Prečo sú medziľudské vzťahy také chladné?
Ahojte, dnes ráno som v kaviarni stretla známeho, ktorého poznám len z videnia. Bol už na odchode, povedali sme si len pár slov, išlo o krátky zdvorilý rozhovor, kde jeden druhému naozaj peknými slovami poprial pekný deň. Mimoriadne mi to deň zlepšilo. Kým som tam sedela, uvedomila som si, že toto je pre mňa teda riadna rarita. Mám dojem, že ľudia veľmi radi a bezdôvodne vyhľadávajú a hľadajú v tom druhom len to zlé. Cítim to takmer v každej interakcii, taký chlad a len strojený úsmev (napr. tá čašníčka, aký má problém¿). Strávila som nejaký čas v inej krajine, v inej spoločnosti a tam som toto nezažívala. Ľudia sa tam vždy pozdravili a nezažila som, že by sa niekto nebol odzdravil, zatiaľ čo tu zvažujem, či sa pozdraviť, lebo neviem, či mi bude odzdravené. Pravdepodobne je to taký ráz národa, ktorý je na prvý pohľad zvláštny a potom si človek uvedomí, že tu je život iný - ťažší, ľudia si navzájom nedôverujú a to je jeden aspekt, ktorý im ten život sťažuje. Jednoducho táto spoločnosť funguje inak (myslím si, že smutne) a ani si to neuvedomuje. Veď ani ja som si, kým som nezažila niečo iné. Som jediná, kto to tak cíti?
Skus to zacat robiť ty a aspoň vo svojim okoli, to určite naučíš niektorých ľudí ,byt mili a usmiati
Bud ty tou zmenou, ktoru chces vidiet vo svete. Ak to urobilo dobre tebe, tak to posli dalej 🙂
bolo mi to vlastné - pristupovať k ľudom a fungovať medzi ľuďmi tu tak ako som tam, avšak po čase to človeka “pohltí”… som v menšine
Nemyslím si, že Slováci "vyhľadávajú v druhých bezdôvodne len to zle". Aj v iných krajinách ľudia neodzdravia. Mne sa zdá, že bežne komunikujú ľudia zdvorilo a dosť. Na úradoch je to horšie, zase nemôžem čakať, že pani pri dvadsiatom klientovi, čo má od rána bude milučka bude konverzovať navyše o počasí, keď sa musí sústrediť a aj čas ju súri. Za mňa OK.
A co, ked si v mensine? Ako ti to brani byt dobrym clovekom? Zivot je o malickostiach. Ja si vsimam veci, ktore mi robia dobre a vedome tuto "nakazu" sirim dalej. Podakovat predavacke a s uprimnym usmevom jej zazelat pekny den. Podakovat zo srdca kolegyni, ktora mi pomoze. Kupit drobnu sladkost kolegyni, ktora ma narodeniny. Pomoct cudziemu cloveku na ulici s taskami (cimkolvek). Pozdravit upratovacku v praci a pochvalit jej uces. Porozpravat sa s bezdomovcom a zazelat mu uprimne vela stastia. Vsetku energiu a lasku, ktoru do toho vlozis, okamzite pocitis niekolkonasobne viac vo svojom vnutri. Ludia, ktori to nerobia, sa sami o tu energiu okradaju. Ich problem 🙂
@strawberry0797 nepíšem to ako samochválu, ale ja to robím, a snažím sa nenásilne, nepriamo zlepšiť deň iným aj sebe, úsmev, milé slovo, humor, trochu srandy, či autorite /lekárovi, alebo upratovačke, robotníkovi..(im o to viac, lebo sú to sivé myšky za minimálne platy)
...aj preto chodím rada do Talianska a snívam o paralelnom živote, ktorý tam žijem 😁🤌 a mimochodom, "svet je nejaký..." "doba je nejaká..." to MY tvoríme dobu, svet. Takže neboj sa pozdraviť a byť milá, aj keď nevieš aká bude odozva. 🙂
Tak na vela ludi je vyvíjaný tlak v praci alebo nejakým spôsobom......myslím si že aj tým ze nemáme more, sme taky vnútorný zaseknuty národ....Tatry sú napr pre nas drahé......samozrejme ze nie pre kazdeho
Je to tak ako pises. Ta nedovera sa mozno scasti da vysvetlit tym, ze sme tu mali totalitu a clovek nevedel, ci ho sused nenahlasi kvoli nejakej hluposti. Tak ci tak nie je jednoduche byt tou zmenou, kedze ludia nie su zvyknuti na milotu, a srdecny clovek moze posobit divne. Ja osobne sa nevzdavam, ale niekedy tlmim vrucnost, najma pri rozhovore s rezervovanou osobou.
máš pravdu... ja si to uvedomím, vždy keď vytiahneme päty do južnejších krajín. Tam život plynie inak, príjemnejšie práve vďaka inej "náture". Hoci majú ľudia svoje povinnosti, starosti, kopu práce, sú celkovo pohodovejší a prajnejší.