Ako sa vysporiadať s psychickými problémami v mladosti?

Mám 16 rokov a chodím do druháku na SZŠ. Môj otec je alkoholik a matka ma psychicky aj fyzicky týrala. Keď som odišla od nej ku otcovi, nejeden deň som si prečítala smsky aká som špina a že už nieje moja matka a že mám ísť dop*če a že je jej to jedno. Najprv mi volávala každý deň hovorila mi tieto odporne veci do telefónu. Keď som bývala u mami, tak ona je anorektička a okrem cigarety a kávy nikdy nič nejedla, čiže som nejedla okrem obeda v škole nič celý deň. Potom som bola na vifonkach, ktoré mi dokázali celý žalúdok a teraz biedne jem, mám ho stiahnutý. Ja som začala zo stresov fajčiť už keď som mala trinásť rokov. Fajčila som až do konca minulého školského roka a pred troma mesiacmi som prestala úplne a nahradila som to občasnými vapami. Teraz zase začínam, lebo nič iné ma neukludní. Dnes som si kúpila po troch mesiacoch moju prvú krabičku, no ešte som ju neotvorila. Vždy som si len posledné dva týždne vypýtala od kamosiek a teraz keď ju mam, tak len sa na ňu dívam. Neskôr začala moja mama popierať, že sa ma niekedy vôbec dotkla a začala robiť všetko pre to aby mi znepríjemnila život. Môj otec znovu spadol do jeho fázy alkohol alkohol a alkohol…jediná opora teraz je pre mňa škola, v ktorej mi je oveľa lepšie ako doma. Nemozem spávať, jesť ani normálne fungovať. Rozplačem sa na najmenšiu vec aj keď sa mi nič nedeje. V noci sa celá trasiem, celé telo ma začne svrbieť, ledva spím. Stále mám pocit hrozného tlaku na môj hrudník a vyvinula som si zlozvyk gumicky na ruke a s tou kovovou časťou si bijem po zápästí aby som sa cítila lepšie. Chodím do roboty a všetky peniaze ktoré zarobím miniem na učebnice do školy veci čo treba zaplatiť, nič z nich nemam. V kuse iba plačem a dostávam úzkostné ataky. Napadlo ma ísť ku psychiatrovi, ale myslím si, že by bolo divné tam prísť a vyzeralo by to akože som rozpišťaná. Moja matka sa ma zriekla, ale ako každému dieťaťu mi chýba. Niekedy si iba želám aby ma objala, ale ona tam nieje. Poprosila som učiteľky, aby to neriešili so socialkou, lebo za rok aj jeden mesiac mám 18, ale neviem či to dokážem zastaviť. Deň čo deň je to horšie. Pár krát som si chcela aj ublížiť, len aby ta bolesť na hrudi prestala, no potom som si povedala, že im neurobím to potešenie. Kamarátka by mi vybavila antidepresíva aj bez predpisu, ale to by sa asi zistilo a mali by sme problémy obidve. Čo mám robiť? Myslím, že tie antidepresivá by mi pomohli aby som sa dala dokopy, ale nechcem aby ma ľudia vnímali, že som rozpišťaná a slabá. Viem, že to nevyrieši všetky moje problémy, ale chcela by som aspoň trochu úľavy. Nechcem to riešiť so socialkou, ken sa chcem cítiť lepšie. Nikto mi nieje oporou aj keď moja bff sa veľmi snaží aj s mojou druhou kamoskou. Potrebujem sa cítiť ako predtým. Nepociťujem už žiadnu radosť. Už ma ani nič nerozptýli. Je to ako v tom jednom talianskom filme kde boli ľudia uväznený v kamennej budove a nemali čo jesť. Jedlo je pre mňa ta radosť pokoj Laska a domov. Mam pocit že nič z toho nemám. Pochybujem, že okrem mojich dvoch kamosiek niekto vie ako sa citim. Snažím sa vyzerať ako vždy, no potom prídem domov a dostanem ďalší atak. Viem, že by som mala byt vďačná za všetko čo mam, lebo niektoré deti nemajú čo jesť piť a tak, ale ja už nevládzem. Každým dňom mi je horšie a horšie a horšie. Mám pocit, že už to je príliš ďaleko. Rozprávať o tom mi už nepomáha ako kedysi…