Prvorodička v Košiciach

Ahoj žienky chcem sa podeliť o skúsenosť kto má záujem ako prebiehal môj prvý pôrod v starej nemocnici na juhu v KE. Moje tehotenstvo bolo suprové, nebolo mi zle, užívala som si to a vychutnávala .Bola som celých 9 či 10? 🙂 mesiacov fit šoférovala som do predposledného dňa tehotenstva 🙂 nešetrila som sa nejak extra lebo mamka mi vravela, že budem mať ľahší pôrod keď sa budem hýbať.Do šiesteho mesiaca som bola pevne presvedčená o tom, že si vybavím cisársky nakoľko keď sa spomenul prirodzený pôrod mala som SMRŤ V OČIACH hrozne som sa bála. Ale potom som zistila, že sa tým strašne zaoberám a stresujem samú seba lebo môj gindoš mi povedal, že mi tu na vyžiadanie cisársky nespraví nikto, tak som mala zase stres z toho že si nevybavím žiaden papier nato, aby mi ho niekto spravil. A tak som sa tým nejako prestala zaoberať. Medzi časom mi mamka nadhodila, že máme známu v nemocnici sestričku, ktorá bola pri pôrode môjho brata a že ak chcem, dohodneme sa s ňou aby na mňa v osudný deň dozerala ako na moju mamu pred rokmi. Tak som ustúpila od cisaráku a zmierila sa s tým, že nejako môj synček výjsť von musí 🙂 prenášala som tri dni a na vyšetrenie som prišla úplne pokojná (mimochodom sama na aute) a nato mi lekárka povedala či so sebou nemám veci, lebo jej sa zdá malý na mňa už dosť veľký a mala som zvýšený tlak, tak že by ma chcela mať už v nemocnici no dvakrát jedno mi nebolo.. tak som sadla do auta šla domov popakovať veci a 16.4. 2014 ma prijali na šestonedelie.Na druhý deň od rána som pozorovala pravidelné slabučké ,,bolesti" keď to trvalo už asi hodinu bola som za sestričkou vzali ma na sálu (1.dobu pôrodnú) tam prebehlo ešte jedno strašne bolestivé ale krátke vyšetrenie zo spodu, ktoré mi údajne malo pomôcť rozbehnúť pôrod.11:20 ma napichli na infúziu kde sa mi kontrakcie stupňovali ale medzi každou jednou bola pauza takže som mala čas oddýchnuť si, celý čas som myslela na mamu ako mi vraví, že treba dýchať bez hanby koľko potrebuješ nádych nosom výdych ústami 🙂 nebola som na žiadnom ,, školení" pred tým a ani som sa o tom s nikým nechcela baviť aby som sa nestresovala. Takže som predýchavala kontrakcie ako kôň nebudem klamať človek ma chuť škriabať sa po stene. O tretej zamnou pustili manžela to som bola veľmi rada mala som pocit že o 30percent ma kontrakcie menej bolia hombal ma na fit lopte bol zlatučky povzbudzoval ma veľmi mi to pomohlo no a keď lekárka povedala:,, no dobre ideme nato“ bola som šťastna prešťastná, že sa konečne posúvame o level ďalej na 3 zátlaky bol malý (veľký) von mal 4180gramov a 53cm keď som ho vytlačila rozosmiala som sa a manžel sa rozplakal, že sa mi konečne uľavilo bolo 16:15.No bohužiaľ najhoršie ma ešte čakalo- šitie lebo z vonku mi to tam umrtvili, ale zvnútra sa to vraj nedalo tak ďalšiu pol hodinu som trpela ako zviera no..prežila som. Potom zamnou na sálu prišli rodičia a všetci sme sa vytešovali z drobčeka a na pôrod som v tom momente zabudla už nič z toho nebola pravda.. cítila som len obrovskú úľavu a radosť. Bola som z tých šťastnejších kedy celé to dianie trvalo 4 a pol hodiny. Poviem vám keby to trvalo dlhšie už by som asi v živote rodiť nechcela. Celá pointa je asi v tom, nečítať hrôzostrašné príbehy, nebrať si k srdcu reči druhých lebo každá sme iná, nastaviť sa tak, že sa tešíš na to všetko čo ťa čaká, povedať si nebudem sa báť a budem silná a presvedčiť sa o tom, že práve ten môj pôrod bude ľahký a rýchly a konečne po mesiacoch očakávania budem drobčeka držať v náručí!  v skratke psychika robí veľa. Asi toľko.. dúfam, že môj príbeh pomôže prvorodičkám prekonať strach, ktorý som mala aj ja. 😉