Ako komunikovať s emocionálne chladnými svokrovcami?

Ahojte... neviem, či chcem poradiť, možno sa potrebujem len skôr vyrozprávať ohľadom svokrovcov a švagrinej. Vopred sa ospravedlňujem, že to bude dlhšie.

Už dlhšiu dobu ma hnevá postoj svokrovcov k môjmu manželovi. Respektíve sa snažím pochopiť, ako môže byť niekto tak emocionálne plochý ako letisko Viedeň voči vlastnému dieťaťu. Sme spolu už takmer 10 rokov. Nikdy som od nich ale nepočula na adresu svojho syna niečo milé, napríklad „Sme na teba veľmi pyšní, že si skončil vysokú školu. Sme radi, že ta povýšili v práci a že si sa zasnúbil atď...“. V ich domácnosti som všeobecne nikdy nepočula slová ako „mám ťa ráď, ľúbim ťa, som na teba pyšný, prepáč, ako sa cítiš, aký si mal deň?, sme pri tebe...“ Svokor napr. v živote nezagratulovaj svojej manželke. Neviem, či som ja taká divná, ale podľa mňa by toto mali byť bežné slová v rodine, ktorá by mala tvoriť akýsi bezpečný prístav pre všetkých jej členov. Jednoducho sa mi nepáči ich prístup. Napríklad, keď k ním prídeme na návštevu, tak manžela jeho mama „privíta“ so slovami „no čo je, ty sopliak“ (30-tníkovi prosím pekne), namiesto toho, aby si podali ruku a dali si napr. pusu na líce, tak ako sa to robí v civilizovanom svete. Aspoň obyčajné ahoj by stačilo. To ho skôr moja mama/svokra objíme, než jeho vlastná matka.

Jeho otec sa do istoty ani nepostaví (je normálne zdravý), len zdvihne ruku a počas celej návštevy čumí do notebooku a hrá hry. Podobne aj jeho matka si zvykne počas návštevy robiť online nákupy zbytočností z Číny - ak sa raz niekedy zapchá Suezský prieplav, tak to pravdepodobne bude kvôli mojej svokre a jej nákupom z Temu 🙂. Takže konverzácia s nimi je častokrát na bode mrazu alebo na primitívnej úrovni. Väčšinou hovoríme teda iba o nás a o našich novinkách, keď sa spýtame ich, tak nikdy nemajú nič nové, moc sa nezapájajú. Vlastne... Ich život je len práca a sedenie doma na zadku pred TV (vrátane víkendov) - ak aj o robia niečo iné, tak o tom nevieme, lebo s nami moc nekomunikujú. Skoro vôbec nikde a s nikým nechodia, ich „výlety“ sú nákupy v obchodných centrách. Najviac ma zamrzia momenty, kedy ku ním prídeme s nejakou novinkou. Napríklad na manželove povýšenie a zvýšenie platu zareagovala svokra „pche“. Nič viac. Na oznámenie zásnub jeho otec „uhmm“, ani gratulujem ani nič, a hral ďalej PC hru. Jeho dominantou v konverzácii sú práve zmienené pazvuky „hmm, mm, ee, hej....“ Občas sa pri ňom cítim ako v ZOO :D. A to ani nehovorím o oslavách – rýchlo len podať ruku a utekať na svoje miesto, akokeby sme s manželom mali lepru. Počas našej svadby svokra dokonca povedala kozmetičke, že to je pre ňu utrpenie (vravela mi to kozmetička, lebo ma líčila po mojej svokre). Kvôli nim sme nemali ani rodičovský tanec, počas svadby svojho syna radšej utiekli domov kŕmiť psa. Beriem, že je niekto introvert. Len mi to príde také smutné a paradoxné, že niektoré páry minú tisícky eur na umelé oplodnenie, aby mohli mať svoje vytúžené dieťa (čo by dali za tanec so svojím dieťaťom na jeho svadbe), a potom tu máme rodičov, ktorí si spravia dieťa ani nevedia prečo a jeho celú svadbu presedia ako jediní ako zduté parené knedle. Keď sme im dali svadobné fotky a rámček, aby si tam dali našu spoločnú foto, tak namiesto toho si tam dali fotku svojho psa.

Na druhú stranu, kritikou na svojho syna nikdy nešetrili – vždy ho sprdli, napr. za predĺženie štúdia na VŠ (pritom nemal jednoduchý odbor), že mení prácu (aj keď bola lepšia pre jeho psychické zdravie), mama ho ako chlapca bila napr. za zle napísané diktáty, otec ho raz dokopal na zemi, lebo ako chlapec naháňal sliepky... Nikdy ale žiadne objatie alebo aspoň slovo, že je šikovný alebo že sú naň pyšní. Pritom je ich syn úžasný, šikovný a voči mne veľmi pozorný manžel (úplný protipól rodičov). Nakoľko ďalší rok plánujeme bábätko, trošku sa bojím, ako budú brať svoje vnúča a či ho vôbec zoberú na ruky alebo sa nám aspoň ozvú, či netreba prísť ku nám. Dosť ma to trápi. Aj to, že keď som si doma zavesila rodinné fotky, manžel sa rozplakal, že aj on by si nejaké rad dal, ale nemá s nimi žiadne fotky ani spomienky z detstva. Má aj kvôli nim veľký problém so sebavedomím a ťažko sa mu robia väčšie životné rozhodnutia.

Na druhú stranu, svokra je k jej dcére úplne iná. Švagriná je slobodná, bezdetná a bez hypotéky, bude mať o chvíľu 30 rokov, býva u svojich rodičov a už 4 roky je nezamestnaná (nikdy nebola zamestnaná, ani na brigáde), a teda im vôbec neprispieva a vlastne celé dni nič nerobí. Svokra jej stále behá za zadkom – chodí s ňou ku doktorom (gyn, obvodná, zubár), do banky, stará sa jej do financií, píše jej životopisy, hovorí jej, akú časť kuraťa si má naložiť. Takže zasahuje do každého aspektu jej života a krásne ničí budúcnosť vlastného dieťaťa. Keď švagriná študovala VŠ, moja svokra jej počas práznin nosila do postele polievočku o 12tej, namiesto toho, aby ju kopla do zadku, nech sa spamätá a začne so sebou niečo robiť a nech ide aspoň na brigádu. Dokonca keď išli preč na víkend z domu, tak ju chodila v 24 strážiť babka. :D Skrátka – moja švagriná je dospelý rozmaznaný mamáčik, nemá kamarátky, nevie sa integrovať do spoločnosti, mentálne pôsobí tak na 15 rokov, nevie a ani nebude vedieť riešiť elementárne situácie typu ako ísť na poštu alebo sama k lekárovi, celé dni je len zatvorená vo svojej izbe za PC a nalieva do seba coca-colu. Neviem o tom, že by mala nejakú psychickú diagnózu, resp. svokra to možno nechce povedať a permanentne ju bráni, keď sa napr. opýtam, prečo nejde do zahraničia za prácou – vraj nemôže takú prácu a hentakú prácu kvôli zdraviu, lebo je kardiačka. No to, že sa jej dcéra permanentne nalieva colou, prejedá mekáčom a nonstop sa váľa doma za PC, to jej už nevadí. Ešte jej za to platí. No keď raz svokra spravila oslavu pre svojho syna pre okruh ich rodiny – pritom on nič nepýtal ani to nechcel – zmyslela si, že chce navariť sviečkovú, vystrojila posedenie a po oslave si vypýtala od syna peniaze za nákup na oslavu.

Veľmi ma teda mrzí, že jeho rodičia uprednostňujú takúto dcéru...Keď sme ich napr. poprosili o pomoc, či by nám nezaložili svoj byt k našej hypotéke, ktorý sa dá po splatení určitej sumy vyňať zo založenia, tak nechceli, lebo sú pred dôchodkom a že „však aj oni si platili 20 r. hypotéku, tak máme aj my“ (ok, chápem, ich nehnuteľnosť a peniaze, síce dostali od rodičov na začiatok jednoizbák, ale v poriadku... asi ale viete, aká je teraz sitácia pre mladých s prvým bývaním). Len mi je potom smutno, že za svoje druhé dospelé dieťa platia komplet všetko, lietajú mu permamentne okolo zadku, zatiaľ čo svoje druhé perspektívnejšie dieťa ponižujú a nie sú tu pre neho.

Má, prosím, niekto skúsenosť s takými svokrovcami? Neviem ako mám s nimi komunikovať. Veľmi ma takéto momenty v živote trápia, no nejaký rozhovor na patričnej intelektuálnej úrovni s nimi nie je možný. Navyše, svokra je urážlivá a žiarlivá drama queen (na moje úspechy zvykne žiarliť a občas aj do mňa podprahovo podpichuje), tak neviem, ako by na moje poznámky zareagovala. Stačilo mi, keď som začala bývať s jej synom a na prvej návšteve urazene pochodovala po našom byte a ani sa mi neodzdravila. No a svokor... ten do istoty nemá skoro nikdy žiadne reakcie. Teda okrem hnevu, ktorý vôbec nevie spracovať a správa sa ako 5 ročné decko a na každého je strašne hnusný s množstvom blbých poznámok. Nejako nerozumiem tejto rodine, a to som vyrastala s otcom alkoholikom a gemblerom, ktorý bil moju mamu, vystrájal, nadával nám, nestaral sa o nás, videla som jeho 4 pokusy o samovraždu, skončili sme skoro kvôli nemu na ulici a po rozvode nám šermoval s nožom pred bytovkou a sestre so sekerou (polícia samozrejme nikdy nič nespravila, vraj to boli len manželské nezhody ). Podobne aj mama mala problémy s alkoholom, mala depresie, a vždy si potom našla nejakého alkoholického kreténa. Aj napriek tomu som ja mala doma oveľa väčšiu podporu, než môj manžel (minimálne mamka mi vedela a aj teraz vie povedať, že je na mňa pyšná, ľúbi ma a že som šikovná, aj keď tiež občas úplne neplnila svoju úlohu mamy). Jediné, čo viem, je, že nechcem mať takú rodinu, akú majú/mali naši rodičia a nechcem byť tak nemožný rodič. To je odo mňa všetko. Ďakujem tým, ktorí došli až sem. Pekný dník všetkým želám.