Dieťa odmieta svoje meno a vymýšľa si iné

@anjelicek26 este som nemala cas precitat celu diskusiu, ale podla mna nemas pravdu, ine je dieta rozmaznane, ale danula tu pisala uz davnejsie,ze ma so syncekom problemy, ine, ktore spomina aj tu, podla mna to nie je len tak, ja sice poradit neviem, ani som nedocitala este diskusiu, len ze tie tvoje rady by zabrali pri beznom type dietata, ale bohuzial nie vsetky deti zodpovedaju tabulkam

@zuzkaanicka a pise niekde zakladatelka, ze je nejak nadane v niecom? precitala som celu diskusiu, ale nepostrehla som to...iba ze si s manzelom myslia ze je nadpriemerne inteligentny, lebo stale maju s nim problemy aze je iny...no ako pardon ale z toho sa neda usudit ze je nadany, skor ....pardon za vyraz...naruseny, zial aj to sa stava, rodia sa deti s telesnym postihnutim aj s mentalnym, posudi psycholog

@anexis ja som reagovala na tie Tvoje vyjadrenia, ze s nadpriemerne inteligentnym dietatom sa musi dat dohodnut ... vies, ono to tak vzdy nemusi byt a nemusi to byt o tom, ze je dieta zle vychovane ... len tolko som chcela, nic viac za tym nehladaj 😉

@anexis práve naopak, že je dieťa nadané sa prejavuje aj asynchrónnym vývojom intelektu, čiže napriklad môže byť hudobný génius a nevedieť do troch narátať alebo vedieť zlomky ale nevedieť čítať ani v 6 rokoch. Nehovoriac o tom, že emocionálny a sociálny vývoj býva v nepomere, pretože to dieťa má síce "staršie" uvažovanie, viac vedomostí t.j. vyšší mentálny vek , ale skúsenosti len také ako stihlo nabrať za svoj reálny vek. Nadanie sa často prejaví práve tým, že dieťa je odmalička iné = extrémne náročné, citlivé a nefunguje na bežných výchovných metódach (samozrejme okrem prejavov samotného nadania). Čiže také uvažovanie, že ak vie 3 ročný to a to, čo vedia inak až 5 ročné deti, tak by sa sním malo dať dohodnúť ako s 5 ročným je pomýlené. Ale práve správanie, ktoré je výrazne iné, ukazuje na potrebu diagnostiky mentálneho veku, lebo tam sa môže ukázať, že dieťa sa nudí, nemá dosť podnetov, má problém sa zaradiť do kolektívu alebo fungovať v rodine, lebo má intelekt na úrovni staršieho dieťaťa. Samozrejme aj nadané deti potrebujú hranice, ale kto také dieťa doma má, vie, že stanoviť ich a udržať funkčné je veľmi ťažká vec, lebo talému dieťaťu to myslí rýchlejšie ako vám, pamätá si každé vaše slovo spred 2 rokov ale nevie, že sa má obuť, lebo pred 10 minútami sme sa začali chystať von. Pre nás podstatné veci sú im ukradnuté, pre nás maličkosti sú pre ne životne dôležité. Napríklad aj to, kým práve sú, ako v prípade Davidka.

@anexis preto som sa Ta pytala, ci mas skusenosti s nadanymi detmi, lebo keby si mala, tak si myslim, ze by si nieco ine pisala ... nie je to take priamociare, skor naopak ... su aj take nadane deti, s ktorymi sa da lahko dohodnut a su aj tie ine, narocnejsie zvladnutelne a naozaj by som vinu nekladla vychove ... ale kedze toto konkretne dieta nepoznam, tak sa mozem len dohadovat ako to je, ale rozhodne by som sa neodvazila hodit diagnozu 😉

@yarnie presne ako keby si o našom malom pisala 😀 do skolky nastúpil o mesiac neskôr a za tyzden sa naučil viac básniciek a pesničiek ako ostatne deti za mesiac. Učiteľky mi stále hovoria, ze rozpráva veci ako staršie deti, najľahšie zvláda všetky úlohy atd. Ako 1 a 3/4 ročný sa naučil cely autobazar na spamat z tých malilinkych obrázkov a potom na ulici vedel pomenovať autá (nielen znaky, ale napríklad Renault megan atd). Od dvoch rokov ho zase baví vesmír, planéty, astronauti,roboti...ma perfektnú pamäť a na prvy raz si zapamätá zložité slova. Uz ako dvojročný vedel poskladať stavebnice určené pre 8rocne deti. Ale ked sa ma ísť obuvat, je to katastrofa 😀
Je to s ním tažké, lebo rieši veci, ktoré "bežné" deti v jeho veku ešte nezaujímajú. Ale aj vďaka tvojim prispevkom a celej diskusii som pochopila, ze to jednoducho musím brat tak, ako to je...

@anexis Davidko bol prve mesiace zivota jednak vysoko pohybove nadany, minimalne mesiac pred priemerom. ovela skor ako vacsina deti stvornozkoval, chodil a podobne tabulkove zalezitosti. ale aj inak bol vzdy vpredu, u takeho maleho dietata sa to neda presne definovat, ale akoby bystrejsi, vnimavejsi. videli to vsetci v nasom okoli, vratane pediatricky, neurologicky aj ludia, ktori boli zvyknuti viest detsky kolektiv. abecedu poznal uz ako 2 rocny. aj farby poznal ako 2 rocny, nie len zakladne, ale aj sivu, ciernu, bielu, fialovu, ruzovu. tak isto cisla a naratat do 10 vedel ako 2,5 rocny. ako 3,5 rocny napocital do 100, v AJ do 50, scitava, odcitava do 10. abecedu odrapka, v SJ aj v AJ. zacina sa ucit pisat a citat. to vsetko preto, lebo to on sam chce. vlastne je samouk, uci sa hlavne z youtube. samozrejme si zapne sam comp, internet, vyhlada youtube a napise, co chce pozerat. vacsinou pesnicky v AJ o abecede a cislach, lebo v SJ take nieco neexistuje......je toho viac, asi to nie je prejav bezneho intelektu. v spojeni s dalsimi prejavmi, ako bola priam extremne narocna starostlivost o neho, uz od porodnice, tusim nic s nim nebolo jednoduche a take, ako u deti, ktore sme poznali. nebudem to tu vsetko rozpisovat, to by bolo na dlho. viem o com hovorim, teraz ked uz ma malu sestricku, je velmi jednoduche to porovnat a to mala vobec nie je pokojne dieta, skor je spokojna a pohodova, lahko zvladnutelna

@yarnie pekne si to napisala, akoby som o Davidkovi citala 🙂 . pred rokom som tu mala temu, ze ako 2,5 rocny sa sam nenajedol, nosil plienky a nerozpraval. to sa nastastie v 3. roku napravilo. aj jeho socialne prejavy su dost slabe, napriklad sa nedokaze vcitit do pocitov inych. ked udrie sestricku a ona place, povie jej prepac, ale s takym sirokym usmevom a ziariacimi ockami, ze ma z toho ide porazit. aj v skolke mal problemy najst si kamaratov, deti mu akoby nerozumeli, teraz po roku sa to uz nastastie upravilo a ma dost kamaratov. kym nenastupil do skolky, deti sa dokonca bal ako certa. jedna nasa suseda bola raz k nemu pritulna a on dostal taky zachvat strachu, ze sa mi po nohe splhal, cely v panike chudak 😅 😅

@zuzana76 ahoj Zuzka, ja ze odkial mi je tvoj nick znamy, my sme uz co-to o malom pokecali 🙂

@zuzana76 ako vidis, vzdy sa najdu nejake srandy, s ktorymi nas zabavi. jedno sa vyriesi a druhe zase vznikne. inak este stale suvisle nerozprava, vynechava viacero hlasok, mame v plane aj logopeda

@danula.ch ahoj, nečitala som cely diskusiu, ale rozpravala som sa o tom s manželom. Povedal že mu to pripomina poruchu osobnostnej identity, či tak nejako to hovoril, neviem presne, ale že to sa väčšinou prejavuje až neskôr. Akoby človek vnutorne nieje stotožnený s tym, ako ho nímaju ludia okolo. Akoby sa citil vo vnutri niekým iným, ako tým za koho ho pokladate...
No ale povedal, že určite s tym treba zajsť za psychologom. Ak by šlo o niečo také, určite netreba robiť na neho natlak typu, ty si Davidko a hotovo, rev si kolko chceš. Vraj pre zatial by bolo vhodné urobiť kartičky, na ktoré nakreslíte každé jedno meno, ktoré si vysmyslí - nie napíšete ale nakreslíte, čo to znamená - teda ked kvetinka tak nakreslíte kvetinku, ked pocahontas tak ju... Dajte ich na šnurku a nech si na krk zavesí vždy tu kartičku ktorá znazornuje ako sa citi. A každé nove meno dalšia kartička... 😉

@vejula dakujem za radu, uz mi to tu takto radili, chystam sa na to 🙂 . tvoj manzel je psycholog?

@danula.ch ano je psycholog 🙂 tak fajn, že už ti poradili.. nečitala som celu diskusiu 🙂

@vejula nepozna nejakeho dobreho psychologa v nasom okoli nahodou? 🙂

@danula.ch bola som sa ho spytať, tak že v NR nikoho nepozná... Poviem mu nech sa zajtra popyta v práci kolegov či o niekom nevedia 🙂

@danula.ch ano Dani, je mi luto, ze stale to nie je ok, aj s tym rozpravanim, ja som s malym bola u psychológa, nastastie plany poplach, pretoze nasledne sme chodili k logopedicke asi polroka a hned sa rozrozpraval, teraz ho nezastavi uz nikto, aj ked rec este nie je uplne cista, ale zatial ma len 3,5 roka, tak nejake to zasuslanie este neriesim a tie karticky su podla mna super napad, ale toho psychologa urcite vyhladajte, to nie je ziadna hanba

@danula.ch do urcitej miery je to podla mna normalne, ale 10 je uz ozaj dost, ked sa spytam mojho maleho, kto je tomasko? povie normalne ja, ale na druhej strane rad hovorí, ze je Sam (hasič Sam, malý ho zboznuje, dopozera rozpravku, alebo ma oblecko s motivom Sama a uz pocuvam: ja sam, ja sam, atd. ), ked mu poviem, ze nie je Sam, nahneva sa, takze ja zvacsa reagujem tak, ze mu poviem, ano ty si tak isto sikovny ako Sam a uz je dobre, alebo ze je ako Sam + k tomu nejake pozivitne pridavne meno, ale nehovorim mu, ze je Sam, je Tomasko a hotovo - ale viem, ze berie Sama ako prenho naj rozpravkovu bytost - takze si myslim, ze je to len v ramci fantazie, ze sa mu tak paci, ze by nim aj chcel byt 🙂 isty cas dokonca tvrdil, ze je george (opica z rozpravky, a tiez som to vzdy obratila len nato, ze ano presne taky neporiadok za sebou spravi ako george, alebo ze je rovnako nezbedny, atd.), no ze je napr. mama o sebe netvrdi, on sa nazyva len takymi svojimi rozpravkovymi hrdinami, chce byt ako oni 🙂

@danula.ch nieco na odlahcenie 🙂 ... teraz som si spomenula, ze moja starsia dcera toto vlastne robila, ale ja som na to uz normalne zabudla ... mozno aj preto, ze my sme to brali nejako sportovo, proste nechali sme to tak, neopravovali sme ju a potom to vysumelo ... bolo to medzi druhym a tretim rokom ... bola uplne posadnuta autami a snad vsetkym, co malo kolesa ... a najviac ju fascinovala F1, bezne sa predstavovala ako Schumacher, ale co ma uplne "dorazilo" ... mojej kolegyni sa predstavila, ze je Zetor ... normalne sa na tom smejem a fakt ma prekvapilo, ze som na to mohla zabudnut, az teraz, ako som si znovu citala Tvoj uvodny prispevok, tak som si spomenula ... isto ma to vtedy tak trochu stvalo, ale neriesili sme to ... tipujem, ze to trvalo zhruba rok ... no, ale ako som na toto mohla zabudnut? 😅 ... ale tak s nou sme si aj tych imaginarnych kamosov uzili a kopec dalsich veci, a myslim, ze si este uzijeme 😅

@danula.ch este to doplnim-nezanechalo to na nej ziadne stopy 😉 ... a prajem Ti, aby si sa o takych 10 rokov aj Ty na tom dokazala zasmiat ... ja mam taku jednu velmi dobru schopnost, ze na zle veci dokazem dost rychlo zabudnut (teda, niekde v podvedomi to asi je, ale netrapia ma) ... aj toto sa mi vybavuje az teraz postupne, dokonca som si spomenula, ze sme jej museli aj cervenu siltovku kupit ... ja neviem, ci tomu verila, ale vyzeralo to, ze to mysli vazne ... len sme mali vyhodu, ona bola Schumacher a to sa dalo zapamatat ... akurat ten Zetor-to bolo prekvapko, ale prezili sme 😅 ... no, rano sa jej na to opytam, ci si to este pamata 😉

@anexis mám podobného syna, ako zaklateľka a presne kvôli takým názorom, hlúpym, blbým, neznalýmvecí, som sa pred 15-rokmi trápila, plakala do vankúša a myslela si, že mám debilné ( prepáčte za výraz, ale som nasratá) dieťa... 😠 😠
len matka, ktorá má doma nadpriemerne inteligentné dieťa vie, či je to výhra, alebo skor "prekliatie"...používam silné slová, ale verte, radšej mať doma priemerne dieťa, ktoré nepozná farby, ako chalana, ktorý v 3-4-5 rokoch číta, píše, ráta, pozná encyklopédie a vy mu neviete odpovedať na otázky, ťažko sa s ním rozpráva, lebo ked som pred polrokom niečo povedala, tak si pamätá každé jedno slovo, chytá ma za slovíčka, nepozná metafory, nič mu nehovoria prirovnania, humor, všetko berie smrteľne vážne, všetko musí mať svoje miesto a milion, milion iných vecí, mamičky géniov vedia, o čom hovorím..., tak len táto mama vie, aké je to trápenie...a tie premúdreté matky z okolia, ktoré by len fackali, vychovávali a poučali, ako to máte robiť, sa ani tretinu svojho času nevenujú svojmu dieťatu toľko, čo mamy takých "malých profesorov" ..ja som bola šťastná-prešťastná, ked mi psychiatrička povedala, že mám aspergera, že to, že sa ešte 4-r.hádže o zem, že uteká z obchodného centra a ráno, ked si neoblečie nohavice na traky, aj ked sa ja rozlejem na kolomáž, nie je vinou mojej výchovy..ja ked som čakala tretie dieťa, som a modlila, nech bude "normálne"...a preto ľútosťou pozerám na každú mamu, ktorá a vytešuje, čo jej dvojročné dieťa dokáže, lebo to teda vôbec nie je ľahký život s takými deťmi...
ale, na povzbudenie, náš syn , možno aj našou výchovou, alebo skôr tým, že sme našli dobrú špec.pedagogičku, vyrástol na zodpovedného, šikovného, pedantného, samostatného chalana, ktorý študuje 800km od nás v cudzej krajine, stále patrí medzi najlepších v škole a snád sa nakoniec aj ožení 😀 a uplatní ...držím palce zakladeteľke, len treba nájsť právnych ľudí, ktorí vám s malým poradia, ako na neho...

@danula.ch Ahoj, nie som psychologička, ale na tých navrhovaných kartičkách s obrázkami určite niečo bude, lebo keď som si v utorok prečítala Tvoj úvodný príspevok a zopár reakcíí naň, rozmýšľala som, ako by som sa na Tvojom mieste zachovala ja a keď som išla večer spať, tak pri zaspávaní sa mi v súvislosti s Tvojim problémom zobrazovali v mysli malé kartičky s obrázkami zo zadu podlepené magnetmi. Bola tam nakreslená žltá kvetinka s hrubšími čiernymi kontúrami, tú si pamätám, ostatné obrázky si nepamätám, ale hovorila som si hneď vtedy počas toho zaspávania, že toto by nemuselo byť zlé, že by ste tak spoločne vedeli, čím všetkým Tvoj synček môže byť. Že by sa aktuálna identita Tvojho synčeka vždy pripla trebárs na chladničku. Poznáš ten stav tesne pred zaspatím, keď Ti idú v hlave všelijaké veci a posplietajú sa aj do nezmyslov, ale, keď tak zisťujem, tak aj do celkom zaujímavých "riešení" problému. Len som Ti to nestiha napísať skôr, no verím, že tie kartičky vám všetkým veľmi pomôžu, keďže aj moje podvedomie (alebo čo to je, čo sa nám pri zaspávaní dostáva do popredia) to našepkáva. 🙂 A pripájam sa k názorom, že s malým navštívte psychológa, možno sa podozvedáte super veci, dostanete rady ako naňho, aby z neho vyrástol pohodový jedinec. 🙂

@jonas17 😀 😀 😀 😀 😀 dakujem za prispevok, neskutocne som sa pobavila, ako si to zabila 😀 😀
hlavne toto ma dostalo, slzy mi tiekli od smiechu "a preto ľútosťou pozerám na každú mamu, ktorá a vytešuje, čo jej dvojročné dieťa dokáže"
hned mi je lepsie 😀

@danula.ch tak to mi je luto, ze ma u neho nadanost taketo neziaduce vedlajsie ucinky, moj syn je tiez popredu, tak ako citam mame stastie ze aj v chapani

@anexis ja to neberiem ako neziaduce vedlajsie ucinky. davno som sa naucila brat ho takeho aky je. pri tomto type deti su len 2 cesty. bud to z neho vymlatis a zlomis ho, co v ich pripade extremne citlivych deti ma katastrofalne nasledky na ich psychike.
druha cesta je taka, ze nebudeme menit deti, ale svoje myslenie. rodicia by mali svoje deti podporovat, chapat a pomahat im, aby z nich vyrastli schopni a zdravo sebavedomi ludia. ja som svojim sposobom vdacna, ze je taky aky je. prinutilo nas to viac sa zaujimat o vztahovu vychovu a tym sme zmenili pohlad na vychovu ako taku, nastastie

nechapem co s tym ma jeho chapanie, to je viac ako v poriadku 😀 . praveze to my nechapeme ich, to ich chapanie im iba mozeme zavidiet. kiez by som aj ja bola taka vnimava s tolkou fantaziou, aby som mohla vidiet svet jeho ocami

@jonas17 vy ste mali specialnu pedagogicku, nie psychologa? preco ste sa tak rozhodli a aky je medzi nimi rozdiel? ja som tiez dostala kontakt na pedagogicko-psychologicke centrum, aj ucitelka v skolke mi odporucala chodit tam s malym 🙂

@danula.ch najprv sme chodili k psychologičke, ale nikam sme sa neposunuli. potom som cez známych dostala kontakt na špec. ped, ktorá roky pracovala v centre pre autistov, že len sa porozprávať. a potom sme tam ostali. ona tým, že rokmi pracovala s autistami, tak ich poznali, ich spôsoby, nálady, proste napriek tomu, že nenájdeš dvoch rovnakých autistov na svete, tak majú napriek tomu veľmi veľa spoločného a to čo trápilo nás, veľmi dobre poznala z praxe. tak vedela poradiť, na čo som ja prichádzala doma rokmi, tak ona mi za dva hodiny povedala. proste, keby som k nej išla skôr, mohli sme a vyhnúť viacerý prekérnym situáciám. napr. u nás doma muselo byť všetko na svojom mieste a ked sa pohol na stole, kde bol počítač nejaký kábel, že nebol na svojom mieste, bol cirkus. tak nám poradila káble prilepiť páskou. a fungovalo to už sa nestalo, že ked syn išiel po niekom na PC, že kábel nebol na svojom mieste. alebo sme sa dohodli, že prídem o tretej pre neho a meškala som 10 min., bol z toho taký afekt, že až. poradila , aby som mu nabudúce povedala, že prídem medzi 3-4 h a tak bol spokojný a čakal, aj ked som prišla 5 min. pred 4.a kopec dalších vecí. neznášal nákupné centrá. potil a, nevedel tamdýchať a utekal. tak sme sa dopredu dohodli, že ideme len do troch obchodov, vyskúša len troje nohavíc a ideme domov. tak to zvládol. ale museli sme to dodržať...potom sme už prestali chodiť aj psychol a psychiatr., prestal brať lieky a išli sme podľa rád špec. pedi a krásne sme sa z toho dostali. naučili sme sa s ním fungovať, naviedla nás na to, ako ho pochopiť, ako sa vžiť do jeho myslenia...vtedy nebolo veľa lekárov, ktorí poznali aspergerov..

@jonas17 uzasne, to je presne to, co chceme aj my. uz aj teraz sme velmi kreativni v tom, aby sme mu vyhoveli, ale zaroven sa mu nepodriadovali. lebo to by len bol potom cirkus. musime drzat iste pravidla a hranice, ale zaroven ho nechceme obmedzovat. chce to cvik, fantaziu a takych ludi, ako ta vasa specialna pedagogicka 🙂
aj na naseho platia taketo finty, napriklad ked si nechce dat odsat nos, staci mu povedat ze iba kym napociatame do 10 a zazracne prestane cirkusovat a dokonca si odsaje sam.proste ked mu nieco neprijemne vyhradime cislami, pochopi to, lebo vie na com je, co moze cakat

@danula.ch u nás sme museli poriadne rozmýšľať, čo sme hovorili. nesľubovať, lebo ak sme to nesplnili, náhradné riešenie nepripadalo do úvahy. on dokázal pre niečo otravovať aj týždne. a hlavne, ked si niečo zaumienil. dostali sme jeho vysvetlenie, že prečo musí mať, alebo urobiť to či to a dokázal nás presviedčať, hovoriť o tom donekonečna. a zbierky, no to bola dalšia kapitola. ked začal niečo zbierať, tak precízne, kým to nemal, žil pár týždnov len tým. napr. nejaké kartičky z časopisov. robil všetko pre to, aby mu nechýbala ani jedna. potom mal škrečkov, no to bola u nás farma. všetko si zapisoval, ako sa rodili, koľkí sa narodili, čo žrali, proste do detailov. potom ich nosil do zvieracích obchodov. a ked sa nám začali rozmožovať tak, že jeden den odniesol deti a další sa narodili nové, tak vtedy som pochopila, že tadiaľ cesta nevedia, že nás tie škrečky zožerú 😀 ale tak to bolo so všetkým...

mne príde čudné, že ako si každu odchylku od normy vzdy rodicia vyložia akože ich dieta je nadpriemerne inteligentné a nechcu si pripustit ze ich dieta má naozaj vazny problem. Zo svojho okolia poznam chlapca ktorý este asi ako 6 ročny rozpraval tak ze mu nikto nerozumel, rodici sami seba aj okolie presviedcali ze je nadpriemerne inteligentný, nakoniec nedokoncil ani základnú skolu, musel si vzdelanie dokoncit na Mokrohájskej v ústave a napr. moja sestra tiez si vymyslal napr. imaginarneho kamarata a celkovo sa odmalicka odlisovala v spravani od rovesnikov, teraz je dospelá, má schizotypovú poruchu osobnosti a je na invalidmom dôchodku. Nechcem nikoho strasit, ale ako prve by som sa snazila vylúčiť nejake vazne ochorenia, nez sa utesovat tym ze dieta mam nadpriemerne inteligentne.