Ako bojujete so smútkom?

luvika
8. jún 2014

Krásne ránko všetkým ľuďom s dobrým srdcom 🙂 Hm, rada by som vytvorila tému, ktorá by možno pomohla aspoň trošku tým, ktorí sú nešťastní pre akýkoľvek dôvod. nemyslím chvíľkový smútok (mne na taký pomôže hudba a spánok a ráno som znovu nabitá energiou). Skôr myslím smútok, keď človek cíti, že niečo nie je v poriadku, že sa mu kazí vzťah, na ktorom mu záleží, keď stráca milovanú osobu, keď prekoná rozchod, rozvod, keď sa mu nedarí, aj keď sa snaží a má pocit, že zbytočne atď...napr. pre mňa sú v takých chvíľach najťažšie rána a večery. Ráno, keď sa človek zobudí s pocitom, ako mu stisne hne´d po prebudení srdce pre to, čo ho trápi a slzy, ktoré sa snaží potlačiť v prvom momente, keď si svoju situáciu uvedomí. Potom prídu každodenné povinnosti a starosti aj radosti, práca, deti, domácnosť, rodina, priatelia a vtedy človek zamestná ako tak svoju myseľ a to sa dá celkom prežiť. A príde večer a zas to isté čo ráno a zaspávanie s pocitom, že prečo...atď. Ja momentálne nič také neprežívam, len som sa zamyslela nad tým a tak mi napadlo takú tému vytvoriť a dať tipy, ako komu čo pomáha, ako sa trebárs zmieriť s danou situáciou, a pod. 🙂

luvika
autor
12. jún 2014

@molnija1985 perfektné 🙂 myslím, že viem presne, čo práve idem urobiť 🙂 len počkať, kým mi drobček zaspí a sluchátka do uší a pôjdem tiež na úplne dno 😀 Pamätám si ešte z teenagerských čias, že som to tak robievala, aj keď vtedy to boli také problémy, že teraz by som si ich želala snáď najviac na svete 😀 tiež som si večer v posteli dala sluchátka, hudbu nejakú šialene smutnú totálne nahlas, že som nedokázala ani jedinú myšlienku pri tom vytvoriť a plakala, až kým som nezaspala a potom ráno bolo zrazu všetko absolútne preč....

@sari24 si opísala celú mňa 🙂 tiež všetko potrebujem zo seba dostať, vyrozprávať sa. Horšie je, že ak si mala na to niekoho jedného špeciálneho a práve s ním je to preč a uvedomíš si, že síce máš možnosť zdôveriť sa iným a aj sa o to pokúsiš, ale po chvíli zistíš, že to nemá význam, lebo ty sa chceš zdôveriť len jemu a to nejde. No a som tam, kde som bola predtým. Ale máš pravdu, ako smútok príde, tak raz odíde a u mňa funguje dosť porekadlo "zíde z očí, zíde z mysle". Úplne všetko vymazať, odvšadiaľ a povedať si, že je to preč a už sa to nevráti. Vtedy sa to tak vo mne zlomí a všetko sa razom stane minulosťou. Len nabrať silu či odvahu na to nie je jednoduché, človek má stále pochybnosti čo ak...čo ak sa to časom zlepší, vráti...ale to je asi hlúposť, že?