Ako ďalej?

Ahojte. Píšem pre istotu zo starého profilu, aby ma niekto nespoznal. Zároveň veľmi túžim po tom, ujasniť si, čo ďalej, či vôbec treba niečo riešiť, možno sa len vyrozprávať.
S manželom sme spolu 8 rokov, máme 2 malé detičky (2r a 3.5r). Asi ako všade, aj u nás sa vyskytujú hádky, nikdy však nie krik. Skôr má muž tendenciu mňa a moju rodinu (v živote mu nič nespravili) urážať, ponižovať ma, už padli aj vulgarizmy, nerešpektuje ma. Vyslovene mu poviem, čo mi vadí a že ma zraňujú jeho slová - iba ma vysmeje, vraj to je môj problém.
Problém je, že je mätúce jeho správanie, dokáže sa aj mesiac pekne správať a potom akoby ho prepalo, je z neho úplne iný človek. Všetko sa to rapídne zhoršilo príchodom druhého dieťaťa. Bol 5 mesiacov bez práce, teraz je opäť normálne v práci, klasika, office.
Občas čosi spravil v domácnosti, ako riady a prádlo, no kŕmenie, kúpanie, uspavanie, nočné vstávanie, prechádzky, to všetko bolo na mne. Vraj som na materskej, je to moja povinnosť. Mužské práce v domácnosti 0 bodov. To by sa ešte dalo preglgnúť. No postupne prestal navštevovať moju rodinu, začal mi tvrdiť, ako ani ja nemám chodiť a ako tým pádom trhám rodinu, keď idem bez neho. Veľa kamarátov mi "zakázal", prestala som sa s nimi stýkať. Teraz mi povie, že anilen kamarátov nemám. Veľakrát mi vyčítal, že si pozriem seriál, pustím hudbu. Vraj už som matka, a nie 15 ročná pi*a...
Keď sme mali ísť na nejaký výlet s deťmi, veľakrát mi 5 minút pred odchodom z domu povedal, že s nami nejde. Ja teda vychystaná, s deťmi, s čím mi opäť on nepomohol, som teda išla sama s nimi. Raz sa stalo, že ma po príchode z výletu s deťmi dokonca vymkol (po pár minútach otvoril). Ešte mi dokázal potom povedať, že ich používam, aby som ho zmanipulovala 🙈
Viete, u nich doma sú tiež urážky na dennom poriadku, svokra žije v tom, že je to ok, všade je predsa niečo. Tak isto je ten typ, "nechaj tak, ja to urobím". Len robota a robota, nedajbože, aby si sadla na chvíľu. Viete, muž doma aj vyvesí prádlo, uprace kuchyňu, o deti sa postará len ak sú najedené, opatrené, spokojné, aby ja som mohla aspoň väčší nákup vybaviť. Von ich sám neberie, údajne im to nič nedá. Na dovolenku ísť nechce (aj keď s peniazmi nieje problém), starší má pol roka bicykel pred dverami, ani raz s ním nebol vonku. Ísť ako rodina na bicykle v lete? Vysmial ma, že nežijeme v seriáli.
Viete, ja som pred deťmi žila život, zabávala sa, cestovala. On nikam nechce chodiť (pred deťmi to tak nebolo). Lenže mne by nevadilo ísť samej v prípade, ak mi on dá slobodu ísť. Nie, ja sa musím cítiť previnilo, že som ho nechala doma a trhám od neho deti. Jeho slovami.
A tak makám za dvoch v podstate, lebo inak by deti iba doma sedeli.
Vadí mu, keď idem na rodinnú oslavu, no čo ma viac mrzí, na narodeniny detí sem ani vlastných rodičov nemôžem pozvať, vadímu to. Všetko mi dokáže znechutiť. Nikto k nám nechodí. Kontrolujem sa, čo robím, čo ako poviem. Keď sa nudí, očakáva, že sa mu stále budem venovať a ak to tak nieje, správa sa ako decko, prissahambohu.
On dokáže normálne fungovať jednu sekundu, a o chvíľu zmena o 180° a začne mi vyčítať, urážať, ponižovať. A ja nikdy neviem, s akou náladou zas príde.
Dokáže byť fakt pozorný niekedy, pýta sa, čo potrebujem. Aj von ho občas vytiahnem, tak raz z 10tich. No potom je tu jeho druhá osobnosť, ktorá absolútne nezvláda odmietnutie, negatívny názor a dokáže ma vymknúť, už mi aj kľúče od auta schoval, vypal wifi.. raz ma kopol. Niekedy akoby zámerne vyvolával hádky, aby ma potom mohol obviniť z toho, ako na ne reagujem, alebo ja už neviem.
Toto je presne ten princíp varenej žaby a mne sa pomaly začínajú otvárať oči. Viacerí členovia mojej rodiny mi už naznačili, že toto nie som ja. Že pri ňom sa chovám inak ako bez neho. A ja teraz neviem, čo ďalej. Toto nieje život, aký chcem žiť a aký chcem ukázať mojim deťom. Nechcem, aby si mysleli, že takto sa má správať muž k žene. On odmieta akékoľvek poradne. Nemám v ňom oporu. Týždeň po druhom pôrode mi vynadal, že som nanič gazdina, lebo nemám ani navarené a upratané (mala som samozrejme). Nedajbože objednať jedlo, alebo žeby to spravil on. Som predsa žena, je to moja "povinnosť".
Ako vravím, už asi neviem, nakoľko je toto v poriadku a nakoľko nie, aj keď niekde v hĺbke duše poznám pravdu, neviem/nechcem si to priznať. Veď také veci sa mme nemôžu stať... Niesú u nás hádky na dennom poriadku, preto som neistá, či to treba riešiť. Zvonku vyzeráme ako fajn pár, aj keď máme taký bežný deň.
No keď je to zlé, dokáže byť tak krutý a zákerný, že ho nespoznávam, niekedy sa mi až hnusí. Jaj, hneď na začiatku manželstva ma vysmial, že si nebudeme dávať pusy, objímať nebudeme, sa vítať ani lúčiť pri odchode z domu, vraj to sa len v seriáloch robí 💁‍♀️ často mi vynadá, že sa s maminou obijmem, že sa zasmejeme, že sa zabávam s mojou rodinou.
Samozrejme, nebyť detí, dávno s ním niesom. Máme spoločnú hypo, byt. Nieje to jednoduché. Pomoc 🙃