Ako ovplyvní dieťa opustenie matkou v detstve?
Aké následky môže zanechať na dieťati, ak ho jeho matka v troch rokoch opustila? Išla na súvislé 2 roky za prácou do zahraničia a potom sa vrátila. Medzitým sa o dieťa staral otec. Kontakt s dieťaťom bol iba prostredníctvom listov.
@marianarem Presne tak. Sama mám dieťa a neviem si predstaviť, že by som od neho odišla, čo by som bola ako chudobná. Čiže pre mňa je aj tá finančná stránka ako dôvod opustenia neospravedlniteľná. Preto sa zamýšľam, že to na dotyčnom dospelom mužovi niečo muselo zanechať. A presne ako tu už niekto spomenul, aj vyrastanie v prostredí, kde sa mama a otec odcudzili po dlhom odlúčení, tiež nemuselo byť jednoduché.
@mameha7 nie. Mali sme to s bratom rovnako. A nie sme nijako poznačení.
@mameha7 asi tu budem jedina, co si mysli, ze z tohto naozaj traumy vznikaju. Jasne, ze si to nepamata, to vsak neznamena, ze ho to podvedome nepoznacilo. Opustila ho najblizsia a najdolezitejsia osoba. Trojrocny listy nepisal, ani necital, takze to akoby nic. Trebalo by sa spytat odbornikov, ale prave vo veku 3-4 rokov vznikaju rozne poruchy osobnosti. Moze to byt naozaj problem.
@lindusss2016 súhlasím s tebou a tiež som. prekvapená ako sa to v diskusii vníma. Asi málo vedia o vzťahovej väzbe, separačnej úzkosti, vývinových obdobiach a zdravom psycho - emocionálno-sociálnom vývoji dieťaťa. Následky tej "úžasnej výchovy" a systému kedysi vidíme dnes denno-denne. Takže taká hitparáda to zjavne nebola 🫣
To, či má z toho obdobia človek spomienky typu krátke videiká s obrazom, zvukom a emóciou, s tým nič nemá. Hádam si nemyslíte, že len tých pár udalostí, ktoré si týmto spôsobom pamätáme, nás formujú.
Si myslím, že viac na mužov vplýva výchova matky keď sú starší a hlavne v puberte počas dospievania než keď boli takí malí. Akože určite to zanechalo traumu, ale zároveň tu traumu posilňovalo jej správanie neskôr. Ak odišla a potom nebola vzorná matka, keď sa vrátila, tak do konca života má voči nej odpor celkovo ako k človeku. A vzorná matka asi nebola, keď dokázala odísť.
Poznám také dve deti, jedno vychovávala babka pár rokov od ranného detstva a druhé bolo asi niekde u rodiny (neboli súrodenci). Podľa mňa si to dieťa nesie celý život, lebo zázemie a ochranu poskytuje hlavne matka. Konkrétne na chlapcovi sa to veľmi podpísalo. Do akej miery to zanechá škody asi závisí aj od okolnosti a od toho, aké sú silné väzby na náhradných opatrovníkov, kvalite vzťahov a ako a kým je tvorené zázemie.
Ešte poznám prípad, kde matka odišla do iného vzťahu (chlapec už bol asi na ZŠ). Expartneri a rodina muža chlapca zaťahovali do sporov, nadavali na mamu. Chlapec vyštudoval dobrú VŠ, uchytil sa a potom nezvládol prvý rozchod s priateľkou. Skončilo to fatálne. Mne sa zdá, že u chlapcov zvlášť to vie narobiť škody na psychike.
@mameha7 Určitá miera empatie je vhodná nech komunikujes s kým kolvek, v podstate každý zažil nejakú traumu. Citlivejších ľudí môže poznačiť zážitok ktorý ostatní odpisu ako nepríjemnú skúsenost.
Lenže empatia neznamená robiť ústupky, dávať "traumatizovanym" výhody ktoré akože "netraumatizovani" nemajú.
Snáď si rozumieme.
Aby si ma pochopila, kedysi som chvíľu robila v kolektíve ktorý bol strašne divný, šéfka mala obľúbenca čo ostatným robil prieky, flakal sa, ohováral ale všetci ho ospravedlňovali lebo "vyrastal bez mamy" (vraj umrela na rakovinu keď bol predškolak) a dotyčný to riadne zneužíval.
Odvtedy som na takéto "obete" čo môžu všetko a treba okolo nich chodiť po špičkách "alergická".
Takže ak je tvoja téma o podobnom jedincovi, ruky preč od neho a kašľať na empatiu a pochopenie.
Zase autorka, ak sa otes staral dobre a nevymyval mozog dieťaťu že zla, zlá mama išla za karierou tak nema mat aké traumy. A ze ma zvláštny, podľa Teba ambivalentny vzťah k ženám, no precitaj si zopár tém tu na MK a zistíš, že zvláštne vzťahy k ženám majú aj muži, ktorých matky vychovávali a starali sa q chodili do práce normálne a aj takí, ktorým sa matky venovali nadmieru.
Môže aj nemusí, záleží aj na Tom ako reagoval otec alebo iný opatrovníka ak sa dieťa pýtalo na matku
@mameha7 samozrejme, ze to zanecha traumu. Dieta sa odputa od matky pre svoju zachranu, ked sa matka vrati uz nikdy s nou nenadviaze vztah, podvedome sa obava ze by mohlo opat zazit tu bolest a to sa prenasa do dospeleho zivota. Druha vec je, ze muzi sa podvedome pozeraju na svoje manzelky/partnerky ako na svoje matky. Pozrite videa, citajte knihy od Gabora Maté.
@mameha7 nemyslim si, ze z toho ma traumu, skor z toho aky mali vztah potom ked sa vratila. Ak ich vztah bol vlazny tak ano, mohlo ho to poznacit. Kolko chlapov vojakov odchadza od rodiny na misie a deti su v poriadku. Skor si myslim, ze jeho mama si s nim nedokazala vybudovat vztah matka-syn.
Myslim, ze ho viac poznacil nasledny vztah rodicov, ako tie dva roky.
A bude v tom aj vrodena povaha. Je dost mozne, ze tento postoj, len miernejsi, by mal ten muz za kazdych okolnosti.
Byva za tym skryta aj nizka sebaistota a strach z odmietnutia, ale nie z nasledneho smutku, ale strach z pocitu ponizenia.
@mameha7 chcela som Ti napisat to iste presne ako piše @zuzinka888. Dokonca deti s takto prežitou traumou z detstva mozu mat problem s "priputanim sa" vo vzťahoch. Popisal toto aj uznavany cesk.psych Herman,precitaj aj nieco https://eduworld.sk/cd/zuzana-granska/4687/mare...
Myslím ze ako pre matku, tak aj pre dieta to zmeni nejakým spôsobom ich vzajomny vztah.
Samozrejme, ze z toho Bude mat trauma.
Moj manzel zomrel, ked Mal vratko 3,5 roka, predtym bol chory.
Vratko je taky pohodak, trosku bojazlivy a strasne fixovany na mna.
Casom je to lepsie, ale v provnani s inymi detmi potrbuje posmelenie v nezvycajnych situaciach.
My sme to ale so skolou podchytili, tak sa to vyrazne zlepsilo.
Práve obdobie od narodenia do 3 rokov je najrizikovejšie, pretože to je vek, kedy sa z takýchto a podobných tráum vyvíjajú poruchy osobnosti, do cca 5 rokov sa pokladajú základy na psychické poruchy, a do cca 8-10 rokov už sú to tie obsedantno kompulzívne, alebo poruchy príjmu potravy. Zdroj: MUDr. Jarolímek. Treba si pozrieť aj "attachment theory"
https://www.youtube.com/watch?v=WjOowWxOXCg
Nehovorím, že presne to sa musí stať, ale je dôležité tieto veci vedieť a dať si na to pozor, lebo poznám presne také veci, ako som popísala v tých prvých vetách, a aj to, čo je v tom videu.
@mameha7 isto tie pocity, ako i tie 2r.zivota formujú osobnosť človeka. Véd aj samotný psychológovia sa pýtajú nie len na detstvo co si človek pamätá ale aj na čas predtým v akom prostredí vyrástol a dokonca aj na pôrod ci tehotenstvo, takže si človek zrejmä vie niesť kadečo už z obdobia v brušku. Ani sam dospelý človek nemusí vedieť pomenovať co si nesie, či sú to pocity, či presvedčenie ci vlastnosť a nie to ešte co a kedy mu to spôsobilo.
Ja napríklad som až po 30r zistila ze niečo v mojom živote je problém a ze si to nesiem práve pre vzťah s otcom.... A aj keď som spočiatku odmietala to prijať ako ze je to problém, nie to ešte problém spôsobený mojim vstahom k otcovi, po čase som to uvidela, a len to samotné videnie ma zmenilo. Tak určite odporúčam aj po toľkých rokoch s tým pracovať,
@lindusss2016 nie si jediná. Ja si to tiež myslím. Bude mať traumu, vedomú, alebo nevedomu. Mnohí si traumu nepriznajú, alebo si nepamätaju. Lenže v dôsledku toho môžu byť chorí, fyzicky, duševne a nevedia prečo. Tak preto.
@mameha7 v tomto útlom veku je dôležitá tzv.materská osoba. Takže skôr ako to, či to je matka, je dôležitejšie či sa vytvorila kvalitná vztahová väzba medzi dieťaťom a opatrujúcou osobou. Niekedy to môže byť otec, niekedy babka... Utvorenie takejto vzťahovej väzby, pevného puta k jednej osobe, je pre človeka dôležité pre budúce utváranie vzťahov, dôvery v ľudí, isté zakorenenie. Áno, žijeme v spoločnosti, kde sa silne upíname na vzťah k matke. Áno, je dôležitý, ale ak ho nahradil iný pevný a kvalitný vzťah v detstve, nemusí to dopadnúť hneď tragicky. Z tohto vzťahu môže človek veľa načerpať.
V každom prípade, je to individuálne. A ak je človek v pohode, netreba tie traumy zbytočne vytvárať. Posledných pár rokov sme sa naučili otvárať detské zranenia a do hĺbky sa nimi zaoberať, zabúdame ale na "B". Treba ich aj uzavrieť. Inak liečba neprebehne. Zobrať si z toho obdobia to pozotívne, naučiť sa (možno aj s pomocou odborníka spracovať to negatívne), prijať, odpustiť a ísť ďalej. Lebo faktom zostáva, že je to minulosť a máme šancu prežiť krásnu budúcnosť. Ak ju ale strávime oplakávaním minulosti, prídeme o všetko vlastnou vinou
@mameha7 Cudujem sa, ze vacsina nazorov tu je, ze dieta si to v podstate nevsimne a nic to s nim nespravi. Ved sa mu z nicoho nic strati zo zivota najdolezitejsia osoba. Vsetky, co mame deti, vidime, cim vsetkym mama pre dieta je. Nie je to len osoba, ktora dietatu chysta jedlo a perie. Na zaklade vztahu s mamou si dieta utvara vztah k sebe a zakladnu pre vztahy s inymi, tento vztah vplyva na jeho pohlad na svet, na jeho pocit zo zivota a do konca zivota bude mat v sebe jeho stopy. Odchod mamy na dlho (pre take male dieta je to akoby navzdy) urcite zanecha stopu. Nemusi hned znicit zivot, ale ako pise autorka, tak nejaka nedovera k zenam sa kludne moze v dosledku toho objavit.