Ako ďalej?

Ahojte, poprosím Vás o rady, prípadne skúsenosti, nakoľko som sa ocitla vo veľmi smutnej situácii a neviem nájsť nejaké riešenie a neviem, ako ďalej. Nikomu som sa s týmito vecami nezdôverovala, asi aj to bol problém, naoko sa snažím hrať to na "dokonalú rodinu", preto píšem anonymne. S "mojim mužom", ak ho tak môžem nazvať, lebo ten človek mi od prvej chvíle, ako ma dotiahol do domu jeho matky, len ubližoval, sme sa brali ako 20 roční z dôvodu, že som otehotnela. A tým, že som sa nasťahovala "do ich" a nebola vo svojom sa mi začalo peklo na zemi a to doslova. Po svadbe sa všetko otočilo a z rozprávky sa stala nočná mora. Jeho správanie pred svadbou bolo úplne iné, predtým sa snažil byť "poslušný" a robil, čo som chcela.. Akonáhle som sa presťahovala a začala s ním žiť, začal "vyskakovať" , keďže bol doma on a nie ja. Roky išli, hádky boli u nás na dennom poriadku, nakoľko všetka starostlivosť ohľadne našej malej bola len na mne. On vždy uprednostňoval radšej pohárik a to trvá dodnes - máme 10 rokov od svadby. Po intímnej stránke spolu takmer nič nemáme, nakoľko ja som dostala nejaký blok z toho všetkého a naozaj nemám chuť s ním robiť nič. Ale poďme k veci. Po asi 8 rokoch manželstva som sa ani neviem ako dostala do situácie, že som si písala s iným mužom, po nejakom čase som mala pocit, že aspoň niekoho zaujímam, tak som si tým vypĺňala svoj voľný čas, keďže môj muž o mňa nikdy nemal záujem. Dvakrát sme sa stretli, no nestalo sa nič, keďže pre mňa on skôr bol zábavou na vyplnenie času. No neskôr som sa začala cítiť zle a mala som z toho výčitky, ktoré ma ovládli. Môj muž sa vtedy pred celou rodinou tváril, že mi odpustil, ale to len naoko, keďže hneď ako sme boli sami, vyčítal mi to, že som ho podviedla a hustil to do mňa od rána do večera, ja som sa dostala do stavu, že som chcela zomrieť, skončila som na psychiatrickej pohotovosti, dva týždne v nemocnici zavretá na psychiatrii a následne na liečbe z toho, ako som sa vytýrala svojimi výčitkami. Rok po tomto si môj muž doniesol domov "kamarátku", ktorá sa "náhodne" začala nachádzať na rovnakých miestach, ako my. Keď som sa ho pýtala, že ako je to možné, povedal, že je to náhoda, neskôr som zistila, že sa s ňou dopredu dohadoval, písal si s ňou dennodenne, sama mi to priznala. On samozrejme všetky správy vymazal a zapieral to. Ja som za celé tie roky bola len špina, ktorej nadával, ktorú ponižoval a z ktorej sa vysmieval. Ženy , ja neviem, čo ďalej. Postavili sme spolu dom, ale ja absolútne nemám chuť tam s ním byť, ja nemám chuť nič robiť, ja som úplne vyhorená, chýba mi chuť do života a chcela by som pri sebe niekoho normálneho. Pokazil mi Vianoce, 10te výročie svadby odignoroval, na moje narodeniny mi vynadal a ponižoval ma, rozprával mi, ako je jeho kamarátka lepšia, ako sa o neho zaujímala a ako by sa ona o neho postarala. Vypisoval si s ňou, sťažoval sa jej na to, čo ho bolí atď.. Potom jej žaloval, že sme sa kvôli nej vadili a proste po tomto všetkom ja už nemám chuť na nič, ja ho nemôžem ani vidieť. Poraďte mi, čo mám robiť, lebo som z tejto situácie zúfalá, ale nie som zatiaľ pripravená to nikomu povedať. Ako to vyriešiť? Včera ma večer opäť začal urážať aj pred našou malou, aká som nanič, že mám chrontavú tvár a podobné reči. A ako si on nájde ženu, ktorá mňa schová do vačku. Pri tom každá, ktorá sa okolo neho kedy čo i len mihla, bola o niekoľko tried horšia, ako ja. Čo by ste robili na mojom mieste?