Ste očkovaní proti covidu?

@qrstxyz Ale kecy. Mna nikto do ockovania nenutil, bolo dobrovolne, A antivaxeri sa aj tak nedali zaockovat. Kolki tu hovoria, ze sa nedali a nic sa im nestalo, Tak preco klames, ze ich niekto nutil, alebo dokonca trestal. Niektori zamestnavatelia si nemohli dovolit vypadok vo vyrobe kvoli par blbcom. Tak si mala dat vypoved a najst si antivaxera zamestnavatela.
Nepoznam nikoho, co by malo po vaxine znicene zdravie. Ale poznam ludi, co ziju nezdravo, vyzrati, fajcia a teraz kazdu chorobu hadzu an ockovanie. Ako keby pred covidom boli prazdne nemocnice a nikto sa tam neliecil. Nemocnice boli, su a budu vzdy plne. Ockovanie, neockovanie.

@sss777
Z tohoto príbehu á la turecké novely, mám silný pocit, že je to made in AI...

Moje myšlienky sú že neviem čo variť a že kedy už môžem sadiť nové stromčeky do záhrady.

@anonym_c8cc34 v epstein filies nájdeš že gates si vírus nechal vymyslieť..ale keď chceš byť slepá prosím buď

@enmery neporovnávaj Covid vakcíny s inými vakcinami. Je to neporovnateľné!

@arek00 a teda ešte k tej tvojej knihe. Aj si si overil o akú knihu ide a kto tú knihu písal? Či má autor nejaké vzdelanie? Či tiež nemá nejakého duchovneho kamoša ktorý mu podsúva tieto informácie? 🫣 A čo na ňu hovoria odborníci? Lebo ja som našla k tejto knihe informácie nižšie. 😏

„The Pfizer Papers“ je kniha, ktorú editovali Naomi Wolf a Amy Kelly a má podtitul Pfizer’s Crimes Against Humanity. Je postavená na tvrdeniach, ktoré autori odvádzajú z údajov klinických skúšok vakcíny Pfizer-BioNTech proti COVID-19, ktoré boli sprístupnené po court order verejnému prístupu. Autori tvrdia, že tieto dokumenty odhaľujú:
- vážne chyby a problémy v klinickej štúdii vakcíny,
- že Pfizer údajne vedel už v roku 2020, že vakcína nebola bezpečná ani účinná,
- že vakcíny spôsobili rozsiahle poškodenia tela, vrátane reprodukčných systémov,
- že preukázateľné poškodenia srdca (myokarditída) nie sú „zriedkavé, mierne či prechodné“,
- vznik nového viacorgánového ochorenia nazvaného „CoVax Disease“,
- a že FDA (americký Úrad pre potraviny a lieky) údajne vedela o týchto nedostatkoch, no napriek tomu povolila vakcínu.
Kniha zároveň tvrdí, že Pfizer údajne skreslil údaje o účinku a bezpečnosti a zneužil právnu ochranu (PREP Act) na to, aby sa vyhol zodpovednosti.

Kniha je založená na analýze dokumentov, ktoré autori interpretujú tak, aby podporili tieto tvrdenia, a nie je to vedecký výskum publikovaný v recenzovaných odborných časopisoch.

Kniha nie je považovaná za dôveryhodnú alebo vedecky preverenú publikáciu.
Nie je to vedecká publikácia alebo peer-review štúdia – ide skôr o zber interpretácií a aktivistického materiálu zo strany skupiny ľudí bez vedeckých kvalifikácií v imunológii alebo klinickom výskume.

Mnohé tvrdenia v knihe boli odborníkmi označené za nesprávne alebo zavádzajúce – napríklad reálne klinické skúšky vykazovali vysokú účinnosť v prevencii symptomatického ochorenia a bezpečnostné mechanizmy overovali nezávislé regulačné orgány (FDA, EMA) za účasti expertov.
Fakty z klinických štúdií vakcín nie sú také, ako ich kniha interpretuje – napr. tvrdenie, že vakcíny neboli testované pre určitý typ účinku (napr. prenos vírusu) nie je potečné „skryté zatajovanie“, ale výsledok dizajnu skúšok, ktorý sa zameriava na prevenciu ochorenia, nie konkrétnu transmisnosť.

Autori a editorka Naomi Wolf bola v minulosti kritizovaná za šírenie dezinformácií v súvislosti s COVID-19 a vakcínami (aj mimo tejto knihy), čo znižuje dôveryhodnosť jej tvrdení pri odbornom hodnotení.

„The Pfizer Papers“ je kniha, ktorá tvrdí, že odhalené interné dokumenty ukazujú vážne problémy s klinickým testovaním vakcín Pfizer.
Nie je to vedecká, expertne recenzovaná publikácia – je skôr aktivistickým komentárom a interpretáciou dokumentov, ktorá bola kritizovaná odborníkmi ako zavádzajúca alebo spájajúca netradičné interpretácie.

@anjelicek26 v mala som chrípku 1x v živote.Očkovaná nie som. Celý život robím v zamestnaní,kde sa stretávam s ľuďmi a nič.....zaujímavé,ani covid som nemala

@sss777
Z tohoto príbehu á la turecké novely, mám silný pocit, že je to made in AI...

Len tolko, ze odbornici, co si tu knihu precitali, tvrdia nieco ine, ako ten čo súdi len podla svojho presvedcenia... len tak mimochodom, k tej knihe som dal uz v komentaroch video. Vyjadruje sa tam pán doktor Fischer. Asi si nevidela/l... lebo sa opakujem.

@anonym_25151f to je presne ono, nemám záujem, díky😉 Neviem s kým sme mali "vybabrať", to sú nejaké tvoje konštrukcie. My sme sa nechceli nechať očkovať, a zároveň ani nechať sa obmedzovať nezmyselnými reštrikciami😉 Názory tvoje alebo kohokoľvek iného ma zaujímajú asi ako vľaňajší sneh👍 Ber to len ako informáciu, odpoveď na otázku autora, nič viac😉

@arek00 zdravotné veci budem riešiť s odborníkmi ktorým dôverujem a ktorí poznajú môj zdravotný stav a nie s anonymnými ľudmi na sociálnych sieťach, ktorý chcú ľudí šokovať a zbierať lajky alebo predávať svoje výrobky a služby

@anonym_51f8d3 .. aj ja som zaockovana aby bolo jasné. Ideme sadiť jedlé gaštany, len sa rozhodujem medzi druhmi.

@nikolas_urbanic
Ako tu už niekto povedal, dúfam, že sa na to nikdy nezabudne.
Keď k nám do nemocnice prišiel prvý pozitívny pacient, nevedeli sme, čo máme robiť. Nevedel to nikto.
Oni vlastne vyzerali úplne normálne, mnohokrát prišli po vlastných (a o 10 minút sme obdivovali). Bola to strašná panika, nemali sme strach z nákazy, ale z toho, že úplne nerozumieme tomu, čo sa deje a nemáme žiaden zázračný liek, ktorým by sme pomohli.
Nikto z nemocničného personálu v mojom okolí nezostal po pandémii rovnaký...
Môj prvý Covid pozitívny pacient mal 74 rokov. Čerstvý vdovec, bezdetný. Večer pred návštevou nemocnice si ľahol do postele k manželke ako desaťročia predtým (doteraz si pamätám, že sa narodili v ten istý deň a boli spolu 51 rokov). Keď išiel o tretej na toaletu, manželka bola studená. Zomrela na akútnu pľúcnu embóliu vyvolanú Covidom.
Bol to bývalý riaditeľ gymnázia, pokorný a vzdelaný človek. Plakal, tak strašne plakal a prosil ma, aby som ho nechala zomrieť. Nemohla som, prísaha nespustí.
Časom sme si tak trochu zvykli. Vedeli sme viac o mechanizmoch účinku vírusu, zdalo sa, že keď pacienti zvládnu prvých 5 dní, je tam nádej.
Ale nebolo to tak vždy.
V marci 2021 prišiel k nám do nemocnice bežne sprevádzajúci otecko k vyvolávanému pôrodu. Čakali dvojičky po asi piatom IVF pokuse. Pri príjme mu namerali zvýšenú teplotu, bol pozitívny, poslali ho domov s tým, že nemôže byť s manželkou prijatý. Na parkovisku skolaboval, musel byť intubovaný a zomrel na akútne respiračné zlyhanie na podklade obojstrannej pneumonie skôr ako manželka porodila.
Potom sa to opäť trochu ukľudnilo, pacienti u nás zostávali dlhšie, potrebovali kyslík a rehabilitáciu.
Tak sme si s každým pri vizite vymysleli príbeh, čo budeme robiť, keď pôjdeme domov.
S jednou dámou som "sadila jarné kvety", s lodným kapitánom sme sa plavili a hodnotili počasie. A každý deň znovu, veď teda čo má človek robiť v miestnosti, kde je sám a počuje len syčanie kyslíka. (Dáma s kvetmi mi o rok priniesla kytičku zo záhrady a plakali sme obidve, námorníka som už nikdy nevidela a dúfam, že sedí niekde na lodi a drží v jednej ruke rum a v druhej cigaru).
Potom bolo opäť ticho pred búrkou a dorazila posledná fáza, ktorá udrela o to silnejšie.
Boli služby, keď sa nariadenia menili v priebehu hodín (hovoríme o Nemecku a neskôr Rakúsku, takže to tak bolo asi všade). Ráno pri preberaní služby sme každého pozitívneho pacienta prekladali do centrálnej nemocnice, na obed bolo oznámené tvoj pacient=tvoj problém.
A potom to vypuklo. Sanitky nemali kde parkovať, každý kričal, že jeho pacient je ten najakútnejší. Občas sa stane, že už pri príchode pacienta vieme, že jeho čas sa kráti a nie je v našich silách pomôcť mu. Tak sme proste len tam. S ním. Držíme za ruku, rozprávame, zmierňujeme akékoľvek ťažkosti, naše sestričky často používajú aromaterapiu, ale hlavne dotyk.
Pri poslednej fáze Covidu to nebolo možné. V jednej službe zomreli v priebehu 15 minút traja pacienti. Len tak na lôžku na urgentnom príjme. Nestihli sme zavolať príbuzným, aby sa prišli rozlúčiť, lebo sme rozdávali inhalačné masky, infúzie, teplomery a hlavne sme dúfali, že to nepôjde tak rýchlo.
Ale išlo.
Tým to ale nekončilo. Žiadna nemocnica nie je prispôsobená na úmrtie toľkých pacientov za krátku dobu.
Nezostalo nič iné, len ich všetkých zhromaždiť v jednej miestnosti a otvoriť okná. Vďakabohu za január.
Neľudské? Určite áno. Zúfalé? Aj to.
Lepší nápad som nemala.
Moja posledná spomienka je na to ako som sedela v jednej takejto provizórnej miestnosti pre zosnulých v celom tom skafandri, respiratore, 24 hodín neosprchovana. Môj druhý syn ma intenzívne kopal do rebier (nestihla som mu vysvetliť, že do nástupu na materskú zostáva ešte zopár týždňov, tak sa musí správať ako spokojný plod matky lekárky). Do toho začali pípať gratulačné sms-ky k narodeninám. Moja najmladšia neter, ktorú som vďaka Covidu nevidela mesiace, sa snažila správne vysloviť moje meno, aby sa zapojila do rodinného videa. Možno prvýkrát, lebo ma za svoj krátky život videla asi dvakrát. Nie vďaka vzdialenosti, vďaka Covidu.
Aby som to uzavrela, toto nie je o sebaľútosti, milujem svoju prácu a nikdy by som inú nerobila. Dostala som možnosť/dar slúžiť ľuďom a meniť im život tým, že im ako lekár nastavím liečbu.
Vždy som ale s pacientmi chcela diskutovať, počúvať, pohladiť, vytvoriť si vzťah a spolu vytvoriť koncept, ktorý pomôže.
Na žiadnej univerzite ma nepripravili na to, že raz budem oslavovať narodeniny fyzicky aj psychicky dobitá v prirodzene chladenej miestnosti plnej zosnulých ľudí, s ktorými sa ich milovaní nemali možnosť rozlúčiť.
Lebo ja nie som len lekár, ale hlavne človek.
Takže nie, nebolo to vymyslené, nebolo to nadhodnotené, bol to živý a nefalšovaný masaker a naozajstní dusiaci sa otcovia, matky a deti.
Nezabudnime na to

@anonym_d6822c Ano, to je presne ten slovensky princip. Neplatit si socialku, druhi maju platit, potom chciet a vykrikovat v 60tke pred socialkou, aby sa ostatni poskladali na ich dochodok. Alebo fajcit cely zivot a potom ti co zili zdravo, im platia naklady na rakovinu pluc.

Prijatie vakcíny alebo mRNA technológie sa nedá zvrátiť, nedá sa z tela nijako vylúčiť...

@anonym_c8cc34
Ani slovo z toho nie je vymyslené, ale to ľudia ako ty nikdy nepochopia, tak si dalej ži v tom, že sme sedeli v nemocniciach na zadku a pili kávu.

Mám 5 dávok očkovania proti Covidu. Cítim sa dobre, C19 som nikdy nemala. Celá moja rodina je zaočkovaná, aj syna som ako 7 ročného dala očkovať. A očkujeme aj nepovinne vakcíny. Syn bude mať teraz 12 rokov a dám ho zaočkovať proti HPV. Som lekárka a chránim očkovaním zdravie seba aj svojich blízkych.

Napriek tomu, že som nebola očkovaná a pohybovala sa aj opatrovala som "koviďákov" v rodine, ja som ho nedostala. Celý čas som na imunitu brala Serapeptázu už aspoň 15 rokov.

@anonym_680e27 toto môžeš mať aj z prekonaného covidu btw ...

@nikolas_urbanic
Ako tu už niekto povedal, dúfam, že sa na to nikdy nezabudne.
Keď k nám do nemocnice prišiel prvý pozitívny pacient, nevedeli sme, čo máme robiť. Nevedel to nikto.
Oni vlastne vyzerali úplne normálne, mnohokrát prišli po vlastných (a o 10 minút sme obdivovali). Bola to strašná panika, nemali sme strach z nákazy, ale z toho, že úplne nerozumieme tomu, čo sa deje a nemáme žiaden zázračný liek, ktorým by sme pomohli.
Nikto z nemocničného personálu v mojom okolí nezostal po pandémii rovnaký...
Môj prvý Covid pozitívny pacient mal 74 rokov. Čerstvý vdovec, bezdetný. Večer pred návštevou nemocnice si ľahol do postele k manželke ako desaťročia predtým (doteraz si pamätám, že sa narodili v ten istý deň a boli spolu 51 rokov). Keď išiel o tretej na toaletu, manželka bola studená. Zomrela na akútnu pľúcnu embóliu vyvolanú Covidom.
Bol to bývalý riaditeľ gymnázia, pokorný a vzdelaný človek. Plakal, tak strašne plakal a prosil ma, aby som ho nechala zomrieť. Nemohla som, prísaha nespustí.
Časom sme si tak trochu zvykli. Vedeli sme viac o mechanizmoch účinku vírusu, zdalo sa, že keď pacienti zvládnu prvých 5 dní, je tam nádej.
Ale nebolo to tak vždy.
V marci 2021 prišiel k nám do nemocnice bežne sprevádzajúci otecko k vyvolávanému pôrodu. Čakali dvojičky po asi piatom IVF pokuse. Pri príjme mu namerali zvýšenú teplotu, bol pozitívny, poslali ho domov s tým, že nemôže byť s manželkou prijatý. Na parkovisku skolaboval, musel byť intubovaný a zomrel na akútne respiračné zlyhanie na podklade obojstrannej pneumonie skôr ako manželka porodila.
Potom sa to opäť trochu ukľudnilo, pacienti u nás zostávali dlhšie, potrebovali kyslík a rehabilitáciu.
Tak sme si s každým pri vizite vymysleli príbeh, čo budeme robiť, keď pôjdeme domov.
S jednou dámou som "sadila jarné kvety", s lodným kapitánom sme sa plavili a hodnotili počasie. A každý deň znovu, veď teda čo má človek robiť v miestnosti, kde je sám a počuje len syčanie kyslíka. (Dáma s kvetmi mi o rok priniesla kytičku zo záhrady a plakali sme obidve, námorníka som už nikdy nevidela a dúfam, že sedí niekde na lodi a drží v jednej ruke rum a v druhej cigaru).
Potom bolo opäť ticho pred búrkou a dorazila posledná fáza, ktorá udrela o to silnejšie.
Boli služby, keď sa nariadenia menili v priebehu hodín (hovoríme o Nemecku a neskôr Rakúsku, takže to tak bolo asi všade). Ráno pri preberaní služby sme každého pozitívneho pacienta prekladali do centrálnej nemocnice, na obed bolo oznámené tvoj pacient=tvoj problém.
A potom to vypuklo. Sanitky nemali kde parkovať, každý kričal, že jeho pacient je ten najakútnejší. Občas sa stane, že už pri príchode pacienta vieme, že jeho čas sa kráti a nie je v našich silách pomôcť mu. Tak sme proste len tam. S ním. Držíme za ruku, rozprávame, zmierňujeme akékoľvek ťažkosti, naše sestričky často používajú aromaterapiu, ale hlavne dotyk.
Pri poslednej fáze Covidu to nebolo možné. V jednej službe zomreli v priebehu 15 minút traja pacienti. Len tak na lôžku na urgentnom príjme. Nestihli sme zavolať príbuzným, aby sa prišli rozlúčiť, lebo sme rozdávali inhalačné masky, infúzie, teplomery a hlavne sme dúfali, že to nepôjde tak rýchlo.
Ale išlo.
Tým to ale nekončilo. Žiadna nemocnica nie je prispôsobená na úmrtie toľkých pacientov za krátku dobu.
Nezostalo nič iné, len ich všetkých zhromaždiť v jednej miestnosti a otvoriť okná. Vďakabohu za január.
Neľudské? Určite áno. Zúfalé? Aj to.
Lepší nápad som nemala.
Moja posledná spomienka je na to ako som sedela v jednej takejto provizórnej miestnosti pre zosnulých v celom tom skafandri, respiratore, 24 hodín neosprchovana. Môj druhý syn ma intenzívne kopal do rebier (nestihla som mu vysvetliť, že do nástupu na materskú zostáva ešte zopár týždňov, tak sa musí správať ako spokojný plod matky lekárky). Do toho začali pípať gratulačné sms-ky k narodeninám. Moja najmladšia neter, ktorú som vďaka Covidu nevidela mesiace, sa snažila správne vysloviť moje meno, aby sa zapojila do rodinného videa. Možno prvýkrát, lebo ma za svoj krátky život videla asi dvakrát. Nie vďaka vzdialenosti, vďaka Covidu.
Aby som to uzavrela, toto nie je o sebaľútosti, milujem svoju prácu a nikdy by som inú nerobila. Dostala som možnosť/dar slúžiť ľuďom a meniť im život tým, že im ako lekár nastavím liečbu.
Vždy som ale s pacientmi chcela diskutovať, počúvať, pohladiť, vytvoriť si vzťah a spolu vytvoriť koncept, ktorý pomôže.
Na žiadnej univerzite ma nepripravili na to, že raz budem oslavovať narodeniny fyzicky aj psychicky dobitá v prirodzene chladenej miestnosti plnej zosnulých ľudí, s ktorými sa ich milovaní nemali možnosť rozlúčiť.
Lebo ja nie som len lekár, ale hlavne človek.
Takže nie, nebolo to vymyslené, nebolo to nadhodnotené, bol to živý a nefalšovaný masaker a naozajstní dusiaci sa otcovia, matky a deti.
Nezabudnime na to