanie rady nemusí byť vždy lenivosť. Pri finančnej núdzi môže byť za odporom hanba, strach či vyčerpanie. To však neznamená, že človek nemá nijaký vplyv na to, čo urobí ďalej. Nemusíte nikoho presviedčať ani zachraňovať. Môžete prejaviť pochopenie a zároveň sa opýtať, čo konkrétne je ochotný urobiť inak. Pred akým strachom vás chráni to, že o probléme stále len hovoríte, namiesto toho, aby ste ho začali riešiť? Možno je užitočné rozlišovať medzi tým, keď človek potrebuje, aby ho niekto vypočul a tým, keď je skutočne pripravený hľadať riešenie.
@bjnr vies o tom, ze tymito vyplodmi generovanymi AI zvysujes svoju uhlikovu stopu? Mozno keby si skusila pouzit vlastnu hlavu bolo by to kratsie a niekto by to aj precital, aj tebe by prospelo ako by si potrenovala mozog a este by si nezvysovala spotrebu elektriny v datovych centrach.
Pocuaj,ze mas pouzivat hlavu som ti radila uz viac krat, tiez ignorujes rady, ktore dostavas. Ale rozmyslam ci to je u teba z lenivosti nieco zmenit alebo z nedostatku mentalnej kapacity
@anonym_autor Možno preto, že sú to niekedy také rady, že zdeptajú toho človeka ešte viac. Alebo tú ženu.
@anonym_autor lebo vy neodpovedáte tak ako máte. Keď sa niekto pýta či má nárok na dávky, tak mu odpíšte či má alebo nie. Keď už sa im hľadať nechce. Alebo odporučte AI ale ten zas často poradí zle. Preto sa urazia. Lebo sa pýtali na dávku a vy im poviete choďte robiť. Ale oni sa nepýtajú na robotu, ale na dávky. Tak im odpovedajte na to, na čo sa pýtajú.
@unterwasserman koľko odpovedí ešte potrebuješ ??? Normálny človek, by si už vzal rady k srdcu a prestal písať, to čo píšeš ty dennodenne. Toľko odpovedí, čo si už dostal na nezmyselné otázky nie je normálne
Mozno sa chcu uistit, ze ich blbe napady a blbe riesenia nie su blbe. A ked im oponujete, tak sa urazia. Oni potrebuju potlapkat po pleci. Nic ine. Zmenu nechcu. A rozmyslat, nebodaj pracovat uz vobec nie.
lebo sú osamelí so svojím problémom a potrebujú sa s niekým porozprávať, mať pocit, že niekomu na nich záleží, ono zmeniť svoj život po 45 rokoch alebo 150kg ozaj nie je jednoduché a nám sa od klávesnice zdá, že to jednoduché je len oni sú leniví, nemusí to tak byť, koľkí z nás pravidelne športujú? zdravo sa stravujú? zmenia prácu ak v tej súčasnej majú stresy a zlých kolegov? rozvedú sa lebo majú nanič manželstvá?
Lebo sú limitovaní mentalnou výbavou