Skromnosť vo vzťahu verzus utrpenie

Možno som žena ako mnohé iné, ale vo vnútri nosím tichý smútok, o ktorom nikto nevie. Vyrastala som v skromných pomeroch. Nič nám nechýbalo úplne, ale ničho nebolo nazvyš. Obliekali sme sa po iných, nikdy sme nechodili na výlety, a keď sa pokazila práčka, opravila sa až o mesiac, keď sa našlo pár korún bokom. Naučila som sa nežiadať veľa, nečakať dary, a byť vďačná aj za málo. Tá skromnosť sa mi vryla do krvi a zostala so mnou navždy. Bola som štíhla, krásna, vždy rozumna, tichá, trochu plachá. Ľudia hovorili, že som múdra. Učitelia mi verili, rodičia dúfali, že niečo zo mňa bude....Spoznala som jeho.... a po prvom sexe som otehotnela. Jediný raz... Jedna chyba.... A celý môj život sa prevrátil naruby.... Narodil sa prvý syn... O pár rokov druhý.... Potom tretí..... Môj svet sa zmenšil na štyri steny, kočíky, plienky, detské plače a nekonečné večery, keď som len čakala, kým zaspia, aby som si mohla aspoň na chvíľu sadnúť a byť ticho sama sebou. Môj muž jazdil kamiónom. Býval často a dlho preč. Dni , Týždne som ho nevidela nepočula. Domov nosil peniaze, ale seba nie... Zvykala som si na jeho neprítomnosť, ale nikdy som si na ňu nezvykla úplne. Deti mi rástli pred očami a ja som sa strácala sama pred sebou. Odvykla som si pracovať... Skúšala som to, niekoľkokrát ale nevydržala som a vždy som si našla dôvod. Vyhovárala som sa na únavu, na bolesti, na choroby, ktoré často ani neboli. Vymýšľala som si len preto, aby som nemusela ísť medzi ľudí. Bála som sa ich. Bála som sa, že ma prehliadnu nepochopia... Alebo ešte horšie že si ma všimnú a uvidia, ako veľmi som zlomená...Sebavedomie sa mi pomaly vytrácalo. Rok po roku, deň po dni. Nevtekalo ale vytekalo zo mňa potichu, bez hluku, ako keď sa niekde stratí voda a neviete, kam do hlbok zeme. A tak som sa obrátila k internetu. Tam som našla všetko, čo mi reálny svet nedával. Obdiv, Radost, Záujem, Slová, po ktorých som celý život túžila. Zrazu som bola zaujímavá, zrazu mi niekto písal, že som krásna, že ma chce spoznať, že mám v očiach niečo zvláštne. Čítala som to dookola, opakovane, srdce mi bilo skoro vyskočilo z hrudi. Ukájala som pri predstave, že niekomu stojím za túžbu. Že som ešte žena. Nie len mama, nie len manželka, čo varí a perie.... ...Nikdy som nepodviedla.... Ale v hlave som to spravila stokrát.... S každým mužom, ktorý mi napísal pár láskavých viet... S každým profilom, ku ktorému som si vytvorila príbeh.... Domýšľala som si, akí sú, čo by mi šepkali do ucha, ako by sa ma dotýkali... Internet bol môj svet... Môj úkryt... Moje šťastie... Tam som bola silná, zvodná, živá.....V skutočnosti som bola sama. sama často iba s deťmi doma, kým môj muž niekde za hranicami zarábal. Priniesol peniaze.... A to stačilo.... Aspoň pre neho.. Žili sme skromne no nie v biede, ale tak, sa každý nákup dokladne premyslal a zvažoval čo bolo treba. Každé leto bez dovolenky, len s bazénom na záhrade z výpredaja ma ubíjalo... Vravela som si, že to nevadí... Že to zvládnem... Ale cítila som, že vo mne niečo umiera.. Chcela som sa stretávať s ľuďmi... Ísť medzi ženy, na kávu, len tak, ako to robia iné. Ale vždy som to nejako sama zmarila. Vyhovorila sa či klamala že mi je zle, že deti sú choré, že niečo musím. Pravda bola, že som sa bála. Že tam, medzi inými, bude vidno, ako veľmi som prázdna.. Dnes sú moje deti veľké. Už ma nepotrebujú tak, ako kedysi... A ja si uvedomujem, že som celý život čakala, čakala ale na čo to neviem... Možno na zmenu, na lásku, na pochopenie, na dotyk. Čakala som, že niekto uvidí, ako ma to všetko bolí... ale nik nevidel.... A možno som ani ja nevedela, ako to ukázať.. Zrkadlo mi dnes ukazuje tvár ženy, ktorá stratila samu seba. Vlasy bez lesku, oči bez svetla, pery bez úsmevu. Nikto sa už nepozerá... Nikto už nepíše.... Nik ma už nechce... Ale ja stále dúfam.... Hlúpo, detinsky. Že ešte príde niekto, kto ma uvidí. Kto povie.. “Neboj sa, ja tu s Tebou budem.” Možno je neskoro. Ale aj keď už všetko ostatné vo mne stíchlo tá malá iskra, že láska raz príde, ešte nezhasla... Lebo aj zničená žena môže snívať. A ja stále snívam....…a predsa, aj keď sa môj svet už dávno rozpadol na úlomky ticha, v sebe ešte nosím sen. Možno naivný, možno detinský, možno nie pre ženu ako ja , vyčerpanú, ošúchanú rokmi a nepochopením... . Ale je tam niekde. V mojej mysli, v mojich prsiach, čo už nie sú pevné, ale túžia rovnako. V lone, ktoré zabudlo na vášeň, no nie na túžbu... Túžim, aby ma ešte raz niekto obdivoval. Nie cez slová, nie cez chat.... Ale pohľadom.... Takým, čo prejde po mojom tele, keď si dávam dole pulover, a nezastaví sa, kým mi nezčervenajú líca...Sen, aby niekto stál vo dverách spálne, a ticho, pomalym dychom ma len sledoval, ako sa prezliekam... Ako sa hanbím, a predsa chcem, aby sa pozeral.... Chcela by som, aby ma niekto pomaly, nežne, pobozkal, pohladil, držal v objatí a pomiloval... Nie preto, aby si to odbil.... Nie preto, že môže..... Ale preto, že chce, aby som sa celá cítila príjemne, uvolnene a chvela rozkošou a nie strachom... Aby poznal každý kúsok mojej kože, každú moju vrásku a neuhýbal pohľadom ak mu hladím do očí... Aby počúval, ako dýcham, ako vzdychám... a potom zadakoval že ma má.... Aby sex neskončil jeho vyvrcholením, ale mojím... Aby to celé bolo len o tom, že som ešte stále žena.... Že aj ja môžem niekoho rozpáliť, nadchnúť, rozpustiť... ..Predstavujem si, ako si ľahnem do vane, a niekto si ku mne kľakne. Umýva mi vlasy, pomaly, prstami, ktoré sú láskavé, nie rýchle ako nutnosť... Ako mi oplachuje ramená, prsia, stehná.... Nie z povinnosti, ale s láskou, obdivom... A potom ma vezme do náručia. Nahú.... Bez hanby... Bez súdu... A odnesie ma do postele, akoby som bola niečo vzácne. Akoby som mala ešte cenu.... Akoby vo mne ešte niečo žiarilo...
Ten sen si nosím v sebe ako malý plamienok ktory nezhasina... Či možno je len bláznovstvo ženy, ktorá už dávno mala prestať veriť?. Ale práve ten sen mi ešte bráni úplne sa rozpadnúť na trosky, na úlomky rozbitého zrkadla.... Lebo ak raz.., hoci len raz..., niekto pohladí moje srdce tak, ako sa hladí pokožka, tak možno konečne pocítim, že som žila.... Že som milovala... A že aj mňa chcel niekto milovať...