16 mesačný syn ma bije

@sardinka333 ak si pozrieš moje príspevky v iných témach, vlastne aj v tejto, tak zistíš, že ja ani náhodou nie som typ, ktorý je za to,aby sa jednalo s deťmi v rukavičkách a rodičia mali paniku z toho, čo ak sa to dieťaťu náhodou nebude páčiť. Naopak, ja som za veľmi striktné pravidlá, ale more lásky a porozumenia zároveň.Ide to aj bez capnutia na zadok, aj keď sa zdá, že sa to vzájomne vylučuje. Mne je jasné, že tu maminy nepíšu o tom, že vytrieskať dieťa do modra, ale myslia jednu ľupnúť na zadok. No nesúhlasím ani s ňou, je to zbytočné, aj keď uznávam, že k svojmu cieľu prídu rýchlejšie a jednoduchšie.

@centairee určite si nezlyhala. Naša sa v amoku hádzala o zem, bolo jej jedno či má za sebou stôl, alebo skriňu.... Vtedy som ju položila na zem a skrížila som jej ruky na hrudi a takto som ju držala kým ju ten amok neprešiel. Takto si nevedela ublížiť a cca po 3 týždňoch ju to prešlo. Za každým keď to robila som opakovala ten istý postup, pritom som jej hovorila "neboj sa hneď to prejde, mám ťa rada, nechcem aby si si ublížila". Bol to horor, ale takto sme to prežili bez zranení. Držím palce

@timea7 ja ta chapem čo cheš povedať...mna len už vytačaju tie ,,bojazlivé,, mamičky odchované na detských časopisoch kde sa výchovné štýly striedaju ako recepty na varenie...často ludia popisuju extremy - bud bitka alebo ,,ťuťu - muťu,, ved to ,,príde,, to ,,nevadí,, a z ,,toho vyrastie,, no...čiastočná pravda...alebo si to ,,vyrieši na prsníku,,. ...tak toto nie je výchova to je benevolencia, nech si myslí kto chce čo chce. Ja nemám patent na rozum to priznávam, ani nemám 100% pravdu a liek na všetko, ale ked počujem niektoré tie ,,výchovné postupy,, tak sa ani nečudujem že niektoré deti sa správaju tak ako sa správaju, ale u mna je to profesionálna deformácia pracovníka ,,školstva,,.

@sardinka333 absolútne v tomto s tebou súhlasím, ako učiteľka v materskej škole sa s tým stretávam denne, ale v posledných možno dvoch rokoch s potešením sledujem, že začína prevládať zdravý rozum. Pomaličky, ale predsa. Tak verím, že sa dočkám doby, keď sa rodičia nebudú báť svojim ratolestiam určiť pevné mantinely, že nebudú zúfalo hľadať akékoľvek diagnózy, od hyperaktivity, cez ADHD až po autizmus, ktoré svojím deťom stanovia samozrejme oni 😝 😝 😝 😝 Týmto sa v žiadnom prípade nechcem nijako dotknúť rodičov detí, ktoré majú tieto diagnózy stanovené odborným lekárom a podľa jeho pokynov sa snažia s dieťaťom pracovať, naopak, veľmi si ich vážim, lebo viem, aké je to ťažké. Myslela som na mamičky, vykecávajúce na teraskách pri kávičke s kamoškou, okrikujúce deti, ktoré sa prirodzene nudia, ktoré keď už vystrájanie detí graduje, chytia nervy a vycápu ich. Myslela som mamičky, ktoré celé dni na MD pozerajú seriály a ich deti sú ponechané svojmu osudu, dovolia im všetko, len aby mali od nich pokoj...keď to deti vyžadujú aj vtedy, keď sa to rodičom nehodí, nastane cirkus....myslela som maminy, ktoré sa zúfalo snažia cez deti si splniť svoje nenaplnené životné sny, alebo sa snažia, aby dieťa vynikalo vždy, všade a vo všetkom a preťažené dieťa to nezvláda a upozorňuje na seba všelijako, nie vždy vhodne, ale je to jeho volanie o pomoc. Pevne verím, že nastupuje generácia mamičiek, ktorá má dostatok info, ale dokáže ich triediť, veď bulvár znesie hocičo.....ktoré nemajú problém svojím deťom hranice stanoviť. Inak aj u mňa je to profesionálna deformácia....

@centairee
určite si nezlyhala. ja ma rovnako stareho chlapca a robi to iste. postupujem tiez tak ako ti radili vyssie a ako si opisovala. chytit rucky + razne NIE, to boli. ak mame horsi den a prechadza to do krajnosti, zatvorim ho v izbe, samozrejme s vysvetlenim.

@sardinka333
@timea7
vyuzijem tuto diskusiu (hadam mi to autorka prepaci 😉 ) a prilezitost mamiciek, ktore mamu skusenosti s pracou v skolstve a odbocim trosku od temy. ako postupovat v pripade, ze dieta hadze veci? vysvetlim detailnejsie: ak hadze hracky, chytim rucky, vysvetli ze sa to nesmie a poviem, ze auticko je smutne, lebo ho hodil. ze si ho ma pomojkat, ospravedlnit sa mu.
ale co v pripade, ked dieta hadze loptu. nas sa velmi rad hra s loptou, kedysi ju kotulal. ale teraz ako je starsi, tak ju aj hadze. mne to nevadi, ved lopta je nato. ale ked sme napr. v detskom kutiku, kde je priestore s malymi loptickami (urcite viete co myslim) a on tam tieto male lopticky hadze. ak ich vyhadzuje von, samozrejme to nesmie. ale inokedy hadze lopticky len tak kolo seba (v ramci hry so slovami "bac") a niekedy nechtiac trafi aj nejake dieta. co s tym? ja sa mu snazim vysvetlit, ze sa to nerobi, ale pride mi to v rozpore s tym - ved lopta je nato, na hadzanie. ako usmernujete deti v skolkach, skolach.
podobne to mame aj s kamienkami. u starkej hadzeme kamienky do potoka, ale on to potom robi aj mimo vody. taktiez vysvetlujem, ze kamienky sa hadzu len do vody. inak nie, aby niekomu neublizil. poradite? dakujem

@marika_zz aké staré je to dieťa? Hodiť, pustiť predmet a pozorovať, čo sa s ním stane, je pre dieťa nové zaujímavé zistenie, samozrejme pre malé dieťa. Ak má vyše dvoch rokov a loptu hádže do vás s úmyslom ublížiť vám, okamžite hru ukončiť a loptu zobrať. Ak vyhadzuje loptičky napr. v detskom kútiku - upozorniť, že sa ti nepáči, čo robí, keď neprestane, znovu upozorniť, s tým, že ak neprestane, odchádzate, keď pokračuje, ochod domov. Ak je dieťa ešte staršie, trvať samozrejme na tom, aby ich pozberalo. Rev ignorovať.

@timea7
dakujem za odpoved a rady. syn ma 17 mesiacov. tiez si myslim, ze hadzanie je pre jeho vec typicke. samozrejme v urcitych medziach. snazím sa to ukocírovať, ale nie som si ista ci postupujem spravne, preto som sa pytala

@marika_zz dieťa zaujíma čo sa stane ,,ak to hodím..,, objavuje takto svet a aj isté hranice...čaká ako zareagujeme my dospelí. Myslím si že svojim sposobom ideš na to dobre - vysvetluješ čo sa smie a čo nie a prečo...možeme loptu hadzať len ked nikto nie je v ,,dosahu,, vtedy to kludne podpor - možeš hadzať. Ked su tam ine deti treba davať pozor. Niekedy ale deťom niečo hovoríme ale zdá sa že ,,bez uspechu,, lebo pozornost dieťaťa vobec nie je sustredená na to čo hovoríme a dieťa vlastne počuje ,,blabla bla.....,, Mne pomohla tzv. sustredená pozornost (nehovorím, že to je ,,liek,, na všetko ale pomaha) ...ak ide o važny pokyn, ked hrozi uraz tak pridem k dieťaťu, jemne mu chytím hlavu do dlaní tak aby sa mi pozeral do očí a nemohol uhnuť ...vtedy viem že plne vníma moj pohlad, gestá a hlas...a vtedy to čo od neho chcem poviem pevným, rozhodným ale pokojným tonom, ja napr. často vobec nemusím kričať - napr. v skolskej jedalni...stačí očný pohlad, kontakt, gesto...nehovorím že to je 100% technika ale ak sa už v kolektíve poznáme tak to zvyčajne funguje.
Dieťa by malo primerane veku pocitiť dosah svojich skutkov, tak sa učí narabať so svojou slobodou a učí sa zodpovednosti za svoje skutky. Ak niekho nectiac udriem treba povedať ,,prepáč,,...ak dám nejaký pokyn napr. nebudeme hadzať loptičky...tak poviem čo - nebudeme hadzať loptičky, prečo - lebo by sme mohli niekomu ubližiť a na zaver čo sa stane ak to dieťa spraví (dajme tomu dva razy neuposluchne) teda pojdeme von z guločiek....a dosledne to spravíme aj keby ,,traktory padali,,. Láskavá doslednosť je často klučom k uspechu...
Ale každé dieťa je iné, čo platí na jedno nemusí na druhé - treba skušať, nebáť sa ,,neuspechu,, ani detského plaču a vzdoru. Výchova je cesta...aj pre nás rodičov, pedagogov.

@sardinka333
Ďakujem za odpoveď, určite pomohla 🙂

@sardinka333 napísala si to veľmi múdro - výchova je cesta ....aj pre nás rodičov, pedagógov, tiež sa veľa učím, od detí, od rodičov, aj tu od mamičiek na MK:

Nečítala som predošlé komentáre, ale je to klasika - obdobie vzdoru. dieta si zacina uvedomovat svoju identitu a to, co sa mu paci a co sa mu nepaci....ale este to nedokaze primerane prejavit....chybaju mu slova.....uloha dospeleho je doplnat to, co ono same este nevie....cize pomenovavat, co sa deje...teraz sa hnevas....nahnevalo ta, ze napr. ti mama nedovoli ist na preliezku....viem, ze ta to hneva, ale uz musime ist domov......reakcia na to, co dieta nahnevalo, zavisi od jeho temperamentu...urcite mate temperamentne emocionalne dieta, ktore sa teda i tak prejavuje.....ak sa reaguje na capnutie capnutim, tak sa tym iba dav priklad, pripadne sa prehlbuje frustracia dietata, ktore uz nema ako vyjadrit svoj hnev a negativnu emociu....lebo mu vobec neukazete ako ju spracovat...iba ho este viac frustrujete......to, ako vselijako sa da este toto riesit okrem pomenovavania pocitov je na dlhu debatu a zavisi od konkretnych situacii

Ja mam dvojicky. U nas je taketo capkanie v roznych obmenach. Niekedy sa biju surodenci medzi sebou, obcas ked je syn v hnevlivom amoku on bije hlava nehlava a ani si to neuvedomi a niekedy sa biju s dospelym, ked s aim nepaci, co ten dospely robi alebo im prikazuje. Castejsie riesim tieto bitky so synom ako s dcerou. Teraz maju 2,5 ale zacala som to registrovat od nejakeho 1,5 roka. U nas plati, ze?
1. ked je syn v amoku. Niekoho udrie, tak ho "odtrhnem" od obete alebo pustim na zem. Poviem, u nas doma sa nebije. Necham ho sameho na zemi a cakam kym sa ukludni. To zaciatku mal tendenciu buchat si hlavu o zem, ale netrvalo to dlho.
2. ked bol vacsi asi okolo 2 rokov, vzdy ked niekoho udrel musel si ist so mnou sadnut na gauc a tam sediet. Max 2 minuty. Ked sa ukludnil povedala som mu. Preco tu sediš? Ak neodpovedal, tak som povedal, lebo si buchol maminu. Mamina sa nebije. To je no no. Nakoniec sme sa udobrili, ked mi povedal prepac.
2. Teraz ked je vacsi, tak mu poviem, ze u nas doma sa nebije. A kto bije ide na chvilu do kupelne. Hladala som izbu - bezpecnu a nie prilis atraktivnu. to u nas splna kupelka. Necham ho tam 2 -3 minuty max. Stale som pri dverach a pocuvam, aby si nieco nespravil. Potom pridem. Spytam sa, co urobil. On mi bud odpovie. "Buchol som mamu. To je no no" alebo to poviem za neho. Nakoniec mu poviem, aby povedal prepac a obaja sa objimeme "uz sme zasa kamarati". Niekedy ked otvorim po 2 min dvere, tak este neche komunikovat alebo krici a kope, tak len poviem To je vela kriku, este ta necham. A zase cakam 2 min.
Mne toto celkom funguje. obcas sa teda stane nejaky ten buchanec, najma ked je unaveny alebo sa mu nedari.
a este mam na nom odpozorovane, ze on niekedy bije ako reakcia na to, ze sa mu nedari. Ono je vlastne jedno, kto tam stoji... on proste zacne okolo seba mlatit. a ked sa ukludni po asi minute, tak je prekvapeny, co urobil. U nas povazujem za velmi dolezite, ze sa nakoniec udobrime a uz to nespominame. Manzel s tym najskor nesuhlasil. Chcel, aby pocitil ten trest. Ale zacal to robit, pretoze si uvedomil, ze synovi je to potom luto a tym trestom je pre neho, ze sa nemoze dalej hrat alebo toto pouzivame i ked napr.: vraza do veci alebo do sestry/ludi. Vtedy mu zovberieme odrazadlo. Vcera dostal zakaz az na 7 dni. Co sme asi prehnali, ale velmi sme sa nahnevali. Ale aj napriek tomu, potom ked za odrazadlom plakal, tak s muzom sedeli a drzali sa v naruci. Manzel mu laskavo opakoval,m ze to sa nesmie.
Tak snad ti to trochu pomoze a snad som bola zrozumitelna. Drz sa.