Veľmi temperamentné alebo nevychované 16 mesačné dieťa

@slnecnicova ahoj, ja presne viem, o čom píšeš... my máme dvoch ado a u prvého som bola na prášky... presne z toho istého dôvodu, ako Ty... všetko vedel, všetko chápal, ale... a vždy bolo dajaké "ale" a je v podstate do dnes... hľadala som rady a odborníkov a stále nič... jediné, čo mi pomohlo, bolo ĽÚBIŤ HO... ja viem, že to znie desne pateticky a veď ho ľúbiš, ale mne jeden odborník proste povedal, že treba sa na to pozrieť inak... nehľadať dôvody, prečo povedať NIE, NESMIEŠ, ale hľadať spôsoby, ako povedať ÁNO a robiť veci s ním, chceš si to pozrieť? pozri si, chceš si to chytiť, chyť si... je to prirodzená zvedavosť... a to, že to niektoré deti nerobia nie je o tom, že vedia, že nesmú, proste ich to nezaujíma, to len my-matky si myslíme, že je to výchova 😀 to máš ako so ženami, jedna neodolá šatám, druhá kabelkám, tretia káve a navzájom sa divíme, ako hentá môže toto a hentá tamto... deti sú také isté, neber švagrovú príliš vážne... okrem toho, že opustené deti sú emocionálne zaostalé (a nech mi niekto povie, že nie všetky, tak mu poviem, že úúúplne všetky, aj tie, čo išli do rodím z pôrodnice), máš aj Ty jednu veľkú nevýhodu, ktorú si vôbec neuvedomuješ... malý má 16 mesiacov, ale vy máte vzťah akoby mal 7 mesiacov... z jednoduchého dôvodu... vývoj vzťahu matka-dieťa sa začína tehotenstvom, ktoré my - adoptívne matky akosi preskakujeme... ale príroda je už raz taká, že sa tento vzťah nedá len tak vynechať... nikto o tom žiadateľom nehovorí, ale tehotenstvo sa nedá vynechať, len my ho prežívame s dieťaťom na rukách... takže ak sa vezme do úvahy, že dieťa má 16 mesiacov, má skutočnú traumu z opustenia matkou a váš vzťah je na bode 7-meho mesiaca, je to všetko ÚPLNE V NORME... postupne sa to bude dobiehať... náš malý má 5 rokov za mesiac a už to nie je tak strašne viditeľné, ale je to... vôbec sa netráp, užívaj si, spomaľ, sadni si a pozoruj dieťa, čo robí, ako berie hračky, kam ich dáva, čo tým asi myslí, čo spúšťa hnev, kedy sa teší, sadni si k nemu a len seď, nechaj ho, nech Ti ukáže, čo od Teba chce, dovoľ mu pozerať veci, chytiť si, vyrabovať šuflík, rob to s ním, hovor mu, čo je čo a na čo to je, podpor tú zvedavosť v ňom, aj to je šanca na skľudnenie, kašli na ostatné, to nie je dôležité... emocionálne deti dozrievajú na rukách (a to sa myslí doslovne) rodičov... a nerieš okolie, ani rodinu... tí budú mať vždy iný názor, vždy budú podvedome ovplyvnení tým, že dieťa je ado... 🙂

@slnecnicova nasi toto robili v tomto veku tiez. Su to deti.. .casom to prejde. Neklād naņho velke naroky.. pri hadzani sa o zem pomohla ignoracia.. .

Čítali ste tento článok???
Ach ten vzdor.
Sú dve obdobia v živote dieťaťa, ktoré nás dokážu dostať na kolená. Tým prvým je obdobie detského vzdoru a tým druhým puberta.
Kým pubertu máme my, rodičia, aspoň teoreticky ako-tak zvládnutú, detský vzdor nás často prekvapí nepripravených. Nechápavo krútime hlavami nad tým, ako sa z nášho milučkého, poslušného bábätka stáva malý nespratník, ktorý na všetko rázne hovorí: „Nie!“ Ba čo viac, občas si k tomu aj dupne nohou, capne rukou po stole (alebo aj po mame či po najbližšom kamarátovi), v najhoršom prípade začne revať ako pavián, alebo sa hodí o zem a kope okolo seba. Výprask? Krik? Hrozby a prosby? Nič z toho nepomáha! Ako teda zvládnuť detský vzdor?
„Detský vzdor sa väčšinou vyskytuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov života, u niektorých detí aj trochu dlhšie, a súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa. Je to obdobie budovania si osobných hraníc a poznania prvotnej identity – kto som a čo všetko ja môžem. V psychológii ho nazývame aj obdobím separácie, alebo autonómie. Buduje sa prvotná osobnosť dieťaťa a dieťa v tomto období získava odpovede na otázky – Kam až môžem zájsť? Čo si môžem dovoliť? Kde sú moje hranice?, a svojím správaním si tie hranice testuje,“ vysvetľuje psychologička Mgr. Klaudia Trojanová z Pedagogicko-psychologickej poradne v Pezinku, s ktorou sme sa stretli, aby sme sa pozreli na základné problémy obdobia vzdoru.
Podľa jej slov, je dobré, keď v tomto období rodičia vedia dávať dieťaťu jasnú spätnú väzbu a zároveň vedia hranice zdravo utvrdzovať. „Istým spôsobom môžu podporovať aj prejavy vyzrievania dieťaťa tým, že mu dávajú na výber, teda má možnosť o niektorých veciach rozhodovať. Napríklad si môže vybrať, či si chce dať zelené pančušky, alebo modré, avšak pri dôležitých veciach, keď dieťa robí niečo, čo robiť nemôže, treba jasne stanoviť hranice, pričom rodič musí byť pevný a zásadový.“
ZDRAVÉ „NIE!“
To, že naše dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, sa môže prejavovať rôzne. Kým u niektorých detí rodičia sotva postrehnú, že sa čosi deje, u iných sú prejavy vzdoru také silné a priam negatívne, že celá rodina je každý deň v napätí z toho, čo sa zase bude diať…
„K základným, a povedala by som zdravým prejavom detského vzdoru, patrí typické detské – Nie! V období vzdoru si dieťa to svoje Nie! doslova užíva a my sa z toho môžeme tešiť, lebo je to znamenie, že dieťatko sa nám vyvíja dobre. Potom sa však môžu objavovať aj také prejavy vzdoru, ktoré nás rodičov zaskočia, a to je obyčajne dlhodobé kričanie až vrieskanie, prípadne hádzanie sa o zem. Tieto prejavy sú podmienené temperamentom dieťaťa i nápodobou iných detí. Keď totiž naše dieťa zistí, že hodenie sa o zem funguje u iných detí, že tým dosiahnu, čo chcú, tak to skúša napodobovať a potom záleží aj od reakcie rodičov, či sa to udeje len raz, alebo sa to spevní. Ak sa rodič takéhoto prejavu zľakne a ustúpi dieťaťu, tak sa to spevňuje a potom má dieťa tendenciu hádzať sa o zem vždy, keď chce niečo dosiahnuť,“ upozorňuje Mgr. Trojanová.
Niektoré deti v období vzdoru tiež kopú do vecí alebo ľudí okolo seba, prípadne hádžu rôzne predmety o zem a rozbíjajú ich. Avšak podľa skúseností psychologičky, takéto prejavy sa objavujú viac-menej u detí, ktoré majú buď veľmi silný temperament a prípadne mali rodičov, ktorí sa ako deti tiež takto prejavovali, alebo sú hyperaktívne. Hyperaktívne deti sú vo všeobecnosti emocionálne labilnejšie, takže môžu silnejšie reagovať na rôzne podnety. A v neposlednom rade sa negatívne prejavy detského vzdoru objavujú aj v rodinách, kde je problém s výchovou, rodičia nevedia dieťaťu stanoviť pevné hranice a nie sú dôslední v ich dodržiavaní.
AKO ZVLÁDNUŤ VÝBUCHY ZLOSTI
Čo si budeme nahovárať, prvý výbuch zlosti nás u dieťaťa vždy prekvapí a často ani len netušíme, ako správne zareagovať. Obzvlášť, keď sme sami unavení, vystresovaní a od rána nás trápi zlá nálada. Rodičia potom majú tendencie problém vyriešiť buď „jednou výchovnou“ po zadku, krikom, ktorý prehluší aj vresk dieťaťa, alebo sa, naopak, snažia dieťaťu rýchlo vyhovieť, len aby už prestalo zúriť. Ako by sme však mali správne postupovať pri výbuchoch zlosti?
Mgr. Trojanová radí v prvom rade vždy zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo a keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava. „Stáva sa napríklad, že dieťa sa hádže o zem len pred maminkou, lebo vie, že ona skôr povolí. Raz to skúsilo a zistilo, že keď bude ležať na zemi a vytrvalo kričať, mama sa poddá a ustúpi. Taktiež ale vie, že u otca to neplatí, tak to naňho ani neskúša. Preto je vždy dobré pozrieť sa na správanie dieťaťa akoby z diaľky, z nadhľadu, a odsledovať, čo udržiava vzdor. A keď rodič zistí, že robí nejakú chybu, tak je ideálne, aby si to uvedomil a viac ju neopakoval, ale aby pôsobil dôsledne a ľudovo povedané, nenechal sa dieťaťom vytočiť, nestratil hlavu.“
Niekedy pomôže aj to, keď rodič jednoducho vie, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, že je to typické obdobie pre jeho vek a treba to len vydržať. Keď sa dieťa snaží voči nám presadiť, vždy treba zvážiť, ktoré veci mu môžeme dovoliť, kedy mu môžeme dať na výber a, naopak, ktoré veci dovoliť nemôžeme, lebo ich jednoducho nikdy nesmie robiť a tam treba zostať pevný a pre dieťa čitateľný.
„Keď sa dieťa správa neprimerane na ihrisku, napríklad hádže do druhých detí piesok, treba mu dôrazne povedať, že to robiť nesmie a keď sa to bude opakovať, ideme domov. A v prípade, že dieťa napriek nášmu upozorneniu neprestane, naozaj treba zbaliť všetky formičky a napriek protestom dieťaťa z ihriska odísť. Tak si dieťa v hlave spojí – Keď robím zle, stane sa toto… Hovoríme tomu logické dôsledky,“ vysvetľuje Mgr. Trojanová.
Dodáva, že pri zvlášť ťažkých situáciách a vytrvalejších deťoch pomáha terapia pevným objatím, ktorá slúži k obnove narušených citových vzťahov. Jej základom je, že dieťa pritiahneme k sebe, pevne ho objímeme a nech sa akokoľvek bráni, kričí, bije a kope okolo seba, pustíme ho až vtedy, keď sa úplne upokojí a jeho negatívne city sa zmenia v lásku. „Terapia pevným objatím pomáha najmä pri deťoch, u ktorých sa dobre nevyvinul prvotný pocit bezpečia, lebo napríklad boli citlivejšie, chorľavejšie, alebo ich mamy boli neistejšie, prípadne svojim deťom všetko dovolia a tie si potom za každú cenu presadzujú svoje. V minulosti totiž nadobudli skúsenosť, že krikom a plačom si svoje vždy presadia. Ak ich chceme teraz naučiť, že to tak nie je, to sa deje práve špeciálnym rituálom – pevným objatím. Takto zároveň obnovujeme rodičovskú pozíciu. Dieťa si prežije pocit, že je síce milované a prijaté, ale isté veci robiť nemôže a rodič je ten dominantný.“ Odporúčam však terapiu objatím vzhľadom na jej dramatický priebeh prevádzať pod vedením detského psychoterapeuta .
Samozrejme, najväčší problém je, keď sa výbuch zlosti objaví na verejnosti. Rodičia sa potom neraz snažia dieťaťu vyhovieť, len aby sa už nehádzalo o zem, lebo všetci ľudia sa pozerajú… Lenže práve toto je veľká chyba.
„Dieťa veľmi rýchlo zistí, čo kde funguje. A keď si v obchode veľkým krikom, alebo hodením sa o zem vydupe čokoládku, tak to bude používať veľmi často. Našťastie, väčšina rodičov sa naučí ako zareagovať a vie, že v takomto prípade treba dieťa jednoducho vziať a čo najrýchlejšie odísť z obchodu. Alebo si rodičia začnú plánovať väčšie nákupy bez detí a keď predsa len zájdu do obchodu s dieťaťom, musia ustriehnuť, aby mohli odísť bez nervozity a problémov. Dôležité je nespevňovať negatívne správanie dieťaťa. Od začiatku musíme dbať na to, aby sme ho nenaučili, že keď na verejnosti zakričí, alebo si ľahne na zem, tak dosiahne svoje. Keď si totiž na to zvykne, potom sa to oveľa ťažšie odúča. A dieťa sa to naučí naozaj rýchlo, už na základe jednej skúsenosti. A tiež platí, že akonáhle zistí, že niečo funguje v obchode alebo na verejnosti, bude to skúšať aj doma. Dieťa má totiž tendenciu si takéto vzorce správania zovšeobecniť, lebo to je princíp učenia, nadobúdania skúsenosti.“
POZOR NA STRES A ÚNAVU
Vhodným správaním a konaním môžu rodičia negatívne prejavy vzdoru u detí minimalizovať. Rovnako ale nevhodným správaním ich môžu aj posilňovať.
„Najhoršie je, keď rodičia nie sú dôslední a tak sa stáva, že jeden deň dieťaťu niečo zakážeme a na druhý deň mu to dovolíme. Prípadne to, čo je bežne zakázané, dieťaťu dovolíme v okamihu, keď vzdoruje. Tým dieťa zneisťujeme, frustrujeme a zároveň si robíme sami zle, lebo ono to bude využívať a bude dochádzať k častejším stretom. Je preto dobré, keď sa rodič dokáže v ťažkých situáciách upokojiť a zvláda vzdor dieťaťa tak trochu s nadhľadom. Vždy musí byť vytrvalý a nesmie povoliť len preto, že dieťa kričí, alebo sa hodí o zem,“ konštatuje Mgr. Trojanová.
Upozorňuje, že najviac chýb sa rodičia dopúšťajú v časových stresoch. „Najmä ráno keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa rýchlo oblieklo, najedlo a utekalo s nimi do škôlky, je preň ideálny priestor na vzdorovanie a preskúšanie si pocitu moci. Preto je dobré, keď s tým rodičia vopred rátajú, keď vedia, že časový stres je živná pôda na konflikty s dieťaťom, a vytvoria si nejakú časovú rezervu. Dieťa si jednoducho potrebuje prejsť obdobím vzdoru, potrebuje si odskúšať protest a zistiť, čo môže a aké má postavenie v sociálnej skupine, v rodine. Navyše, má iný rytmus, než dospelý človek, inak vníma čas a preto je v časových stresoch ku konfliktom vždy blízko.“
Okrem toho dieťa veľmi často reaguje vzdorom aj vtedy, keď je unavené, chce sa mu spať, nevládze chodiť… „Unavené dieťa nie je fyzicky v pohode, preto je viac plačlivé, nervózne, intenzívnejšie reaguje na podnety. Je to podobné ako s unaveným dospelým.“
AFEKTÍVNY ZÁCHVAT A STUDENÁ SPRCHA
Keď dieťa dostane hysterický alebo afektívny záchvat, rodičia si medzi sebou radia staré osvedčené „recepty“. Tým najznámejším je – dieťa si nevšímať a keď sa hodí o zem, prekročiť ho a venovať sa inej činnosti. Alebo zavrieť dieťa do izby a nechať ho tam, až kým sa upokojí. A snáď najčastejšia rada znie – osprchujte dieťa studenou vodou. Pomáhajú tieto recepty, alebo môžu skôr uškodiť?
„V prvom rade ide o to, aby sme zistili, v akom štádiu afektu sa dieťa práve nachádza. Sú totiž situácie, že dieťa zúri, kope okolo seba, presadzuje sa, ale vidíme, že ešte nie je v amoku, nie je vo vrcholnej fáze afektu. Vtedy stačí od neho odísť, povedať jasným a pevným hlasom – Toto robiť nebudeš, toto ti nedovolím a počkám, kým ťa to prejde. Alebo vonku dieťaťu povedať - Keď sa takto správaš, ideme domov… Potom sú však stavy vrcholného afektu, kedy dieťa akoby cirkulovalo v afekte a vtedy môže byť prospešný malý šok. Nemusí to však byť hneď ľadová sprcha, ale trebárs len fúknutie do tváre, alebo môžeme dieťaťu osprchovať iba rúčky a predlaktia či dať mu niečo studené na krk… Ide o to, aby sme ho trošku vykoľajili, aby z afektu preplo a začalo vnímať. Keď sa totiž dieťa dostane do naozaj silného afektu a dosiahne jeho vrchol, môže sa stať aj to, že začne rýchlo dýchať, omodrie, v najhoršom prípade na chvíľku stratí vedomie. Závisí to od temperamentu dieťaťa a temperament zase závisí od toho, akú má stabilnú nervovú sústavu. U citlivejších detí to naozaj môže ísť až týmto smerom a preto je dobré pokúsiť sa malým šokom dieťa akoby vrátiť do reality,“ radí psychologička.
Pozor na známy mamičkovský recept, ktorý znie: Keď sa dieťa dostane do afektu, odíďte od neho, keď nebude mať divákov, rýchlejšie ho to prejde… Toto nie je celkom pravda. Keď už je totiž dieťa vo vrcholnom afekte, váš odchod vôbec nezaregistruje. „V takejto situácii je, naopak, lepšie zostať pri dieťati, lebo môže dôjsť až k situácii, že v afekte stratí vedomie a odpadne. Okrem toho, keď dieťa v období vzdoru dosahuje takéto vrcholné afekty, odporúčam vždy aj neurologické vyšetrenie, aby neurológ posúdil, k čomu tam vlastne dochádza a či náhodou nejde o záchvatovú aktivitu. Niektoré formy záchvatovej aktivity nervového systému sa totiž prejavujú aj záchvatmi zlosti a agresívnym konaním,“ hovorí Mgr. Trojanová.
Zároveň dôrazne varuje pred mamičkovskými radami z internetových fór, ktoré odporúčajú dať dieťaťu po afekte nejaký liek na upokojenie (najčastejšie si mamy radia diazepam). „Bez porady s lekárom nemožno dieťaťu dávať žiadne lieky a už vôbec nie diazepam. Dieťa sa síce upokojí, ale je to návyková látka. V konečnom dôsledku môžeme dieťaťu liekmi viac ublížiť, ako pomôcť.“
AGRESIVITA V OBDOBÍ VZDORU
Mnohé deti sa v období vzdoru začnú prejavovať agresívne. Keď si chcú presadiť svoje, bijú mamu, alebo súrodenca, kopú iné deti, alebo ich hryzú. Rodičia sú z toho zúfalí. Obzvlášť, keď dieťa už chodí do jaslí či škôlky a učiteľky či rodičia ostatných detí sa naň neustále ponosujú. Ako zabrániť agresívnemu správaniu v období detského vzdoru?
„Tu treba rozlíšiť, o čo vlastne ide. Jedna možnosť je, že dieťa je naučené frustráciu odreagúvať agresivitou a druhá možnosť, že dieťa sa uchyľuje k agresivite, keď je na vrchole afektu. V prvom prípade ide skôr o naučené správanie. Zrejme sa niekde stala chyba, rodičia dieťaťu vo výchove nedali pevné hranice – Toto nesmieš, toto neprijímam a dosť! Stretla som sa aj s mamičkami, ktoré sa tvárili, že sa nič nedeje, keď ich dieťa v prejave zlosti udrie. Ale to nie je zdravé, medzi ľuďmi sa nemáme prečo biť, takže dieťa musí dostať jasnú spätnú väzbu a jasnú hranicu, že bitie druhých je niečo, čo sa robiť nesmie. Preto keď sa dieťa začne správať agresívne a napríklad začne niekoho biť, okamžite ho treba chytiť za ruky a nedovoliť mu to. Jasne povedať – Toto robiť nesmieš! A treba to urobiť hneď, kým je malé, aby pochopilo, že tieto formy správania nebudeme podporovať. To je rovina naučeného správania, proste niekde sme to výchovne my, dospelí, nedotiahli,“ vysvetľuje Mgr. Trojanová.
A pokračuje: „Ak sa však dieťa uchyľuje k agresivite na vrchole afektu, vtedy vždy odporúčam neurologické vyšetrenie. Existujú totiž deti s takou reaktivitou, že sa dostanú do vysokých obrátok a konajú akoby mimo seba, bez seba. Neurológ môže zistiť, že ide o ľahkú záchvatovú reakciu a vtedy sa to dá podchytiť aj liekmi. Čiže je dobré, keď sa rodičia prídu poradiť k psychológovi a ak treba, ten dieťa ďalej odporučí na vyšetrenie k neurológovi.“
Niektoré deti si v afekte nevšímajú iné osoby, ale sústredia sa na veci okolo seba. V záchvate zúrivosti dokážu narobiť neuveriteľný neporiadok, napríklad vyhádžu všetky hračky z políc, alebo hodia o zem tanier s jedlom. Mnohé mamičky to riešia tak, že keď sa dieťa upokojí, kážu mu po seba upratať. Takže 2- či 3-ročný drobec dostane do rúk handru a dáva všetko do poriadku. Niekto si povie, že toto určite pomôže, aby sa nabudúce dieťa takému správaniu vyhlo. Iným sa to však nepozdáva a pripadá im to priam ako šikanovanie dieťaťa.
„Myslím, že keď dieťa po sebe uprace, tak to môže byť výchovné. Hoci závisí aj od toho, koľko má rokov. Dvojročné dieťa určite nevie upratať po sebe jedlo, takže mama mu s tým aj tak musí pomôcť. Dôležité ale je, aby mu jasne povedala, že toto nie je dobré a takto sa to nerobí. A tiež povieme – Namiesto toho, aby sme sa teraz išli hrať, musíme upratať neporiadok, čo si narobil. Lebo vždy je to tak, že keď sa niečo rozhádže a rozbije, treba to upratať… V podstate obdobie vzdoru je ideálnym obdobím, kedy rodičia môžu deťom ukazovať, ako svet funguje, aké pravidlá fungujú v rodine, čo je dobré a čo zle. Tieto pravidlá však treba nielen pripomínať, ale naozaj podľa nich aj konať.“
TRESTAŤ ČI NIE?
Rodičia už väčšinou vedia, že nemá význam trestať dieťa v okamihu záchvatu. Keď však záchvat pominie a dieťa je už schopné vnímať, mnohí okrem vysvetľovania pravidiel slušného správania siahnu aj po nejakom treste. Napríklad rodina sa chystá na výlet a dieťa začne vzdorovať, pričom si vytrvalo odmieta obliecť to, čo mu nachystala mama. Keď záchvat prejde, už je ochotné sa obliekať, mama mu však oznámi, že sa nikam nejde, lebo za trest bude teraz sedieť doma. Alebo dieťaťu zakážeme večer pozerať rozprávku, lebo ráno v obchode vyvádzalo… Je však dieťa v období vzdoru schopné pochopiť, prečo ho trestajú a ovládnuť v budúcnosti svoje správanie kvôli hrozbe trestu? Nemôže mať skôr pocit, že je nespravodlivo trestané?
„Pocit nespravodlivosti tu ešte nie je, na to je veľmi skoro. Dieťa je však zároveň malé aj na to, aby si spojilo, že nepozerá rozprávku, lebo sa ráno hodilo o zem. Toto si vie spojiť 5-ročné dieťa, ale 1,5-ročné až 3-ročné ešte nie. Takéto malé dieťa si skôr spojí trest, keď k nemu dôjde bezprostredne. Keď mu napríklad na ihrisku povieme, že ak ešte raz hodí piesok do iných detí, tak musíme ísť domov a naozaj to bezprostredne po jeho neposlúchnutí urobíme. Avšak keď mu večer zakážeme pozerať rozprávku, lebo ráno urobilo niečo zlé, tam sa skôr začne budovať pocit – Som zlý. Trojročné dieťa ešte nevníma presne, kedy je ráno, obed a kedy večer, ešte nechápe čas a preto si ani nevie spojiť, že bolo ráno zlé, tak večer má trest. A už vôbec si nevie spojiť dlhšiu časovú súvislosť, napríklad keď povieme – Dnes si bol zlý, preto v sobotu nepôjdeme na výlet. Toto chápu len staršie deti, pri nich sa dajú použiť takéto logické dôsledky, prípadne s nimi môžeme urobiť aj dohody, že ak sa budú pekne správať celý týždeň, tak v sobotu pôjdeme na výlet a keď nie tak, žiaľ, budeme robiť iné veci,“ ./Samozrejme treba byť konkrétny a povedať jasne ,čo od dieťaťa očakávame. Veta typu: „Ak budeš dobrý , tak……“ nie je vhodná. Nie je totiž vždy dieťaťu jasné, čo pre rodiča znamená „byť dobrý“ / konštatuje Mgr. Trojanová. Dodáva, že dieťa, ktoré je spokojné a má v rannom veku nastavený dobrý režim, v období vzdoru nemáva až také negatívne prejavy. „Výraznejšie oponovanie a agresivita sa objavujú skôr v rodinách , kde prežívajú deti viac frustrácie. Trebárs sa ponáhľame, chceme všetko stihnúť, sme v strese, niekde to viazne a dieťa má zvýšenú hladinu frustrácie, je nervóznejšie, intenzívnejšie prežíva afekty a viac oponuje. Potom je druhá skupina detí a to sú tie, ktoré to majú dané v nervovom systéme, napríklad hyperaktívne deti, ktoré sú labilnejšie. Existuje aj tzv. detská opozičná porucha, kedy dieťa má veľmi trucovité a negativistické prejavy. Prípadne zistíme, že problémové prejavy osobnostného správania mali v detstve aj rodičia. Napríklad otecko bol ako dieťa trucovitejší, zlostnejší, vzdorovitejší, agresívnejší a dieťa prebralo tieto gény od neho. Čiže keď rodičia prídu s tým, že si nevedia poradiť s negatívnymi prejavmi dieťaťa v období vzdoru, buď hľadáme zdroj negativizmu v rodine, zisťujeme, či rodina správne komunikuje s dieťaťom, ako zvláda jeho potreby a ak sú chyby tam, tak poradíme, ako na to, alebo potom hľadáme zdroj problémov v samotnom dieťati, v jeho povahe či v nervovom systéme.“
KEDY VYHĽADAŤ ODBORNÚ POMOC
Vo väčšine prípadov rodičia zvládnu obdobie vzdoru svojho dieťaťa sami. Aj keď spočiatku ich niektoré reakcie ich drobca prekvapia, pomerne rýchlo sa dokážu naučiť, čo naňho platí a čo nie, ako reagovať, ako ho upokojiť a ako správne korigovať jeho správanie. Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než zaklopať na dvere psychológa.
„Podľa mojich skúseností rodiny zvyčajne prichádzajú vtedy, keď už to nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť. Spoločne analyzujeme problém, zisťujeme, čo vyvoláva, udržiava a posilňuje vzdor, či je príčina v komunikačnom a životnom štýle rodiny a v režime, alebo je problém v dieťatku, v jeho povahovej črte či v temperamente. Na základe toho sa potom navrhnú opatrenia a po čase si overujeme, či to pomáha, alebo nie. Niekedy naozaj stačí len upraviť režim v rodine. Alebo len ukázať rodičovi, že ak chce za 20 minút stihnúť raňajky, oblečenie dieťaťa, aj svoju hygienu, tak to je problém, lebo dieťa takúto rýchlosť nestíha a obťažuje ho to,“ hovorí Mgr. Trojanová.
Upozorňuje, že pokiaľ vzdor pretrváva aj neskôr, povedzme ešte okolo 5. roku života, to už nie je fyziologické a tiež je dobré v takom prípade vyhľadať psychológa. Je to podobné, akoby mal 30-ročný človek pubertu, čo tiež nepovažujeme za normálne.
A na záver ešte jedna rada – ak sa vaše dieťa ešte len narodilo, no už teraz vás máta obdobie vzdoru, máte šancu najväčším problémom sa vyhnúť. A to vtedy, keď budete dbať na primárnu väzbu, ktorú si dieťatko utvára od okamihu narodenia k jednej osobe (najčastejšie je to matka), ktorá mu zabezpečuje všetky základné potreby vrátane potreby pocitu istoty a bezpečia. „V rodinách, kde je narušená primárna väzba, dieťa má často celú škálu prejavov porúch správania a v tomto rannom období sa to môže prejavovať aj silnejším oponovaním, vzdorom, alebo agresivitou. Ak matka nie je schopná z nejakého dôvodu dostatočne empaticky vnímať potreby dieťaťa a ono je trvale frustrované, alebo zneistené v pocitoch bezpečia, navonok sa to môže prejavovať práve takýmto negatívnym správaním,“ hovorí psychologička Mgr. Klaudia Trojanová.
Monika Bothová

@slnecnicova maly je zrejme velmi inteligentny a zvedavy, ale aj tvrdohlavy so silnou volou. 😉 😉 Nepatraj co zdedil ci nezdedil po bio rodicoch...kazda vlastnost dietata ma svoj dobry aj zly rozmer...zalezi od toho akym smerom sa ta vlastnost vypestuje.

Priklad "poslusnost"....niet inej vlastnosti co by si rodicia nepriali viac. Kto by nechcel mat dieta...ktoremu prikazes a ono splni. vzdy a do bodky. sen rodicov 😉 😉 😉 ano, vyzera to super...kym sa z poslusnosti casom nevykluje pasivita dietata, ktore len caka co mu kto povie.... samo nespravi nic. A potom pride puberta a dieta bude opat posluchat...ale nie nas rodicov...ale napriklad svoju partiu 🙄 🙄 🙄 a to sa nam uz nemusi pacit. A mozno potom budeme vdacni za dieta ktore ma svoju volu a vie povedat aj NIE. 😉 😉

Myslim si, ze poslusnost v style "UROB CO TI JA PRIKAZEM" nie je najlepsim cielom vychovy, ako tu uz niekto spominal. Ciel vychovy by mal byt "UROB CO JE SPRAVNE" .... 😉 😉 😉 🙂 🙂 A ukazovat detom to co je spravne, je uloha nas rodicov.
Sama hovoris ze maleho drazdia zakazy, tak to zmen. Uc ho svojim prikladom co MA ROBIT a hlavne PRECO. Napriklad...nerozkazuj "nerob neporiadok, netrieskaj , nerozhadzuj, nechod s topankami na postel " atd.
Ale hovor.... "urobime si poriadok v izbe aby sme sa dobre citili, na postel chodime bosi s ponozkami, aby sme mali ciste paploniky aby sa nam dobre spinkalo, umyvacka riadu potrebuje klud aby mohla pekne poumyvat nase riady. "

Ukazuj, vysvetluj mu...ako veci funguju...ako sa perie, umyva, ako sa cistia topanky...nech sa aj on diva ci podiela, vzdy ked nieco rozleje ci zaspini, daj do ruky handru aby skusal utierat, daj mu do ruky pospineny paplon od topanok...nech to odnesie do pracky...on musi vidiet ze kazda spinava ci znicena vec si vyzaduje pracu. 😉

Ahojky, ja mam 18-mesacneho syna. Tiez to nie je vzdy ruzove, ale u nas funguje vela chvalit. Ked napr. odprace hracku, alebo mi nieco poda /bavi ho napr. vytahovat veci z pracky, takze on vytahuje a ja vesiam/, strasne chvalim a ked je tato doma, musi aj ten.
Alebo funguje jednoducho odputanie pozornosti -ked sa s niecim jeduje, ideme sa na nieco pozriet, ideme napr. zapnut pracku, ideme si pustit rozpravku alebo pre piskotik.
Akonahle si uvedomi, ze nieco nesmie a vidi, ze po nom startujem alebo ze kricim, tak to zacne robit naschval. Mam pocit, ze aj ten tvoj nezbednik to robi. /Najma to utekanie, moj to robi tiez, bavi ho, ked za nim utekam/. Takze ak sa da, castokrat to ignorujem a ked ma vidi, ze nereagujem, tak ho to prestane bavit a ja ho automaticky beriem prec alebo ideme spolu nieco robit. Alebo sa snazim aj miernit svoje reakcie. Napr. niekolkokrat sa mi stalo, ze vytiahol z umyvacky noz. Namiesto toho, aby som hned skrikla nesmies a vytrhla z ruky, som si k nemu cupla, jemne mu ho vytiahla z ruky, ze to nesmie, ze by si ublizil, ze by plakal. Pekne som sa mu za to podakovala, ked mi ho dal.
Mozno keby som po nom zrukla, daj to sem, zacal by s tym hned utekat, lebo vie, ze to nesmie.
A ked ma jeduje, napr. vysavam a on mi stale vytahuje kabel zo zastrcky a nefunguje vysvetlovanie, nebijem, zavriem ho do vedlajsej izby. Je to prenho podla mna dostatocny trest.
Mozno je tvoj maly trocha emotivnejsi,nas maly hryzie a odnesiem si to samozrejme stale ja. Aj kricim, aj capnem po ruke, ale niekedy mam z neho pocit, ze ani nechce hryzt, len v tej chvili nevie co ma z toho hnevu, sklamania robit /ako keby fakt este nezvladal svoje emocie, co je u malych deti normalne/.
Je to niekedy tazke s vlastnym a s adoptovanym dietatkom duplom, drzim palce.

ja len doplnim, ze je uplne prirodzene a pre vyvoj dietata ziaduce a nevyhnutne, aby vytahalo sufliky, police a spol. Je to objavovanie, ktore dieta mentalne posuva. Dieta spoznava, uci sa, zapaja fantaziu, uci sa tvorivosti, rozvija svoj mozog a vnemy. Len hlupak toto moze dietatu zakazovat len aby bolo doma tip top ulizane. Prioritou je zdravy vyvin dietata, nie naskladane hrnce v suflikoch. A cim viac badavejsie dieta, tym inteligentnejsie. Je vek, ktory tento neporiadok ospravedlnuje a patri k nemu ako vajce k omelete!

Navyse, takto badave dieta je dieta, ktore miluje pracu. Tak mu ju treba dopriat. Su cinnosti, ktore sa daju takto malemu dietatu zverit a ono bude max. spokojne. 😉

@slnecnicova no takto ti poviem... mám doma trošku slabší odvar toho tvojho... len s tým rozdielom, že ten môj má zajtra 4 roky 😅 A vieš odkedy toto riešim? Od jeho 12-tich mesiacov... vtedy začali prvé prejavy vzdoru a teda jeho osobnosti a uvedomovania si jeho vlastného "ja" 🙂 Je to jeho povaha.... môj je nervák, urevaný, za všetko reve, koľkokrát po hodinovom plači mi konečne odpovie na otázku: "prečo plačeš?"... a vieš aká je jeho odpoveď? "Neviem!" .... 😅 Ak sa mu niečo nedarí, hneď je oheň na streche, tiež mu 1000x poviem, že toto nie a on to 1001-krát aj tak urobí..... Neporovnávaj s iným dieťaťom v rodine, prosím ťa 😅 Jednoducho sú deti, ktoré vďaka svojej povahe poslúchajú a sú také, ktoré sú drzejšie, priebojnejšie, urevanejšie.... Na mňa vraj v detstve nebolo treba nikdy zvýšiť hlas, vždy som poslúchla na prvé slovo, ja som napr. ako štvorročná nevliezla do mláky, ale obišla som ju so slovami: "nemôžem ísť do vodičky, lebo si zašpiním čižmičky" 😅 Môj syn keby mohol, tak sa v nej bude hodinu rochniť.... doslova.... Ale 😉 ťahalo sa to so mnou v podstate až po vysokú školu, vždy som bola utiahnutá, ťažko (a to dodnes) som nadväzovala nové kontakty, proste vlk samotár..... Tvoje dieťa bude možno priebojné, bude ctižiadostivé, nebojácne, nebude mať problém s novými ľuďmi, či novým kolektívom.... Viem, je to teraz ťažké, ale skús sa na to pozerať z inej... tej lepšej stránky....

16 mesačné dieťa ťa nebude poslúchať a dupľom na slovo ,takto staré dieťa musíš motivovať ,ak kreslí sadni si k nemu a kresli si s ním ,ak ti vonku uteká opačne ako ty chceš ,čo deti robia buď utekaj za ním ak je ohrozený alebo mu zakývaj a choď svojím smerom ,ak váš bije ,či pri hrách alebo nejak inak alebo driape ,musíš mu dokola hovoriť ako ťa to bolí a ,že to nie je pekné správanie a dokola a dokola a ak neprestane treba činnosť zastaviť tj napr.hru a dať ho do inej miestnosti a treba mu povedať ,že sa budete hrať až keĎ sa prestane biť ..budú to strašné jedy ,ale je to účinnejšie ako bojovať krikom alebo nejak po zadku a ak ho chytí rapel ,že sa až sachádza ,fúkaj mu z blízka do tváre tj jemne do očí ,aby prišiel ku zmyslom...takto maličké detičky majú problém zo sebaovládaním a sebakontrolou a musia sa tomu naučiť ,aj keď vie čo je ruka ,čo je noha ,neznamená ,že vie ,čo je bolesť u iného alebo ,že niekomu ubližuje ,na to je moc maličký a treba ho to učiť...a ak fakt nevieš čo a ako treba vyhľadať psychológa ,možno nejakého špec.pedagóga a poradiť sa ,,,vždy lepšie ako niečo pokaziť a z dieťatka si vychovať nejakého zurvalca...a ešte niečo ,hlavne neporovnávaj ,tvoje dieťa nie je bratovo dieťa ,mám tri a každá bolo iné aani jedno v 16 mes.neposlúchalo ...drž sa a vychovávajte tj bojujte.... 😉

@slnecnicova ešte mi napadlo... môj napr. po 12-tom mesiaci mal také obdobie, že trieskal hlavou do zeme.... vtedy, keď som videla, že to naňho ide 😅 podsunula som mu vankúš a povedala: "sem môžeš".... za pár dní ho to prestalo baviť....

ja mam z tvojho prispevku pocit, ze si to bud pisala v hneve, alebo nie si celkom zmierena s tym ze je adoptovany?
v prvom rade ho netreba porovnavat s inymi detmi, co je mi tiez zvlastne ze to robis, ked ako pises si ucitelka...nevsimla si si ze deti sa od seba lisia? ci uz vyzorovo, vyjadrovanim, alebo spravanim??
ja si myslim, ze mas doma uplne normalne zive, zvedave dieta a mozes byt rada ze nie je ten typ kde ho postavis, tam bude stat 🙂
zrejme ta nepotesim, ked ti napisem, ze moj syn bol viacmenej taky isty az na niektore veci...kazdy den som mala po celom byte vsetky hrnce, varesky, pribor, aj pod postelou som ponachadzala, dokonca aj pri zachodovej mise 😝 noziky sme mali v hornej skrinke, z obyvackoveho nabytku som bola nutena vsetky vazicky, ozdobky a sarapaticky nutena odlozit do zabudnutia ak som nechcela aby to znicil a trvalo mu to asi do 3 rokov
prisla som ku kamoske ktora mala rovnako stareho syna a ona tam pohare, flase s alkoholom vystavene...som len oci vyvalila, ze jak ze to ma este cele a samozrejme syna som musela u nich drzat na kratko, ale aj tam sa pustal do suflikov 😀
vecne tahal kable zo zasuviek, nepocuval, hadzal sa o zem...ak ma uz vytocil, dostal po plienke alebo po ruke
dnes ma 7 a je to sikovny, bystry, slusny, vnimavy chlapec
mas more casu na vychovu, myslim ze je dost blbe cakat od tak malinkeho dietata ze ti bude rozumiet a pocuvat ta na slovo ako vojak
pokus sa radsej ty porozumiet jemu a ber ho ako dieta 😉

@slnecnicova skusim nacrtnut niekolko rieseni, mozno ani jedno nebude optimalne, ale tak mozno aspon posunu niekde inde 🙂
1. hned ako prve ma napadlo ze je to len pr echodne obdobie ktore pominie. Aj nasa dcerka mala take obdobie...fakt to bola silna kava, ked zacala vystrajat. Tiez ked takto vystrajala som z principu neustupila. Po cca mesiaci to preslo.
2. potom ma napadlo ci sa pocas dna venujes svojmu syncekovi, ci si takto iba nevynucuje tvoju pozornost. Vela deti to robi prave takym sposobom, ze zacne vystrajat. Myslim to tak ze ci sa cez den hrate vy dvaja spolu. Stavate si kocky, spievate si, kreslite si spolu? Napadlo ma to preto lebo si pisala ze ked si s malym vybalovala nakup ty tak sa mu to pacilo a bol dobrucky.
3. ako posledne mi napadlo ci nema mozno maly tych veci takto striktne zakazanych vela. Nespochybnujem to ze dieta musi mat hranice a nemoze mu byt dovolene vsetko, ale zase nemoze mu byt aj vsetko zakazane. Nasa mala ma tiez zakazane otvarat zasuvky, ale mala tyzden ked velmi chcela. Tak som jej to povolila. Tyzden otvarala jednu zasuvku, ktora bola pre nu najlakavejsia a potom ju to prestalo bavit. Preskumala a vybavene. Deti predsa v tomto veku musia skumat, skusat... tak je im to treba umoznit. Niekedy mozno menej je viac. Tym chcem povedat to ze menej zakazov znamena niekedy viac disciplinovane dieta.

@slnecnicova takze..necitala som to cele..ale zaciatok mi staci..som tvrda mama..vychovavam svojho syna..a neboj sa..len by taketo nieco urobil,ako by ma poskriabal(naschval),alebo naschval tresol hlavu o hlavu..varecha a vyprask..nabuduce si rozmysli,ci si nieco take dovoli,alebo nie..to,ze ty si makka na svoje dieta,tak si len dovoluje..kolko mu dovolis..tolko si dovoli..krasne vystihuje rymovacka..ohybaj ma mamko pokial som ja janko,ked ja budem jano..neohnes ma mamo..vachovavas si dieta ty?alebo si vychovava dieta teba?a este moj sa moze hadzat o zem kolko chce..otocim sa a odidem..musim si zaklopat..uz dlho to nespravil..milujem svoje dieta nadovsetko..ale kamosko proste musi vediet,kde su jeho hranice..inak mozem kricat kolko chcem a bude,ako z divich vajec.. 😉

@slnecnicova Niekedy je to s deťmi ťažké, asi ti lezie na nervy aj ten stereotyp na materskej. Deti tak do 2-3 rokov veľmi nechápu náš ženský pojem poriadok, hlavne ak tie ich veci a hračky schováme do skrine alebo na miesta, kam sa oni nedostajú. My sme mávali v tomto veku, aj do oveľa neskoršieho veku aj 5 rokov hračky často na zemi, najmä autíčka, dieťa potrebuje na zemi dosť veľkú plochu na rozdiel od dospelého. Ja som sa to naučila prekračovať dokonca aj v kuchyni. 3x som nohou rozdrvila autíčko, dokonca mi bolo z toho blbo, že neviem prejsť okolo, ale bolo to v prítmí a niesla som prádlo. V dnešnej dobe je veľa hračiek, ale pre takéto malé dieťa až tak nie sú zaujímavé a dosť zložité, búchanie varechou a dverami je celkom normálne, stavanie kociek je pre 16m náročné aj ich upratovanie, to je tak pre 3r. Možno by ste mohli chodiť do detského centra, malý by mal tráviť čas s otcom každý deň aj hodinu. Ty si už z neho unavená.

@slnecnicova presla som si velmi podobnymi situaciami pri dcerke, viem ako sa citis. U mojej to zacalo v tom veku, ako je tvoj drobec. S hrackami sa vobec nezatazuj, to je naozaj najmenej upratat ich, taktiez ignoruj vyhadzane sufliky a skrinky. U nas boli najhorsie tie zachvaty hnevu a hadzanie sa o zem, ked sa jej nieco nedovolilo. Velmi pekne zaberala osvedcena rada " predchadzat tomu". Ked som videla, ze sa zacina na nieco hnevat, okamzite som odputavala jej pozornosti inym smerom. Vzala som ju na ruky a ukazovala jej za oknom ci za stromom ( podla toho ci sme boli vonku alebo vnutri) vtacika, macku, psa, vevericku, velke auto, bolo jedno, ze nic tam nebolo, dcerka sa tak sustredila, aby nieco uvidela, ze na hnev zabudla. V mobile som mala stiahnute jej oblubene pesnicky, ktore rada pozerala, ked sa jej nieco nepacilo, hned som jej to pustila, velakrat som sa tak vyhla scene na verejnosti. Pripadne som jej strcila do ruk nieco, co sama brat nemohla ( mobil, kluce od auta s priveskami), zaujalo ju to a scena opat zazehnana. Pises, ze ta mrzi, ked drobcovi capnes po rukach, vyskusala som tiez precitane - ked ta bude dieta velmi vytacat a citis, ze ta zlost uz valcuje, treba rychlo zatlieskat. Prekvapi ta intezita a sila, aku vyvinies, odburas tym najvacsiu zlost a ako vedlajsi efekt bude, ze hnevajuce sa dieta ostane tak prekvapene, ze zabudne na hnev. Praktizujem to aj ja 😉 zelam pevne nervy a vela trpezlivosti, u nas to skoncilo pred 2. narodeninami, sice este zvykne vymyslat, ale je to omnoho lepsie 😉

este ma napadlo ako sme mali v spalni este take starsie skrine, zatvarali sa na klucik, tak som kluciky musela vytahovat a odkladat niekde kam nedosiahol, ale stalo sa ze som zabudla a on sikovny sa naucil odomknut, sadol si pekne pred otvorenu skrinu a vsetko na co dosiahol, vytiahol von...vsetko vyzehlene oblecenie bolo v priebehu par sekund okolo neho, neraz som pribehla na krik, plac a nasla som ho zavaleneho pod tou kopou oblecenia 😀 no samozrejme dnes sa na tom smejem, ale vtedy som v sebe mala tlak 300 na 500 ked sa mu to podarilo aj dvakrat denne
vo velkom suhlasim s vacsinou mamiciek...odputavat pozornost je NO 1 riesenie a takisto suhlasim ze dieta musi mat stanovene hranice, ale primerane veku

a zase som zabudla napisat riesenie...prestala som zehlit, potom ma to tak nevytacalo a zahlila som az tesne pred tym ako som sa obliekala...takze predvidat, predchadzat, odputavat pozornost a mysliet na buducnost...raz z toho vyrastie urcite

@slnecnicova
Nerobte si teraz z toho ťažkú hlavu. V dnešnej dobe je skoro každé dieťatko v tomto veku vzdorovité. Vidím to u nás v škôlke. Ak by som mala poradiť ako matka. Ak niečo hodí o zem, zoberte aj Vy niečo a hodte to na zem. Takzvane by som mu robila zrkadlo. Niekedy to veľmi zaberá. proste malý robí naschvál, lebo vie, že Vás to vytáča. je to obyčajná psychológia čo zaberá. Dajte mu inú reakciu ako očakáva a uvidíte, že bude šokovaný z toho a prestane. Prajem veľa trpezlivosti.

@asimama dala si si dobry nick. sama pochybujes, ci matkou si, vsak?

@slnecnicova ja mam trochu pocit, ze k nemu pristupujes ako k trojrocnemu, teda ako k detom, ktore si mala na starosti v skolke. Ale mladsie deti su s pochopenim niekde uplne inde. Urcit svoju ulohu zohrava aj to, ze bol adoptovany, resp. to, ako travil svoje prve hodiny, dni tyzdne po narodeni - myslim, ze to velmi ovplyvnuje dalsie spravanie. Podla mna ta testuje dost nesetrnym sposobom, ci ho mas rada aj napriek tej nepleche, co sposobuje, ci od neho neodides (samozrejme, nerobi to vedome). Skus trochu zlavit v poziadavkach. Ja teraz napriklad citam knihu od H.Karpa Nejstastnejsi batole v okoli a doooost sa mi otvaraju oci v tom, kde som mozno robila chybu . Mam pocit, ze viem lepsie pochopit synovo spravanie, a jeho vzdor. Aj bitky a capanie proti nam rodicom sme si uzili, poznam to.
no, a hlavne neporovnaj s inymi detmi v rodine, to je potom cele zle...

@slnecnicova ja mam pocit ze ma hrozne vela veci zakazanych...ci nie je vzpurny preto...

@asimama pane boze...to co je?

@asimama bože, "dieťa tak si len dovoľuje, koľko mu ty dovoliš..." . A dýchať hlasnejšie môže? Brrrr, nechcela by som byť tvojim dieťaťom, veď to je horšie ako v III. nápravnej 😕 😕 😕 😖 🤐

@slnecnicova necitam prispevky len skusim napisat co ja vidim medzi riadkami 😉
bohuzial 16 mesacne dieta naozaj nebude spolupracovat ako 3-6 rocne a suhlasim z nazorom ze tu si mama a to je veeeeky rozdiel...ak spravne chapem mate doma male babatko?uplne normalny jav starsieho kedy si vynucuje pozornost a nech to stoji co to stoji ...hoc aj negativnym sposobom..
co s atyka porusovania zakazoz ci prikazov suhlasim s
@jolinka ja tomu hovorim aj "monkey see monkey do" a pouzivam aj system "upraceme si" mali by sme davat pozor a pod...
odhliadnuc od tychto veci vsetkych nikde nevidim ze by si pisala (mozno sa to i deje) ze maleho za dobre veci odmenujes...ja viem ide ti o to aby sme poradili ako zabranit nevhodnemu chovaniu...ale deti musia byt v prvom rade motivovane ;) a hlavne vela veeeeela chvalit...deti musia vediet co robia dobre na to aby to opakovali...ak ich budeme stale len karhat tak potom na truc budu robit to co nemaju... nemaj mi to za zle...u nas funguje napriklad 10 pravidiel ktore maju vyvesene v izbe a kazdy den sa o tych pravidlach porozpravame a z akazde pravidlo ktore splnia dostanu nalepku za 5 nalepiek maju odmenu 😉 a to deti vedia velmi dobre...nevhodne spravanie sa snazime ignorovat...co sa tyka bitky bohuzial aj moj syn je taky proste je taka povaha hadze od jedu po mne veci alebo ma vytrieska a pod...a vtedy nastupuje trest ...odoberieme nalepky a maleho zavriem niekde kde s avyjeduje ...nic po nom neupracem vsetko necham tak ako on porobil...ked on s avyjeduje pride vychladnutie a sam s apride ospravedlnit...vtedy ho poslem po sebe upratat a napokon si padame do narucia s odpustenim 😉 sme vsetci len ludia...aj nam obcas prasknu nervy....toto u nas funguje uz od malinkata malinka...zaviedli sme na hambu do kuta alebo "time out" uz v 13 mesiacoch dnes tam decka ostanu ...obcas je to s mladsim tazke lebo on je taky hurikan ako tvoj maly ale vzdy sa to napokon nejak zvladne...a neboj s atoto nebude trvat na veky vekov raz to prejde 😀 aspon ja sa tak ukludnujem 😀
ps; este by si si mophla napisat zoznam veci ktore su vel,mi podstatne a menej ....tie velmi podstatne v malom treba vypestovat tie menej podstatne neries pokial to nieje vazne..
napriklad...
mame pravidla v dome-nebehat po schodoch,neskakat po sedacke ....na toto ich upozornim ak to robia...ak vsak sa hraju s vodou a voda je vsade naokolo alebo su hlucny snazim s aich ignorovat...tu vodu jedine ich poprosim aby potom po sebe upratali a po propade im pomozem ;)
myslim ze stoji za uvazenie ako si stanovit pravidla v domacnosti a ktore su nie velmi dolezite jednoducho skus predychat 😉

@slnecnicova preboha sa uvedom ved niesi v školke a on nema3.roky.moj syn ma skoro 15.mesiacov je v tom istom veku ako tvoj a robi to iste až nato že sa nehadze o zem a tomu by si mala zabranit a nie sa prizerat ako si ubližuje! Moj syn tež chodi do skrin a vyhadzuje veci vždy ho stade zoberiem a poviem že to nesmie a potom tam zase ide skoro všetky deti v tomto veku to robia.Skus mu prejavit viac lasky a nie len rozkazovat podla mna maš velke naroky.musiš byt prisna ale aj milujuca matka! on je živa bytost a nie stroj ktory plni rozkazy.

@asimama vyprask 16 mesacnemu batolatu za co? Napr. ze vytiahne hrnce zo suflikov? Jezisi!!! Mengele je suvix! 🙄

@slnecnicova Ahoj, napisem ti moj nazor, nemusis brat, ale mozes....mam dve deti, syna vo veku tvojho syna a je to zlaticko, dcera bola taka ista,,,,,,proste posluchala a podla mna preto, ze som sa riadila intuiciou: takemu malinkemu dietatu zakazujem len to , co je pren alebo pre niekoho ineho nebezpecne, alebo to, co by urobilo nejaku vaznejsiu skodu....to znamena, ze moje deti od narodenia boli na zemi na podlozke a odkedy sa naucili hocijako pohybovat, chodili vsade po byte aj vonku, kde to bolo bezpecne, dovolila som im preskumat vsetko, ci vyhodit vreckovky z davkovaca, ci saty zo zuflika,ci casaky z policky, hracky z tasky...proste to vsetko je predmetom skumania deticiek od malinkeho veku...cimviac zakazujes, tym viac ti budu vzdorovat, lebo podla mna je prirodzene ze chce objavovat vsetko......ked sa nudi, otvorim mu v kuchyni suflik a vybera si vsetko, okrem sklenych a porcelanovych veci, lebo tie ked sa rozbiju, su nebezpecne kvoli porezaniu......a tak mam deti pokojne a kludne a stastne, lebo maju uspokojenu jednu z ich zakladnych potrieb....priklad:mam znamu, ta ma cca 3 rocneho syna a on vo veku tvojho robil podobne veci ako ten tvoj...ale to som vedela, ze bude robit vtedy, ked zacal lozit a ona mu vela veci zakazovala...sice vysvetlila, ale zakazala, a nechapala som,preco ho nenecha....dieta bolo tym padom nespokojne, a tak aj pokracovalo...nevie si s nim teraz rady, neposlucha ju a robi cirkusy.....ja som tzv.leniva matka, necham svoje deti, nech objavuju svet, lebo to chcu a potrebuju a tym padom su stastne a spokojne........skus porozmyslat.......a este: nikdy som svoje dieta neudrela, to by som si nedovolila a mozem s nimi v pokoji ist nakupovat, dcerka bud nakupuje so mnou, alebo ju necham aj so svojim autickom pri jednom regali a poviem, ze treba veci len pozerat, nechytat, aby sme nerozbili a mozem sa spolahnut, ze tam bude len pozerat.....proste mam s nimi aj pokojne nakupovanie, aj vsetko.....polav trochu a viac imnechaj volnosti....

Zda sa mi, ze si prilis zakladas na poslusnosti svojho dietata, prilis ho porovnavas s inymi a prilis dbas na pravidlach. Uplne suhlasim s @usiko, takto malemu dietatu treba obmedzit/zakazat len a len take cinnosti, ktore ho bezprostredne ohrozuju. Inak prides o nervy a ty aj dieta sa budete cele dni navzajom natahovat. Ostatnu neplechu treba ignorovat, resp. naucit dieta, ze to moze robit, ale treba si davat pozor. Napr. moj maly odmalicka miluje otvaranie suplikov a skrin, takze sme pri nich stravili spolu more casu, kym sa naucil ich otvarat a zatvarat ako tak bezpecne. Samozrejme parkrat boli nehody, ale vzdy som mu bolacky pofukala, osetrila a postupne sa mu to uz nestavalo. Takisto som ho naucila, ze vacsinu veci moze vytiahnut a pohrat sa s nimi a nesmie sa hrat len zo zopar rozbitnymi vecami, ktore som zaroven co najvhodnejsie popresuvala, aby neboli tak poruke. Dalej, ked mas pocit, ze doma je fakt zle, treba chodit na dlho von, doobeda aj poobede, navyknut maleho na piesok, on sa bude hrat, ty si oddychnes, budes mat doma mensi stres. Dalsia moznost je dat dietatko na cast dna do jasliciek, budes mat viac casu na seba, nebudes brat niektore veci tak vazne 🙂

@slnecnicova možno je problém v tvojich očakávaniach. Ja som tiež učiteľkou v materskej škole a veľmi ma zarazila veta - deti ma počúvali na slovo. No to som od detí nikdy neočakávala, ani nevyžadovala. veď nie sú cvičené opice A sú predsa len trošku staršie. Vy dvaja spolu bojujete a synček chce pochopiteľne stále víťaziť. Je vo veku, keď je pre neho úžasné zisťovať, že sa dajú veci robiť opačne, ako chcú rodičia. Daj mu trochu viac voľnosti, mám pocit, že tých príkazov a zákazov je priveľa. ubližovať ti samozrejme nesmie, 16-mesačného by som objala tak, aby som mu znemožnila škriabať ma. určité veci musia jednoducho odznieť a každé dieťa je iné. Návštevou psychológa, ktorý ti poradí, ako k nemu pristupovať nič nepokazíš.

@slnecnicova akokeby som citala o nasej malej. ma sice 21 mesiacov, ale sa sprava sa niekedy ako tvoj syn. stokrat jej poviem, ze nieco nesmie, ona to aj tak spravi. zakazem a ona caka na moju reakciu, co spravim, ked urobi nieco zakazane a ten jej vyraz, kt. pri tom nahodi.
vcera som zostala sokovana, ked ma riadne kusla do boku len kvoli tomu, ze som jej nechcela dat sladkost.
hracky u nas upratujem ja s muzom, mozem jej naslubovat hory doly, ze pojdeme von, ze nieco dostane, ked si tie hracky uprace. ona sa radsej bude na nas pozerat. zacala mat zachvaty zlosti, ked jej nieco nedovolim. skrieka po mne a hadze veci o zem.
mam kamosky z porodnice, s kt. sa stretavam. obe maju rovnako starych synov. jeden je uuuuplny kludas a druhy je tiez podobny ako nasa. ja si myslim, ze casom ju to prejde. pravdepodobne ma obdobie vzdoru a mozno aj tvoj syn je teraz zrovna v tom obdobi.