Ako ďalej s matkou, ktorá je bezcitná?
takže mám vkuse problémy s matkou.už dobrých 6 rokov. stupňuje sa to,čoraz viac.a viac.je ku mne protivná,nepriateľská,bezcitná,neobjíme ma,nepohladká,nespráva sa ako matka,ale ako hyena.hej,mrzí ma,že to hovorím,ale je to tak. nevie sa so mno usmiať,nevie ma utešiť,ked plačem,nevie ma povzbudiť.nevie nič. nijak mi nepomáha ani do školy,ani s ničím.okrem toho,že občasne mi navarí a vyperie,ale už všetko ostatné robím ja.nijako ma fin.nepodporuje,iba otec,lebo ona nerobí už 15 rokov,načo by robila,nemusí..môže si to dovoliť.len je doma a buzeruje ma,kritizuje,vkuse všetko,čo spravím je zle.a zle.nezvládam to.vdaka nej som už aj bola u psychiatra,nepomohlo.bkuse sa so mnou rozpráva bud zvyšeným hlasom,kričí ,ziape,alebo ma ignoruje,nevie sa normálne baviť,yvzerá akoby jej šibalo.ale šibe jej istotne,lebo je vkuse doma,a nič nerobí,nudí sa.tak vymysla,ohovára ma pred celou rodinou zvyšnou,vkuse aká som ja zlá dcéra,ja som odporná špina,ona je ta ukrivdena,preto možno sa mi aj tak hrozne zle darí posledné roky,za to,že ona je taká negatívna ku mne ,ja mám choroby z toho,len už ked začne kričať,tak ma bolia obličky,a hned ma reže pri močení aj pár dní,hnačky mám.otec samozreme je viac ticho ale obmotala si ho kolo prsta,proste nepovie nič.nijako sa s nou nedá,je zlá,ked sa snažím aj pohovoriť si,nijako,odmieta,ja som zlá,ked kričím aj ja,zase som drzá ako ploštica.je príšerná.úplne otrasná.neznášam to tu doma,neznášam ju.nedokážem s nou žiť,ale ešte to musím vydržať minimálne dva roky,kym sa osamostatním.nejde to.kedysi som ju aj mala rada,alebo tak,ale teraz už vôbec. šla som v lete na dovolenku na dva týždne tisícky kilometrov,vytvorila v ten den takú hádku,že mi z nej bolo zle dva týždne aani sa nenamáhala rozlúčiť so mnou,nič.akoby som bola vzduch,ale pred každým plače,aka je ona ukrivdená,ako ja sa k nej zle chovám,pritomja som stále slušná a milá,na to aká je ona.ona je príšerná.nedá sa s nou nijako vyjsť,poradte mi prosím vásss.čo mam s nou robiť ?lebo ja som na prášky z nej.len kadruje a buzeruje,ked niečo nie je podla jej predstáv,ale to nie je NIc.ako sa dá s takým človekom vychádzať ôbec ?ja som sa snažila vychádzať,ale toto už presiahlo všetky medze. a najmä to,ako na mna vkuse ziape,ako na psa,aj pred priateľom,aj pred kamarátkami,aj pred každým,rodina ma začína kvoli nej nenavidieť ,lebo ona sa robí ta ukrivdena...a tosom jej jediné decko :((((
poradte ,čo ste robili vy,ked ste mali taku mamu ?dakujem za každé rady,pripadne aj správy čítam..
@marisola, tak a teraz ti baby naozaj napisali krasne od srdca, @sardinka335 a @romanovic. Baby klobuk dole. Niet nad taketo rady, ked ti napisu, co prezili, ako to riesili a ako sa postavili na vlastne nohy. Velakrat len ten, kto si prejde tazkym zaciatkom, sa stane silnym clovekom. Kto to mal jednoduche, nema dovod zapasit so zivotom a nie je tak silny. Moja maminka je ovela silnejsia ako ja, lebo to mala tazsie. A teraz som si uvedomila, o co prichadza dnesna generacia, kt. vsetko ma a "idealne" ked sa rodicia postaraju aj o ich vlastne byvanie.
Postrehla som, že vela žien, ktoré prešli ťažkým osudom, zo seba urobilo tvrdáčky, aby ich už nič neranilo. Ony to zvládli, dokazali to a ešte omnoho viac, tak to dokážte všetci, ktorí ste v takej a takej situacii. Maju pocit, že slová pochopenia raneného len viac ponoria do sebalutosti, preto ich treba riadne natvrdo vrátiť do reality a najlepšie z nich spraviť fnukajuce neschopačky, ktoré sa urýchlene musia prestať lutovať .
Osobne si myslím, že človek, ktorý postráda lásku v prvom rade potrebuje počuť slova pochopenia. . Aj hnev do celého procesu prijatia situacie patrí. Nemyslím, že potrebné zakladatelku označiť za neschopnu. Má určite pocity, má na to právo. Áno ak sa bude chcieť pohnuť dalej, nebude môcť pri tých pocitoch zostávať, ale uplne ich ignorovať ak má práve tu akutnu fázu hnevu,tiež nieje riešenie. Všetko má svoj čas. Najskôr sa treba zmieriť so sebou, s tým čo cítiš, s tým, že to čo cítiš má svoj dôvod. Prijať aj bolesť, nevytesnovať ju, nezatláčať niekde do podvedomia. Normálne ju prijať, lebo to, že si nezažila absolutne bepodmienečné prijatie v dobe, ked si to potrebovala je proste rana. Toto je realita, aj ked ťažká, aj ked bolí. vysmuť to a pokračuj dalej. Velmi ti držím palce... Celý proces skutočného odpustenia nieje lahký a nejde zo dna na den. Kludne skus vyhladať pomoc, to nieje hanba, mnoho múdrych, vzdelaných, skvelých ludí, ktorých poznám, chodí na terapiu. 😉
@vejula praveze ja vobec nie som tvrdačka...len som tým uz prešla... 🙂 a vidim to z tej druhej strany...a uplne s tebou suhlasím, ze pocity, ktore má netreba ignorovať, treba sa im postaviť, riešiť to čo citi a prečo to citi pracovať s tým...fazou sebalutosti sme si prešli mnohí, obvinovali sme okolie - tých čo nám ublizili...to je jedna faza a je dolezita - dostať to zo seba idealne za pomoci dobreho terapeuta ...ak na tej faze ustrnie - toto čo tu ,,predvadzala,, tak sa nikam nepohne. Iste, je to proces, ktorý chce čas...a pravda je ze kazdeho nakopne niečo ine....niekoho slová pochopenia a ,,hladkanie po hlave,, a niekoho nakopne to, ze vidi ako tym uz niekto prešiel...zial je to tak....kto sa na tu ,,cestu,, nevydá a nebude sa posuvať vpred nech aj milimetrami tak cely zivot prežije ako obeť dysfunkčnej rodiny, vztahov...a zvyčajne si aj tu dysfunkčnu rodinu a vztah sam zalozí ....pretože si do svojej rodiny prinesie ,,choré,, vzorce premýšlania a nasledne spravania...ved prečo tolko zien odide od jedneho tyrana a skončí pri druhom? Prečo mnohé idu zo vztahu do vztahu - často v kazdom splodia dieťa...a stale sa nepoučili? Nevedia preťať tu špiralu...myslím si ze dieťa z dysfunkčnej rodiny je ,,cely zivot na tej ceste,, niektorými fazami sme uz prešli a na niektorých pracujeme.
@sardinka335 Tiež si myslím, že ostať v tej fáze neustáleho lutovania nieje prospešne pre nikoho, ale ako si písala chce to čas. Zlahčovaním situacie človeka len viac udupeme, pretože spochybnujeme jeho samého, jeho právo sa hnevať. KEd tomu človeku prejavím pochopenie, akoby mu "povolím" cítiť to čo cíti, neskrývať to a nebrať to ako niečo na čo nema právo, ulaví sa mu. A môže pokračovať dalej. Prijať situaciu, nevyčítať si svoje emocie, aj tie prijať. S týmto sa potom omnoho lepšie pracuje, akoby s čistým štítom, ako ked len niekto udupe svoje emocie do podvedomia s tým, že však deti v Afrike hladuju, tak moje problemy vlastne niesu problemy.
Ano aj ja pochadzam z rodiny alkoholika, aj ja som ako dieťa videla scény, ktoré by dieťa vidieť nemalo. A tiež som prešla určitou cestou, zrejme inou ako ty, lebo ludia niesme ako cez kopírak. To čo platí pre jedného nemusí platiť pre druhého.
@sardinka335 detto, moje detsvo bolo peklo kvoli mame, otec chlastal 1. ligu, ale ja som pochopila, ze v nenavisti zit nechcem a odsedela som si poctivo 5 rokov tyzden co tyzden u psychologa. A VS som si robila tiez tak, ze som robila najprv piatok-nedela v bare nocne, cize som skoncila rano o 6,00, domov studena sprcha a kava a 7,30 som sedela na prvom cviku. Neskor som robila full time v kasine, cize som koncila bud o 22,00, alebo 24,00, alebo 03,00 alebo 06,00 a rano skola. A ked mi nahodou vyslo na poobede volno, chodila som do nemocnicnej pracovne manglovat a to bola najvacsia makacka vytahovat z tych obrovskych pracok tazke castokrat este krvave pradlo namocene do chemie. Od 3. rocnika som od rodicov nevidela ani korunu a prvykrat som isla k moru az skoro ako 30-rocna s mojim terajsim muzom...
Je to o tom, ako sa vnutorne nastavis. A ked ti to nejde, pohladaj odbornikov, co ti pomozu. Nepremarni svoj zivot sebalutostou a obvinovanim druhych. Ak s tym nic neurobis, znicis svoj zivot a s velkou pravdepodobnostou negativne ovplyvnis zivot svojho partnera a co je najhorsie - svojho dietata.