Niekedy si predstavujem, že mám iných rodičov
Ahojte, mám chuť sa tu s niečim priznať a možno trošku vypísať. Mám 21 rokov (neviem, či na tom záleží) ale v poslednej dobe si všímam, možno trošku dlhšiu dobu…že si predstavujem iných ľudí namiesto mojich rodičov. Naozaj neviem, prečo sa mi to deje. Vlastne neviem, či na to mám vôbec dôvod. Nemám pocit, že by som bola nejaká týraná, bitá, hocičo negatívne…alebo si možno mojich rodičov len nevážim? Možno som nevďačná? Stáva sa mi, keď vidím otcov so svojimi deťmi a dobrých mužov tak si predstavím aké by to bolo keby boli mojim otcom, no zároveň aj partnerom. Niekedy mám pocit, že keď sa rozpravam aj s nejakými staršími ženami, akoby som v nich podvedome hľadala matku alebo niekoho kto by ma podporil, vypočul, neviem…na strednej som raz mala takú učiteľku, ktorá sa ku mne správala ako taká moja mama, až som sa niekedy pristihla pri tom, že ju kladiem možno ešte na prednejšie miesto ako moju mamu. Pritom moja mama je super. Je ako moja kamarátka. Neviem, trápi ma to. Som z toho smutná. Viem, že ma rodičia ľúbia - to určite. Alebo len ja nemám city? Alebo len chcem aby ma niekto naozaj ľúbil? Nechápem to.
A detstvo si malá aké?
Aký máš pocit, keď si to predstavuješ? Podľa toho zistíš či máš city
Aký máš pocit, keď si to predstavuješ? Podľa toho zistíš či máš city
@anonym_444208 no, mňa to niekedy rozplače
@anonym_444208 no, mňa to niekedy rozplače
@anonym_autor
To znamená že pocity máš, nie si ten typ človeka, ktorý má empatiu a pocity len ako naučenú formu správania.
To že chceme to čo nemáme, lebo sa nám to zdá lepšie, je bežné. Takmer každý to svojim spôsobom robí.
Ak by si to ale chcela analyzovať hlbšie, skús sa zamyslieť nad tým, čo tie predstavy spúšťa
A zijes s rodicmi ? Mozno je len cas vyletiet z hniezda . Mne Taketo tvoje myslienky pridu skor k 15r ako 21. Bez urazky . Urcite je v tebe nejaka nespokojnost . Mozno nemas sebestacnost alebo ti chyba vztah . Je trochu zvlastne pomysliet si na jedneho chlapa ze Keby bol tvoj otec alebo partner zaroven .. znie to ze chces niekoho co by sa o teba staral ako otec no bol by tvoj partner . Skus sa zamerat skor na to aky tvoj zivot moze byt vdaka tebe . Si doslela je na case naucit sa zit sebestacne a nedumat ako by si sa mohla mat lepsie Keby si mala inych rodicov . Lebo mohlo to byt aj horsie . Pozeraj dopredu nie dozadu.
Mňa napadlo, že síce nebola si týrana, mamka je ti ako kamarátka... Ale možno tam predsa niečo chýbalo, práve to co v iných ťa zaujme - možno ťa emocionálna podpora, prítomnosť rodiča - ze ťa aktívne počúvali , pochvala, dôvera, že niečo dokážeš, že aj tvoj názor je dôležitý.. Atď.. Väčšina našich rodičov sa o nás starali ukážkovo, dali by nám aj modré z neba, veľa pracovali, aby nám mohli zabezpečiť pohodlie, financie, štúdium, bezpochybne nás milovali (svojim spôsobom), ale chýbala tam emocionálna blízkosť a bezpodmienečna láska. Často vychovávali zastrašením, zahanbením, vyhrážanim, čiže bezpodmienečna láska chýbala. Nie he to ich zlyhanie, oni dnešné nástroje výchovy nepoznali, vtedy ešte nebola taka osveta.
Len keď som čítala tvoju spravu, toto ma napadlo, možno tu je koreň problému.
@anonym_autor
asi 18-20 som mala tiež takéto myšlienky... A rovnako ako vravíš rodičia mi boli blízky nebol tam negatívny vzťah...
našla yom ľudí u ktorých som si predstavovala že su mozno na tej urovni...ked som sa stretavala so staršími atď. Ako píšeš ty.
Ale časom aj keď mi boli cudzí ľudia blízki a prišli problémy sklamali ma, nedostala som to čo som očakavala.. a tým myslím nejakú moralnu podporu až dokonca . Takú tú bezpodmienečnosť ... Tú som cítila iba od rodičov nech som urobila čokoľvek nech som mala akékoľvek problémy oni proste namna nikdy nepozerali tym posudzujucim pohľadom dali mi všetko čo mali čo mohli hlavne svoj čas... A vtedy aj prišlo nejake to uvedomenie že ich nenahradí ani len v myšlienkach nikto iný a potom to zmizlo prestala som si predstavovať takéto veci už to ani nešlo.
To je len môj prípad možno ti to pomôže nájsť iný uhol pohľadu.
@anonym_autor kazdeho, kto sa k nam sprava pekne, a/alebo je nam vyslovene sympaticky a pozname ho len ciastocne, si mame tendenciu zidealizovat. Keby sme s danym clovekom zili neustale, v jednom byte ci praci, spoznali daneho cloveka detailne, roky, pravdepodobne by nastalo vytriezvenie.
Odprisahala by som, že presne túto autenticku temu som tu už raz čitala. Ja, už neverím že administratori nevyťahuju stare témy, keď je tu dlho ticho.
Jemineeee máš myšlienky, nemusíš všetkým veriť. Tvoj mozog si sám robí terapiu čomu nemusíš rozumieť. Takéto predstavy bežne používajú aj terapeuti - predstav si rodiča akého by si chcela, čo by si chcela aby ti dal. To že ty sa cítiš previnilo - toto je problém. Prečo si myslíš že si rodičom dlžná pomaly vernosť za hrob? Tuto bude problém.
Celý život som mala také myšlienky (odkedy si pamätám) predstavovala som si, že žijem v rodine, kde je viac súrodencov (starších a všetci ma tam majú radi a som pre nich dôležitá). Mala som svoj fiktívny, vysnený svet do ktorého som sa utiekla keď bolo doma zle a to bolo často....Ak sa doma niečo zlé stalo a mama ma zase zbila, tak som sa zavrela do izby, pustila si hudbu a zavrela oči, predstavovala som si tú situáciu v tej inej rodine a ako by na to zareagovali tam....Tam ma nikto nebil v tých mojich snoch. Dodnes neviem, či to bolo normálne, ale pomáhalo mi to sa vyrovnať so životom, nikomu som neublížila, len som si svoj život predstavovala inak. Ten reálny som nevedela vtedy zmeniť a ani ľudí v ňom. Aj ty si určitým spôsobom liečiš podvedomie....aj pocit nedocenenia vie narobiť škodu.....Keď som nad svojím životom získala kontrolu a žila som podľa vlastných predstáv, tak tieto myšlienky prestali. Dnes sa snažím mať pre svoje deti hlavne veľa lásky a prijatia, aby si nemuseli predstavovať, že majú inú mamu.
Ja si občas predstavím, že mám iného manžela a iné deti. Nikdy by mi nenapadlo, za tým niečo hľadať, proste iba fantázia pracuje.