Ako odpustiť rodičom fyzické tresty?
Dá sa to vôbec?
Hneď na úvod napíšem, že som nezažívala také domáce týranie ako možno niektoré z vás, s ranami do krvi, prípadne niečo horšie.
Moji rodičia ma bili tak bežne. Tak, ako to mnohí považujú za prípustné, výchovné. Väčšinou po zadku, rukou alebo pravítkom, tato kdekoľvek (okrem hlavy), kde trafil, keďže som sa snažila kryť. Facku som dostala tiež pár krát, skôr od mamy. Tiež mama ma často bila varechou, ktorú pár krát zlomila. Niekedy po mne hodila papuču. Od tata tie bitky boli skoro na dennom poriadku a boleli.
Inak sa o nás rodičia starali, chodili sme na výlety, dovolenky, tato sa s nami aj hral a blbol.
Ja im to nedokážem odpustiť. Najmä odkedy sa mi narodil vlastný syn. Jednoducho nedokážem pochopiť, ako môže rodič, ktorý miluje svoje dieťa, mu takto ubližovať. Je mi z toho zle, som znechutená, ublížená.
Na jednej strane mám pocit, že sa na nich nehnevám. Robili najlepšie, ako vedeli. Vtedy sa to tak robilo. Na druhej strane to vo mne ostalo a ten vzťah je asi doživotne narušený.
Uzavrela som sa pred nimi. Stretávame sa, k vnúčatku sú dobrí, láskaví. Dnes sú už úplne iní. Ja keď som ale s nimi, cítim sa ako v takej bubline, ktorá ma chráni. Odpoviem na ich otázky, zo slušnosti sa tiež niečo opýtam, ale som absolútne bez emócie.
Možno by mi pomohlo počuť prepáč, urobili sme chybu. Namiesto toho dostanem "s tebou sa inak nedalo". Z mojej strany cítim, že je ten vzťah už tak veľmi narušený, že si nikdy neľahnem k rodičovi na gauč a nepritúlim sa. Dáme si pusu na rozlúčku, lebo si ju vypýtajú, ale je to len tak, naoko.
Je vôbec možné im nejako odpustiť? Síce píšem, že sa nehnevám, ale vnútorne cítim, že klamem samú seba.
Každé dieta je inak citlivé a ma traumu z iných veci. Ja mám traumu napríklad že nás otec sa o nás vôbec nestaral nezaujímal sa a keď náhodou sa zaujímal tak úplne od veci , myslel si asi že keď ma vyplieska tak tým dobehne roky nezáujmu . Podľa mňa tak akurát zaťažoval mamu a ta mala ešte menej času na nás . No skôr bol na obtiaž. Taký človek nemal mať vôbec deti. S občasným prepleskom som sa vyrovnala ľahko keďže sa nezaujímal tak toho bolo malo. Aké s tým že o nás sa vôbec nestaral a ešte bol na príťaž to odpustím až keď umre. Môj si aj tak prácu hľadal aby sa moc nenarobil jeho plat bol tak na neho, mama na neho isto doplácala lebo on zase sebe doprial. Aj brata mali radšej než mňa . Tvoj otec sa dá aspoň oceniť tamto že bol lekár pomáhal ľudom vnuka ma rád, podľa mňa sa treba zamerať na to🙂
@maranta_leuconeura ty zrejme máš problém s čítaním...ja nikde nepíšem, že konkrétne facka je prípustná...
Ako viackrát pripomínal nebohý psychológ Radek Ptáček, aby rodičia svoje deti nebili.
@autorka uplne ti rozumiem. Nas mama strasne bila, mna uplne extremne. Varecha, pracher, rukou, kde zasiahla. Na telesnej som sa roky hanbila prezliekat. Dnes viem, ze na mne, ako starsej, ventilovala svoju frustraciu, nedostatok penazi, otcov alkohol. Proste nic na mne nebolo dobre. Gymnazium, dvojky, obcas trojka na vysvedceni boli ako vchod do pekla, ziadala ciste jednotky, co som nevedela splnit (sama raz prepadla na pol roka z matematiky a ked som nasla to vysvedcenie a ukazala jej ho, skoro ma zabila), na vsetko zakazy, ziadne kruzky, kazdy den som musela povysavat cely byt, kym prisla z prace, nesmel byt jediny tanier v umyvadle, jedina smietka na dlazke, atd. Roky som citila hnev, priam nenavist a dodnes ma vedia vnutorne uplne strasne vytocit rozne veci, ale viem, ze ich nesmuem ventilovat von.
Mne pomohli roky terapie, velmi ti to odporucam. Bez nej by som jej nikdy nedokazala odpustit.
Ked boli deti male, parkrat som im capla, fakt capla, ale potom som sa zlakla, ze co ak toto je len zaciatok a kam by som az zasla a predstava, ze moje deti budu bojovat roky s takou nenavistou v sebe, ma zastavila.
Dnes mam s mamou dobry vztah, ale uz mam 50+ a ked som sa snazila o tom parkrat rozpravat, jej stanovisko bolo na skale "s tebou sa inak nedalo" az po "ja som vas nikdy nebila", co rozveselilo dokonca aj mojho brata.
@dievcacitajucelist napisala si, ze sa z tresnutia po zadku robi hotova tragedia, dalej pises, ze inak to nejde a ze niektore deti to nevedia pochopit, a ze tu rastu divorasty. Nie je to tak davno, co sa tento nazor uplatnoval na manzelky, ktore ,,boli neposlusne", ,,mali vlastny nazor", ,,neplnili si povinnosti". Takze si v pohode s tym, ze muz ta da do laty, ked sa mu nieco znepaci? V preklade: ked mu rupnu nervy a dokazuje si svoju neschopnost a vybije si na tebe frustraciu, pretoze nevie, ako s tebou dalej, lebo si nesplnila nejake jeho predstavy.
Autorka, a co im ty máš čo odpúšťať? Véd každý sme od rodičov dostali párkrát po zadku, výchovnu za ucho, a co? Neubudlo z nás, ani by ma nenapadlo aby som to v dospelosti po toľkých rokoch nejak riešila. To co je za nápad? Nebolo to týranie ako to dnes je v móde to nazvať 🙄tieto citlivky nikdy nepochopím.
@bielasovicka aj ty svojim detom obcas jednu svihnes? Ak ano, dokedy to mienis praktizovat?
@bielasovicka ach jaj, nie vsetci sme tvrdaci
@bielasovicka ja zase nikdy nepochopím tieto necitlivky. Ľutujem deti takých rodičov, ani z tvojich neubuda, že?
@bielasovicka Keď tomu nerozumieš, tak radšej nič nepíš! Zjavne nemáš tušenia, čo sú to bitky na dennom poriadku, permanentné šliapanie po detskom sebavedomí a dlhodobé ponižovanie zo strany najbližšieho človeka. Celé roky sa snažím prísť na to ako odpustiť rodičom ich správanie voči mne v detstve, ale tie rany na psychike sa už bohužiaľ nikdy nezahoja.
@dankamg hej, možno tomu nerozumiem, ja som bita nebola. Dostala som na zadok, ale to asi každý. Autorka ich ale opisuje ze robili co mohli, starali sa, boli dovolenky. Tak neverím ze ju pritom bili hlava nehlava. Nejak mi to nesedí. Ale ved dobre...
@bielasovicka každý sme dostali od rodičov? Našťastie niektorí (napr. ja) nie.
@wolf_ neverim
@bielasovicka to je smutné, že neveríš, že existujú rodičia, ktorí nikdy svoje dieťa nezbili, neplesli mu na zadok, poza ucho a pod. Čo na to povedať. Smutné.
@wolf_ áno, viem ze existujú. Ale tie deti sú aj pekne rozmaznané, a v staršom veku majú rodičov na háku. To je výchova, však?
@bielasovicka to mas odkial? Z mojich najblizsich kamaratov ma len jedna kamoska dobry vztah s rodicmi a je to prave ta, na ktoru nekricali, neponizovali ju a nepouzivali fyzicke tresty. Zvlastne, ze my ostatni kde sa to uplatnovalo sme take nevdacne nepodarky, co si drzia rodicov dalej od seba a co musia chodit na terapie 🤔
@bielasovicka nepovažujem sa za rozmaznanú a ani nemám rodičov na háku. Ale toto nie je o mne, a nie som ani reprezentatívna vzorka, len individualita.... Z tvojich slov je však zrejmé, že tvoje názory vyplývajú skôr z nejakých tvojich presvedčení a vzorcov, ktoré máš v sebe vštepené. Neverím, že máš ohľadom tejto problematiky dostatok relevantných informácii. Vychovať vyzreté, emocionálne inteligentné, zodpovedné osoby sa dá aj bez bitky, resp. primárne bez bitky, nakoľko práve bitka vytvára bloky, traumy, otupuje emočnú inteligenciu, vytvára nesprávne vzorce správania, do budúcna spôsobuje problémy (napr. vzťahové, sám k sebe, k partnerom, k rodičom, k autoritám, kolegom, nadriadeným), spôsobuje rôzne poruchy osobnosti, vytvára toxické vzťahové väzby... Je mnoho relevantných zdrojov, ktoré hovoria o tom, čo spôsobuje bitka u detí s ich budúcnosťou. Argument ako "neubudlo z nás" nie je argument. Chce to skôr hlbšie zamyslenie sa, sebauvedomie, vedomé vnímanie a možno potom človek pochopí ako z neho vraj "neubudlo".
Hmm na DENNOM poriadku ťa otec bil? To si neviem predstaviť a v tomto prípade neviem, či by som aj vedela odpustiť, lebo to mi príde hodne cez.... Druhá vec, aké veľké máš dieťa? Lebo keď som mala ročné bábo, tiež som si nevedela predstaviť, ako môže niekto deti biť, veď sú také dobručké a ňuňu a ľúbim ju najviac na svete... Teraz majú 7, 10 a 13 a veru musím predýchavať a rátať do milión a späť, drzé sú ako ploštice, NIE SÚ bité a pri jednom dieťati si viem predstaviť, že úplná pohoda. Ale dve ďalšie, akože kks tak ti poviem, že nečudujem sa, že som občas dostala, lebo je to fakt na nervy, povieš 1000x, pokojne, potom vysvetliš, poprosíš, potom už s nervami, a stále hrach na stenu.... Ale teda nedostávala som denne bitku, no v kontexte toho, čo zažívam, som rodičom dávno odpustila, že po nás občas mama papuče hádzala, či na riť dala, alebo nás od nervov ponaháňala s varechou a koho trafila, tomu sa ušlo. Aj keď nesúhlasím s tým, že to bolo správne, chápem ju ľudsky, my sme neboli nejaké dobručké detičky, ktorým stačilo vysvetliť, povedať a poslúchli. (Teda - jedno mám také "nekonfliktné" ďalšie dve sú "generáli" a tí si len tak rozkazovať nenechajú a na dohody ti kašlú, no, je to celkom kumšt nestratiť občas nervy 😉).
@maranta_leuconeura ty si sa fakt musela do hlavy silno udrieť 🙈😁
@dievcacitajucelist hlavne, ze viem, ze ziadnu vychovnu po zadku detom davat nechcem a ked to nahodou spravim, budem vediet, ze som zlyhala a nebudem si to ospravedlnovat, ,,ze sa s nimi inak nedalo" alebo ze sa to dokonca nestalo
@mikadooo ja rozumiem, že rodič stratí nervy a udrie dieťa, človek má koľkokrát v sebe už toľko hnevu. Nerozumiem, že si to ale niekto sám pred sebou obraňuje, že si to vlastne dieťa zaslúžilo a je to v poriadku. Myslím, že za každým takým zlyhaním rodiča by malo prísť ospravedlnenie. Nikto nie je dokonalý.
Ja mám ešte maličké dieťa, bude mať 3 roky.
Myslím, že to bolo v určitom období naozaj skoro každý deň. Rozhodne veľké hádky boli každý deň, pripadne aj niekoľko krát denne. Aj môj plač a pocit, že by som radšej umrela. Postupne ako som už bola väčšia to ustupovalo, už som sa aj vedela v izbe spriečiť pred dverami tak, že kým sa otec dostal do izby, relatívne vychladol a už ma buchol len raz, aby sa nepovedalo.
@culienka podľa mňa je jedno a to isté. S tým rozdielom, že to dieťa je x násobne slabšie ako ty... Veď ľudia majú konflikty s kýmkoľvek. So šéfom s rodičmi, súrodencami... A nemôžeš od každého utiecť, ale aj tak ich nepreplieskaš. Vieš si predstaviť, že by ti mama v tridsiatke tresla lebo by si si niečo nechcela dať vysvetliť? Na mňa by rodičia už ruku nezdvihli teraz, riešili by to inak .. vždy sa to dá riešiť inak..
.
@kacena2022 moje zlaté a ako sa ti podarilo tie zranenia zahojiť? maš dobreho muža a deti čo ti to vynahradili?
ona asi nechcela byt tehotna a zrejme bola nahnevana tvojho otca, tak si to vybijala na tebe..niektori ludia si nezaslužia deti
ja moc takymto luďom nerozumiem, lebo väčšinou deti miluju svojich rodičov
K výchovnej po zadku. Ja sama ako veľká odporkyňa fyzického násilia som dala dcére 2 x v živote po zadku 🤷🏼♀️
Prvý krát ked mala 2 roky a vkuse sa mi vytrhávala z rúk a skákala na cestu pod auta. V jednom momente co ju skoro zrazilo auto som jej proste pleskla po zadku, fakt ma v tom strese a strachu nic ine nenapadlo . Tato reakcia ma nijako nemrzi a teda dodnes neviem ako ináč som to mala vtedy riešiť. A bolo to aj účinné, nikdy viac túto samovrazednu aktivitu neskúšala
Druhý krát ked mala 6 rokov a veľmi hnusne a zákerne vynadala partnerovi, vtedy mi proste praskli nervy. A na to hrdá niesom, mrzelo ma to a aj som sa jej potom bola ospravedlniť za neprimeranú reakciu
Dcéra si našťastie ani jedno “po zadku” vôbec nepamätá, ked sme sa o fyzickych trestoch rozprávali sama povedala ze ju nikdy nikto nebil 😶
Napriek tomu ze som absolútne proti bitiu chapem ze každému môžu rupnut nervy. No je rozdiel ked sa to stane pár krát za to detstvo v nejakej naozaj vyhrotenej situácii a ked bitku používa rodič ako univerzálny výchovný prostriedok alebo ako vlastný relax, uvoľnenie napätia. Co je vo veľa prípadoch často bitých deti bohužiaľ len forma ventilu pre rodiča, nie trest
Ja som schytala asi trikrat od mamy vzdy, ked sa zlakla, ze sa mi nieco stalo. Raz sa bala, ze som sa utopila na kupalisku, ale ja som bola na inom, ktore zatvaralo o hodinu neskor. Druhykrat som zaspala a zabudla som kluce vo dverach a mama sa nevedela dobuchat. Tretikrat to bolo, ked som prisla zo skoly ako piatacka po 19. Zabudla spm sa v kniznici.
@sono2 no áno, ani žene capnutie po zadku neublíži. A aj žene občas treba, ženy vedia byť drzé jak ploštice, podvádzať, neplniť si svoje povinnosti, a tak. 🤷♀️