Ako naučiť dieťa znášať prehru bez hnevu?

My od mala hrávame človeče nehnevaj sa a karty. A teda zvykla dosť poplakat, keď prehrala napríklad dvakrát po sebe, priznám sa, keď bola menšia,tak som prehrávala naschvál 🤣🤭...no týmito občasnými prehrami sa trénovala a teraz má 10 a hrame už natvrdo a teda už to znáša ok, a občas ma tak nabije, že do plaču je mne 🤣🤣🤣. Takže, áno, neboj, prejde to

Je to normlane a zdravé, učí sa to. Nech si poprave, má silný nával sklamania. Môj 9 ročný býva dosť nahnevaný a sklamaný keď nevyhrá v hre alebo v tombole. Ale je to čím ďalej tým lepšie. 😀

Odmalička som s detmi hrávala hry fér aj napriek pripadnemu sklamaniu, akurat som to s radosťou, ze som vyhrala neprehanala 🙂 Syn sa naučil, ze je mu to uplne jedno, a dcera akokedy , ale scény nerobi.
Keby si ale hrala s mojim manzelom, tak si povieš, ze je horsi ako deti. On ked nevyhrava (par prehier zvladne) tak je rozculeny a prestáva hrať 🤦‍♀️🤣 no horsi ako male decko

Je to iba zanedbanou výchovou. Dieťa sa formuje maximálne do 12 - 24 mesiacov. Dovtedy sa mu postupne stanovujú mantinely, čo môže a čo nie. Už 2,5 ročné dieťa dokáže na upozornenie , že robí niečo zlé reagovať pozitívne a nerobiť to ďalej bez trucovania alebo odmietania. . Ak sa to formuje od cca 1. roku, potom s tým nie je problém a chápe, že nemôže byť vždy tak ako ono chce. Ak sa však dieťaťu do 2 rokov toleruje všetko, čo chce a na prejavy trucovania a zlosti dospelý rázne nereaguje, ale čaká, že ho to prejde, je to najväčšia chyba. Dieťa po 2. roku nesmie trucovať a prejavovať otvorene zlosťou, čo chce. Jednoducho to rodič nesmie mu dovoliť, inak je to problém aj v budúcnosti. V puberte také deti ešte ostrejšie prejavujú to čo iba oni chcú, robia rodičom schválnosti, utekajú z domu,... Aj v učení majú vážne problémy, odmietajú robiť na vyučovaní to, čo ostatní, ak sa im to nepáči a nemajú na to chuť. Zasnedbanie výchovy u detí je väčšie ich rozmaznávaním do 2 rokov (neskôr sa to už zmeniť nedá), ako iným zanedbávaním. Žiaľ mnohí rodičia si myslia, že ak povolia deťom, čo im vidia na očiach, že im robia dobre. Opak je pravdou. Takéto deti končia bez vzdelania na ulici a ešte horšie. Nikdy si rodiča nebudú vážiť, čo sa do 10 rokov prejaví odvrávaním a odmietaním toho, čo sa od nich požaduje. Požiadavky kladú iba oni a vymáhajú si ich splnenie. Typické je u nich neschopnosť znášať prehry, lebo to nie je podľa ich chcenia. Nhnevanie sa 8 - 9 ročného dieťaťa je prejavom ťažkého zanedbania výchovy. Také dieťa už musí chápať, ak nie je mentálne retardované alebo s ľahším stupňom autizmu čo je správne a čo nie.

@anonym_autor Ja som este ako 12 rocna mala problemy hrat clovece nehnevaj sa a neznasala som hrat sach s otcom, lebo som vedela ze nemam sancu vyhrat a velmi ma to stvalo. Hravala som vela a vobec sa to nezlepsilo. Az ako dospelej mi to zacalo byt jedno. Proste ma clovek ine priority. Pre to dieta je ta hra prilis dolezita.
Teraz mam 6 rocneho ktory je velmi sutazivy a ma velky problem prehrat. Neriesim to. Spolocenske hry hrame skor kooperacne, alebo prehravam naschval. Stale zazije cely kopec prehier s kamosmi a v skole. Nepotrebujem to silit aj doma. Ja mam velmi rada spolocenske hry a ma to byt zabava pre vsetkych. Ak sa stane prehra, pockam kym sa vyzuri, vyziali, ideme dalej.
Skus hry kedy je prehra aj zabava. Napriklad Jenga... sice prehras ked to zhodis, ale zaroven si uzijes ten uzasny rachot ktory tym sposobis.

@anonym_autor A este... je to mentalitou. Syn ma vela kamosov v podobnom veku. Su u nas casto, hraju hry, takze viem porovnat ako reaguju. Jednemu je prehra uplne jedno a s radostou ide do dalsej hry a pre ineho je to koniec sveta.
Jasne ze je dobre ucit dieta ze aj prehry patria k zivotu, ale netreba to silit. Naopak podpor jeho prirodzeny hlad po vytazstvach. Je to dobra motivacia. Podla mna sa bude vediet dostat v zivote daleko prave vdaka tej sutazivosti.

Nikdy som nenechala dieťa vyhrať, odmala keď sme hrali hry adekvátne veku buď vyhrala alebo nie. Keď mala istú dobu obdobie , že chytala nervy tak som povedala, že sa teda hrať nebudeme. Ale aj podpirujem tiež, že nesmie sa vzdávať, že určite raz vyhra.Ale vidím napr na chlapovi, jedináčik, mama ho vždy "ofukovala" , nechávala vyhrať lebo je malý, lebo to lebo ono a on znáša prehry ťažšie ako moje dieťa.