Neznášam môjho psa

Ahojte. Aj sa velmi hanbim, aj mam nervy tritisicmilion.
Mam 12 rocneho velkeho psa, kupovala som si ho na VS. Vzdy bol iny, nebol to laskavy pes, najlepsi priatel cloveka. Nebol zly, len ma mal v pečku. Neslo ho vycvicit. Ja som s nim trenovala polovnicky vycvik, chodili sme po sutaziach, nieco dokonca vyhral, ale vela nas aj vyhodili kvoli poslusnosti.
Od cca 8 rokov ma choru kozu, brutalne plzne a supinatie. Neda sa ho ani pohladkat lebo hned ma clovek sivomastnu ruku. Cize zije izolovany na chodbe, on nikdy o mojkanie nestal, a teraz uz nestojim ani ja.
Narodili sa mi dve deti. Ignoruje ich, ma ich v pecku tak ako mal vzdy mna. starsi ma uz 3, furt za nim pride s palickou - pes ho ignoruje, drgne donho. Akurat piskotu si od neho vezme.
A co ma najviac stve, tym ze ten pes nie je schopny posluchat, furt po nom treba kricat, cukat voditkom a deti mi to proste stale vidia :( co im to dava do zivota, co sa naucia vo vztahu ku zvieratam?

Dnes sme boli vonku vsetci (pes vzdy na voditku, nech sa nevrieska celu prechadzku) a pustili sme ho na chvilu. Preplo mu a poculo ma cele sidlisko zas, potom zas drgol do syna, a syn sa po nom nervne zahnal rukou.
Strasne ma to nastvalo.
Mozno je chyba aj vo mne, mna ten pes uz tak stve, ze k nemu nedokazem byt laskava. Na druhej strane, syn k nemu pristupuje milo ale ked ho ten cokel furt ignoruje a potom ho len drga...

Toto je asi vylozene vylev, neviem aku radu cakam. Citim sa prosto hrozne, lebo by som sa toho psiska fakt najradsej zbavila. Taky pes to je, ze vzivote uz nikdy psa nechcem, viac pozornosti a lasky mi dava moja masozrava rastlina. A pritom mat psa by malo byt fajn, lezat na gauci a skrabat ho za uchom... Cele detstvo som zobrala o psa, potom som si kupila a dopadlo to takto... :'(