Kričíte na svoje deti?

kričím ale nikdy to nemalo žiadny efekt, skôr ja sa ukludnim a vykricim 😀 i keď neviem či to robím správne, ja skôr hundrem pre seba a nadávam sebe 😀

Tri krát som vždy slušne zopakovala, štvrtý krát som skrikla, plus prišiel trest.Ono sa to časom zredukovala na úplne minimum,tresty zaberajú

@zuzanka.zuzu asi tak no...
@autorka tiez sa snazim zopakovat xkrat, ale obcas mam pocit, ze maju poruchu sluchu, tak musim na nich zhuknut. Niekedy to pomoze, niekedy nie. Ale najradsej by som bola, keby sa doma nekricalo, tiez neviem z toho von

Jasne... a k tomu bol niekde aj pekny obrazok

Jasne, ze kricim. Ked 150x zopakujem pokojne a maju ma v pazi, inak to nejde. Vycitky kvoli tomu nemam. Deti lubim, staram sa o ne, hram sa s nimi, maju vsetko, co potrebuju, takmer vsetko co chcu a je to primerane ich veku. To, ze sem tam zvresknem im snad neurobi traumy na terapeuta.

Nekricim vôbec .mne by sa tiež nepáčilo keby po mne niekto kričí

Pacilo by sa ti keby manzel po tebe krical?
Sef?
Postar?
Sused?

Je to ine? Nie neni.
Je to to iste.len rodic si mysli ze som fyzicky vacsi tak „mozem“

Nie nekricim po detoch.

Snazim sa nekricat ale niekedy mi ujdu nervy 😏 Bohuzial, som len clovek. Vzdy si ale s detmi vysvetlime preco som kricala, co sa stalo a ospravedlnim sa. Moje deti tiez niekedy po mne kricia a potom sa ospravedlnia 🤷🏼‍♀️

Kricim. Na moj vkus privela. Syn sa ma vtedy boji a z toho mi je nanic. Ako vychovna metoda je to uplne k nicomu. Snazim sa uz par rokov na tom pracovat, ale velmi slaby progres badam.☹

1. Nevychova radi ze emocne vybuchy suvisia so sebaovladanim a to je vycerpatelny zdroj (ked si za hranicou svojich sil, nemozes cakat ze sa budes vediet ovladat).
Preto radia uspokojit svoje zakladne potreby ako prve (spanok, hlad...).

2. Nepotlacaj svoje emocie. Ked ta nieco hneva, nesnaz sa ovladat a predstierat ze si kludna a 5x s kludom povedat "prestan" a potom pri 6x vybuchnut. Miesto toho si hned pri prvej nepohode uvedom ze ti nieco vadi, zastav sa v duchu, uvedom si to a reaguj na to. Cize v praxi nejako takto:
"Prestan" (s kludom)
"Prestan" (s kludom)
"Zacinam byt nahnevana" (prisnejsi, varovny ton, stale s kludom)

3. Ochran dieta pred vybuchmi. Po vybuchu si zober na seba zodpovednost za svoje emocie. V praxi asi takto: "Janko, je mi luto ze som kricala, Nevedela som co ine urobit a to ma velmi nahnevalo, ale hnevala som sa na seba, nie na teba.

Po mužovi aj Ano, po detoch nezvyknem 😀 Minule sa starsieho dietata niekto pýtal, či kricim a odpoved bola, že Ano. A že pri akej prilezitosti, že keď mladší ide na cestu. Takze som rada, že to dieťa vníma rovnako, že kricim len pri zivotohrozujucich situáciách a reflektuje to aj skutočnosť. Moje deti sú celkom citlivé, na zakricanie nereagujú dobre a staršie sa zvyklo rozplakat, takze zbytočne nekricim, keď nemusím.

Vždy sa najskôr snažím kľudne
Keď to inak nejde tak kričím

Áno občas kričím, hlavne vtedy ak nestačí povedať 2x kľudným a 1x mierne nahnevaným tonom...

Joj a ešte ako ,...dcéra pomaly ale isto ide do puberty a syn má obdobie,že máme doma veselo🤣🤣🤣,...som len človek a nebudem sa tváriť že sa snažím vždy im najprv povedať a potom už musím kričať,...proste keď idem,tak idem,...nič to nemení na tom,že svoje deti milujem🙂❤️

U nás je práveže zle vtedy,keď nekričím(mám od prírody zvučný hlas🤣) ! Moje deti poznajú môj pokojný tón a vtedy už vedia,že to nevešti nič dobré😇

Mame novu pani ucitelku v skole. Mlada baba po skole plna idealov. Ze bude na deti mila a dobra - nema este vlastne. Nema skusenost. Dostala triedu tretiakov - je to triedna mojho syna. Deti samozrejme nepricetne a namiesto toho aby jej to oplacali rovnako a boli mile, dobre a spolupracovali neustale zlostia, neposluchaju, vyrusuju, neucia sa, nenosia ulohy. Ta je z nich uplne nestastna. Uz zacala aj kricat, trestat ulohami, rozsadzovat 😂 Je z toho taka frustrovana, ze cakam kedy jej z toho prepne a niekoho zatvori niekde do miestnosti pre upratovacky ked jej prasknu nervy 😅

Aké staré sú tvoje deti? Nikto normálny na deti nechce kričať.
Ak máš pokojné poslušne deti ktoré si veci nechajú vysvetliť je ľahké byť ukážkový láskavý rodič ako z filmu. Ale ak máš lumpla čo musí skúsiť všetko, nedá si povedať a každých 5 minút ohrozuje seba a ostatných tak sa kriku občas nevyhnes. Lenže ak kričís často dieťa to začne brať ako bežný spôsob komunikácie a krik ignoruje. Skôr sa osvedčilo povedať jednoduchú vetu prísnym hlbším akoby mužským hlasom.

Kricim, kricim dost a hanbim sa za to.
Nikdy si to neplanujem. Proste to pride. Bohuzial aj som z takej rodiny (alkohol..a ine) kde sa dost kricalo a boli hadky. Nechcem taka byt a bohuzial stava sa, ze dost vybuchnem. Ale to tak celkovo nie len na deti, aj na manzela. Ale vzdy to je ...ked mam toho vela, malo spim, malo jem, som vela s detmi a nemam nejaku psychohygienu, ked je vela povinnosti (lekari, skola, ...navarit, ked idu mensiemu zuby.. do toho nieco dalsie)...chcem to velmi zmenit, ale neviem ci to niekedy dokazem. 😔

@biglovemom ale je to uplne ine ... rodic ma za svoje dieta zodpovednost, vychovava ho , musi predist nebezpecnym situaciam, ktore dieta este nevie spravne vyhodnotit ... a naopak, deti v istom veku zacinaju skusat, pokial mozu, kde maju rodicia hranice, a kde su naopak hranice toho dietata ... Ked vidim, ako moje dieta sa bezhlavo hrnie do situacie ktora moze byt nebezpecna a nereaguje na upozornenia, tak ano, skriknem . Dieta si uvedomi zmenenu intonaciu hlasu a zacne pocuvat, alebo pribehne a vysvetlim preco to nesmie ... Krik sefa sa este trocha priblizuje, pretoze aj sef je autorita, a v podstate, ak nieco domrvim v praci, a sef zacne po mne kricat, jasne , ze sa mi to nepaci, ale na druhej strane, ma na to pravo, pretoze za chybu som zodpovedna . ...

Nie, nekricim na dieťa ani na nikoho

Ale viem použiť taký prísny tón a pritom sa veľmi zlovestne tvárit to je myslím si dosť intenzívne.

Mám celkom šťastie ze som kludna povaha, nelomcuju mnou emócie, takže stíham vymyslieť aj niečo iné. Uprednostňujem skôr taku zážitkovú výchovu, nereaguje na uprac si izbu upracem ja veľmi rýchlo tak ze nahádzem do smeti

Podľa mňa stále kričať nieje dobre, len co majú robit výbušné povahy ked im to nejde celkom dobre ovládnuť. Mám kamosku ta je chuda ako tlakový hrniec stači jej tak pol sekundy a už je ako sopka. Moja mama tak isto. Potom ich to aj mrzí ale co majú robit ked sú také

@simona1306 je rozdiel kricat a je rozdiel zvysit hlas .
Zvysit hlas je v urcitych situaciach ziaduce , aby zabrzdilo dieta- aby naozaj vycitilo hranicu.

Ale kricat je psychicka nestabilita rodica.

Úprimne, z času na čas kričím, ako je to často záleží od celkového životného obdobia. Nepoužívam to však cielene ako výchovnú metódu, lebo to nefunguje, vždy je to zlyhanie sebaovládania a snažím sa tomu predchádzať. Naučila som sa, že najlepšie je nevyčítať si to, ale vždy sa potom zamyslieť, prečo sa to stalo, čo mi chýba, ako si to aktuálne viem doplniť.
A čo sa týka zvyšovania hlasu, aby deti urobili, čo chcem- oveľa viac sa mi osvedčilo každý pokyn im dať z očí do očí, keď nič, druhý krát z očí do očí aj s tým, aký prirodzený alebo logický následok príde, keď niečo urobia/neurobia a potom už len nechať následok prísť. Som lenivá drať si hlasivky, keď to ide aj jednoduchšie a poučnejšie 😁

Ja zvysujem hlas, samozrejme, ze ked ma nieco uz zacina stvat, tak zmenim ton. Ale vyslovene ze krik, tak to pouzivam len bud v nebezpecenstve, alebo ked sa ide niekomu alebo niecomu uskodit. Teda napr. ked maly ide vbehnut do cesty, alebo nieco na seba strhnut; nejako ohrozi nasu macku a podobne. Dnes napriklad hrozilo, ze strhne z linky elektricky mlyncek na maso, tak to som ho zastavila skriknutim.

Nekričim, ani som nekričala. Som kľudný človek. A deti sú posledné po ktorých by som kričala. Kričim jedine, keď telefonujem s mamou, ale nie preto, že by sme boli nahnevané, ale preto , že máme taký spôsob komunikácie. Je to zábava. 😂

A prečo asi ľudia vedia kričať,? Aby kričali. Vyjadria emócie. Normálny tón a hlasitosť deti akosi nevnímajú - občas. Na krik zareagujú. Ale psychológ ti povie na to svoj odborný názor. A kľuďasi nekričia. Ticho závidím. 🙂

Parkrat som skrikla resp. nervozne zvysila hlas. To boli velmi vyhrotene situacie ked som uz ozaj bola vycerpana a stratila nervy.

Nebolo to spravne a vsemozne sa snazim takymto situaciam predchadzat.

Áno, zvýšila som hlas, keď som bola 6x odignorovana. Na otázku, prečo som na ňu kričala, som odpovedala, 6x si mi neodpovedala, mala som dojem že si hluchá a potrebuješ viac decibelov. Odvtedy sa stalo málokedy že by neodpovedala na 1x.

Kričím každý deň "Vilííí, večerááá!", lebo sedí vo svojej izbe na hornom poschodí so slúchadlami na ušiach, zatiaľ čo ja som dole v kuchyni a nechce sa mi behať po schodoch. 😁 Ale na to sa asi nepýtaš. Takže áno, občas zvýšim hlas aj v iných prípadoch, ale čím je starší, tým menej je to potrebné.

Snažím sa nekričať, ale tiež som len človek a sú situácie, kedy som aj ja príliš vycerpana na to, aby som nieco opakovala 3x a nic, potom už som nervóznejšia. Zvysim hlas, ale už vedia, že je zle. Nie je to však výchovna metóda, len dôsledok toho, že už aj ja padám na hubu a nemam toľko trpezlivosti, ako sú zvyknutí. Vyslovene neziapem, len niekedy to naozaj vyžaduje väčšiu ráznosť - mam dvoch chalanov, v predpubertálnom veku 🤭 keď boli menší, krik nebol potrebny, dalo sa vždy dohodnut aj inak. Teraz to občas inak nejde, zaberie ozaj až “ráznosť”, ale vo všeobecnosti sa mi osvedčilo, ze ak kričím ja, kričia aj deti (nie na mna, ale štekajú po sebe), takze krik nie je cesta…

pracujem na tom, aby som menej kricala... kedysi som nemala ziadnu zapalnu snuru prisla explozia okamzite... teraz si dovolim povedat, ze zapalna snura zacne horiet a sem tam sa mi ju podari aj uhasit 🫣 ale kazdy krik je doslova moje zufalstvo lebo nemam v danej chvili riesenie situacie... takze len sa snazim byt viac pripravena na nemozne