Ako socializovať dieťa?
Ahojte maminy, prosím poraďte. Moja dvojročná dcéra sa stráni iných detí. Napr. Na ihrisku sa vyšantí v pohode, kým sa tam neobjaví ďalšie dieťa. Nedajbože viac detí... Nalepí sa na mňa a nepohne sa odomňa. Rovnako v nejakom centre alebo detskom kútiku. Bude sa motať len okolo mňa a nejde do kolektívu. Riešime škôlku a nerada by som ju v septembri rovno vhodila medzi deti nech si proste zvykne. Chcem na to ist nejako postupne.... Aj som skusala priblížiť sa k deťom a prihovarat sa im, aby sa postupne pridala aj ona... Ale nechce vôbec ..toto má asi po mne. Tiež som nebola nadšená z cudzej spoločnosti a zostalo mi to doteraz vlastne 😁 a mám v živej pamäti moje začiatky v škôlke. Rada by som moju dcéru od toho ušetrila... Máte nejaké nenásilné tipy? Ďakujem.
@dadka_bb 🙂 presne ako u nás, s mojou to bude ešte ťažké, lebo ona si nechá od detí všetko, tak momentálne ju učím že kludne môže odmietnuť alebo povedať nie... tiež som ju odhlasovala min.rok vo februari zo škôlky a o pol roka to bolo ovela lepšie, síce plače ale to su tie klasicke ranne plače s vydieranim, dufam že horšie to už nebudde
ja som to vtedy pod tlakom okolia a rodiny velmi riešila,, že to nie je normalne, ešte aj neurologička dcere odporučila psychiatricku liečbu ale tú som potrebovala asi len ja ... pre mna, čo som zufalo potrebovala spoločnosť (manžel v zahraničí) to bolo fakt o držku
držte sa 😉
V rodine máme podobné dieťa. Od malička sa stránilo detí, s dospelými komunikoval bez problémov. Všetko ho zaujímalo, v útlom veku toho vedel oveľa viac ako ostatné deti. V škôlke však sa s nimi nehral. Hračky si vzal bokom a vedľa učiteľkinho stolu sa hral sám. Ak od neho deti niečo chceli, útočisko hľadal u učiteľky v škole a u dospelých mimo nej. V škole vynikal v učení, až po 4. ročník nemal dvojku ani v žiackej knižke, veľmi zodpovedne pristupoval k všetkým povinnostiam, no so spolužiakmi hovoril iba ak to bolo nevyhnutné, kamarátstvo nepoznal. Keď ako 10 ročný dostal silný záchvat z paniky, lebo do triedy vletela včela, rodičia navštívili lekára. Výsledok? Autizmus - Aspergerov syndróm, sktorým trvalo úspešne aj menej úspešne bojuje on aj celá rodina, no príznaky sa zmiernili. Chcem len povedať, že väčšiu odchýlku v správaní netreba podceniť a včas sa jej odborne venovať.
Neviem ako vyriešiť, ale kolegynin syn ide mať sedem, ide do školy a čas, ktorý trávi v škôlke je vraj celý čas pri učiteľke
@maca2014 tiez som malu odhlasila,a manzela mam v zahranici 🤭😊 dakujem, uvidim ako to dame teraz od septembra.uz musi ist.uz je velkacka. Akoze od rodiny,a vsetkych susedov,a cudzich co nas stretavaju pocas dna ma uz nebavia tie otazky co není v skolke .to je otras. No lebo. Ja mam zo skolky tiez traumu,doteraz si pamatam smrad vnutri,aj vona dateliny ma vracia spat na skolkarsky dvor, kde som bol nestastna a chcela ist domov. No nic 😒 hadam to zvladneme.
Och dakujem za otvorenie tejto temy. Mam doma to iste, dcerka ma cerstve 2 roky a "neznesie" pritomnost deti ani dospelych.. A ja uz teraz stresujem ako dame skolku o rok.. Chodime na ihriska, kym je tam sama tak ok, ked pridu ine deti a nedajboze sa k nej priblizia alebo sa dotknu tak hotovo.. Mala by mi najradsej vyliezla na hlavu.. Ked je v kociku a niekto sa jej prihovori? Hlava dole a ani nepozre.. Chodime aj do materskeho centra od jej roka, aj sa hrat do interiérovych detskych ihrisk, na akcie kde su deti a viac ludi ale nemam pocit ze by jej to nejak pomohlo.. Ublizovat jej nechcem, tlacit na nu uz vobeca ludia z okolia to nechapu kedze 90% deti v okolí je kontaktnych.. Preto dakujem z celeho srdca za vase komentare. Jednoducho prijmem fakt ze je taka a potrebuje cas.. A snad sa to casom zlomi.. Drzte sa maminy 😘
Naša staršia dcérka sa veľmi bála detí. Nielenže sa s nimi nedokázala hrať, ale prepadala ju panika už len v ich prítomnosti. Ešte keď boli v kľude a nevydávali zvuky v pohode, ale akonáhle sa začali nejako prejavovať a nedajbože ju kontaktovať, tak plač a štveranie sa na mňa. Ona sa proste chcela v kľude hrať a nie aby okolo nej niekto pobehoval a hulákal, ľakalo ju to, nerozumela tomu, lebo bola kľudná povaha čo si od 1 roka listovala v encyklopédiách a dokázala sa sama prehrať celé dni. Skúšala som ju aktívne socializovať na rôznych stretnutiach mamičiek, v detských kluboch, na ihriskách, ale bol to boj, tak som to vzdala a prestala som s tým. Chodili sme viac do prírody, menej medzi ľudí. Až zrazu mala cez 2,5 roka a sama sa ma raz doma spýtala, či môže ísť ku detičkám sa hrať a odvtedy sme začali vyhľadávať spoločnosť detí a postupne si na ne zvykať. Vždy keď som z nej cítila neistotu, tak som ju uistila, že som tam s ňou. Niekedy bol ešte plač, ale zo dňa na deň sa to zlepšovalo. Ubehol rok a teraz je v kolektíve už úplne suverénna, vysmiata, ukecaná, spoločenská, nemá problém druhé deti chytiť za ruku, objať, tancovať s nimi, hrať sa. Tá zmena je obrovská, a chcelo to len čas, aby na to "dospela". Momentálne každému koho stretne s hrdosťou oznamuje, že od septembra ide do škôlky, a že tam bude mať nových kamarátov ☺