Túžim po jednoduchšom živote. Máte to niektorá podobne?

Ahojte, mamičky.

Som tu na Modrom koníku len krátko, hoci o tejto stránke viem už niekoľko rokov. Doteraz som sa veľmi nezapájala, ale povedala som si, že možno práve tu nájdem ženu alebo viac žien, ktoré prežívajú niečo podobné ako ja. Rada by som si vypočula vaše skúsenosti, rady a možno aj obyčajné ľudské povzbudenie.

Mám 6 syna a vychovávam ho prevažne sama. Jeho otec odišiel z nášho života, keď mal syn približne rok, a odvtedy sa snažím zvládať každodenné povinnosti tak, ako najlepšie viem. Pracujem, starám sa o domácnosť, riešim škôlku, choroby a všetko, čo k životu s dieťaťom patrí. Pomoc od rodiny mám len obmedzenú, pretože aj moja mama má svoje povinnosti a stará sa o . Máme všetko potrebné, svoj domov, jedlo a jeden druhého. Nesťažujem sa na to, čo máme. Práve naopak, vážim si to. Som však človek, ktorý má rád jednoduchosť, poriadok a minimum zbytočných vecí. Nepotrebujem veľký byt ani plné skrine. Čím som staršia, tým viac zisťujem, že by som chcela mať menej vecí, menej starostí a viac pokoja.

V poslednom čase ma veľmi oslovujú spomienky na 90. roky. Všade vidím videá o tom, ako deti kedysi nemali desiatky hračiek, ako sa hrávali s kockami, autíčkami, kreslili si, chodili von a tešili sa z maličkostí. Možno si minulosť trochu idealizujem, pretože ani vtedy nebolo všetko ružové. Napriek tomu mi je tá predstava blízka.

Chcela by som, aby aj môj syn vyrastal v podobnej jednoduchosti. Aby nepotreboval stále niečo nové, aby sa vedel zabaviť aj s obyčajnými vecami a aby sme nemuseli každý deň niekam utekať alebo niečo kupovať, aby sme mali pocit, že sme mali pekný deň. Chcem, aby sme sa vedeli tešiť z prechádzky, spoločnej hry, výletu či večera doma.

Snažím sa byť minimalistka, ale priznám sa, že aj u mňa sa to mení podľa obdobia a nálady. Niekedy mám všetko pekne zorganizované, nekupujem zbytočnosti a mám pocit, že presne takto chcem žiť. Potom príde náročnejšie obdobie, som unavená a zrazu mám pocit, že nič nestíham a všetko sa mi rozpadá pod rukami. Chcela by som si nájsť taký systém, ktorý by fungoval aj v dňoch, keď nemám energiu a všetko nejde podľa plánu.

Veľmi by som chcela zjednodušiť aj samotnú výchovu. Dnes mám niekedy pocit, že sa z rodičovstva stala hotová veda. Na každú situáciu existuje kniha, kurz, platený webinár alebo návod na sociálnych sieťach. Stále sa hovorí o emóciách, správnych reakciách, hraniciach a o tom, čo všetko môže rodič svojím správaním pokaziť.

Nechcem tým povedať, že deti treba vychovávať tvrdo alebo že všetko, čo sa robilo kedysi, bolo správne. Určite nie. Len mi niekedy chýba obyčajný sedliacky rozum. Pocit, že nemusíme mať na každú situáciu odbornú príručku a že aj rodič sa môže učiť postupne, vlastnými skúsenosťami.

Môj syn je veľmi živý, hravý a temperamentný. Má päť a pol roka, ale niekedy mám pocit, že svojou hravosťou a správaním pripomína skôr mladšie deti. Samozrejme, každé dieťa sa vyvíja vlastným tempom a nechcem ho porovnávať s ostatnými, ale niekedy ma to núti premýšľať, ako k nemu správne pristupovať.

Sú dni, keď sa s ním viem krásne dohodnúť, hráme sa, smejeme a všetko ide relatívne pokojne. Potom sú dni, keď ho musím o niečo požiadať päťkrát, šesťkrát a mám pocit, že ma vôbec nevníma. Niečo mu vysvetľujem, opakujem, prosím a nakoniec zvýšim hlas. A práve toto ma trápi.

Nechcem byť mamou, ktorá neustále kričí. Nechcem, aby si syn pamätal najmä to, že som bola nervózna a stále som ho napomínala. Lenže niekedy som už taká vyčerpaná, že mi dôjde trpezlivosť. Potom ma to mrzí, idem za ním, ospravedlním sa mu a snažím sa mu vysvetliť, že som to mohla povedať pokojnejšie.

Viem, že som dospelá a že je mojou zodpovednosťou pracovať na svojich reakciách. Nechcem sa vyhovárať na únavu ani na to, že som na dieťa sama. Zároveň si však myslím, že niekedy sa zabúda na to, že aj rodičia sú len ľudia. Aj oni majú svoje limity, obavy, povinnosti a dni, keď už nevládzu.

Okrem práce a domácnosti riešime aj opakované zdravotné problémy. Syn máva laryngitídy a niekedy stačí jeden náročnejší deň a ja už premýšľam nad tým, či sa jeho stav nezhorší, či budem musieť zostať doma a ako všetko zvládnem. Keď sa choroby opakujú, človek je stále trochu v strehu. Aj obyčajný výlet na ihrisko niekedy sprevádza obava, či zase niečo nechytíme.

Nedávno som sa pre to pohádala aj s mamou. Povedala mi, že často kričím, a hoci ma to zabolelo, uvedomujem si, že na tom možno niečo je. Len by som si priala, aby ľudia niekedy videli aj to, čo je za tým. Nie iba samotný krik, ale aj únavu, strach, každodenné povinnosti a pocit, že nemám veľmi kde načerpať nové sily.

Nechcem, aby to vyznelo, že sa iba sťažujem. Mám svojho syna veľmi rada a sú medzi nami krásne chvíle. Práve preto chcem niektoré veci zmeniť. Chcem, aby sme mali pokojnejší domov, aby som naňho mala viac trpezlivosti a aby sme si život vedeli užívať aj bez veľkých peňazí a množstva aktivít.

Chýba mi aj obyčajný spoločenský život. Syn má deti v škôlke, ale mimo nej nemáme až taký okruh kamarátov, s ktorými by sme sa pravidelne stretávali. Ja zase väčšinu času trávim v práci alebo doma. Keď nemáte pravidelné stráženie, je ťažké len tak niekam vyraziť, zoznámiť sa s novými ľuďmi alebo si dopriať chvíľu pre seba.

Už niekoľko rokov by som si priala nájsť si aj partnera. Niekoho, s kým by som mohla zdieľať bežné dni, porozprávať sa, zasmiať sa, ísť na výlet a cítiť, že na všetko nemusím byť sama. Nehľadám dokonalosť ani niekoho, kto vyrieši všetky moje problémy. Chýba mi blízkosť a pocit, že mám pri sebe človeka, s ktorým tvoríme tím. Len neviem, kde takého človeka spoznať, keď sa môj život točí najmä okolo práce, dieťaťa a domácnosti.

Niekedy pozerám seriály, v ktorých sa odohráva život v minulosti, a pristihnem sa pri tom, že túžim po tej obyčajnosti. Po rodinách, ktoré možno nemali veľa peňazí, ale dokázali sa tešiť z maličkostí, deti mali kamarátov a ľudia sa stretávali aj bez toho, aby všetko muselo byť naplánované. Uvedomujem si, že aj v minulosti mali ľudia problémy a že televízny seriál nie je skutočný život. Napriek tomu mi tá predstava niečo pripomína a veľmi by som chcela preniesť aspoň časť tej jednoduchosti aj do našich dní.

Chcem menej nakupovať, menej sa naháňať, nemať doma zbytočnosti a nebyť neustále pod tlakom, že musím všetko zvládnuť správne. Chcem, aby môj syn vedel, že nie vždy dostane to, čo chce, že niekedy treba počkať a že šťastie nespočíva v tom, koľko máme hračiek alebo koľko peňazí minieme. Chcem mu odovzdať obyčajné hodnoty, ktoré podľa mňa majú význam aj dnes.

Preto sa chcem opýtať vás, ktoré ste si možno prešli niečím podobným:

Ako ste si zjednodušili život? Ako fungujete v domácnosti, aby ste nemali pocit, že stále iba upratujete, nakupujete a niečo riešite?

Ako zvládate živé deti, ktoré niekedy nereagujú ani na opakované prosby? Čo vám pomohlo nastaviť hranice bez neustáleho kriku a výčitiek?

Ako si organizujete bežné dni, keď ste na dieťa väčšinou samy a nemáte veľa pomoci? Ako si popri materstve vytvárate priestor aj na vlastný život, kamarátstva a prípadne nový vzťah?

A máte to niektorá podobne, že vás láka jednoduchosť života, aký si pamätáte z detstva? Menej vecí, menej konzumu, viac obyčajných zážitkov a menej tlaku na dokonalé rodičovstvo?

Budem rada za vaše reálne skúsenosti. Skôr než ďalšie poučky by som si chcela prečítať, čo naozaj funguje v bežnom živote. Čo vám pomohlo, čo ste zmenili a čo by ste poradili mame, ktorá chce byť pokojnejšia, ale niekedy už cíti, že jej dochádzajú sily.

Možno sa tu nájde aj niekto, s kým si budeme rozumieť a budeme si vedieť navzájom poradiť. Som tu nová a rada by som to skúsila aj takouto cestou.

Ďakujem každej, ktorá si našla čas prečítať si môj príspevok až do konca. Budem rada za úprimné odpovede, skúsenosti a pochopenie.