Ako povedať rodine, že mám problém otehotnieť?
Túto tému zakladám pre všetky baby, ktoré nemôžu otehotnieť a nevedia, ako to otvorene povedať rodine. Ja sama som v takejto situácii. Uvítam každú skúsenosť a radu.
Lakrimosa - náhradní mateřství, ale už jsem o tom psala. V Čechách už to podstupuje a podstoupilo hodně párů a je to dobré řešení.
Jasné, že si písala, veď som si to potom uvedomila, keď som odoslala otázku. To chce odvahu, taký krok...
To není o odvaze, pro mne je to "vysvobození" po té co jsme spadli na samé dno. Při představě, že se dovíme zprávy, které jsme se dověděli a už žádná jiná varianta nebude, tak nevím co bych dělala. Toto je prostě šance.
A kedy začínate?
ajbuska, držím päste 😵
zanas, poznám a chápem 😉 😵
Začínáme cca do tří měsíců. Hned jak budou všechny výsledky. 😉
moha by som sa vas nieco spytat? moja otazka smeruje k tym, ktore odmietaju UO z krestanskych dovodov. ak by cirkev (cisto teoreticky) zmenila stanovisko, cize UO by neboo " proti Bohu", tak by ste to UO skusili???
lebo ja toto nemozem pochopit, ked je tam nadej a odmietate to len kvoli tomu, ye farari hovoria, ze sa to nesmie. pochybujem, ye by sa boh hneval, ak by ste sa tymto sposobom dopracovali k dietatku a pekne ho krestansky vychovali.
nechcem rypat, ale mna velmi tie dovody zaujimaju...
Já už mám za sebou 7IVF a spoustu dalších technik UO, takže nějaké náboženské důvody neřešíme, ale ze zdravotních důvodů už nemám šanci, takže proto to řešíme takto.
Zapomněla jsem dodat jednu věc, že u nás lékaři na náhradní mateřství přistoupí jenom pokud jsou závažné zdravotní důvody a není jiné řešení.
Mareli
a prečo ťa zaujímajú dôvody odmietania UO a IVF, keď si si na to už aj odpovedala? Podľa teba to baby odmietajú preto, lebo farári hovoria, že sa to nesmie. Ja osobne odmietam tieto metódy preto, že mám rešpekt a bázeň voči Bohu. Nikoho však za to neodsudzujem, je to na osobnom rozhodnutí a svedomí každého...
mareli niekto by si napr. neadoptoval dieťa 🙂
Lakrimosa odpovedam neskor, bola som mimo PC ... no komentare su rozne, narazky nie len na mna, ale aj na manzela. Dava nam rozne knizocky "ako na to", posmieva sa ci nevieme ako sa deti robia, ci potrebujeme pomoct, zoznamuje ma s roznymi doktormi, ze mi isto pomozu pokial mam z toho strach. Ona kontretne nic nevie, v podstate si myslim ze ju to ani nezaujima, takze ju s tym ani nezatazujem 😉
ahojte baby! ja síce jedno dieťa už mám, ale druhé sa nám nedarí už vyše 5 rokov ... a tiež sme si vypočuli už kadejaké narážky a otázky, a druhé neplánujute? chcete aby malý bol jedináčik, rozmaznaný atd ... no čo na to povedať, vysvetlovať každému našu situáciu sa mi nechce a ani to nemá zmysel... čo mi ale naposledy velmi zle padlo, bola poznámka od manžela mojej najlepšej kamošky. Išli sme práve k doktorovi, ja kvôli mojej sekundárnej neplodnosti a ona kvoli tomu, že bola tehotná. Išli sme s jej manželom, ktorý ked sme sa rozpravali o mojom probléme, potmehudsky povedal kamoške : Však aký som ja šikovnyý( že budú mať dieťa) ja som sa už nezdržala a povedala, že nech dopredu nič nehovorí, kým sa malé nenarodí, lebo ešte nevie, ako to dopadne ... ani vo sne by mi nenapadlo, že moje slová sa stanú skutočnosťou ... malá sa im narodila predčasne a mala a aj má zdravotné problémy ... číže život je nevyspytateľný a nikto nevie, čo ho ešte v živote postretne ...
Ahojte dievčatá,
Zanas, Nikik33 prečo vlastne nemôžete otehotnieť?
Apropos, neviete čo je s Julinkou?
Lakrimosa ja vlastne ani neviem ... v podstate vsetko je v norme. Raz sa nam to podarilo, ale zial nevyslo to. A odvtedy nic ☹
ja som na tom podobne ako zanas ... vyzerá byť všetko v poriadku a predsa sa nedarí ... ja si už ani predstaviť neviem, že by som raz otehotnela ... niekedy to beriem v pohode, ale mám chvile, ked to prežívam velmi ťažko ..
Nikika tak ja mavam tiez take vykyvy nalady 😉
Zanas, mrzí ma, že vám to nevyšlo....ale aspoň máš nádej, keď sa to raz podario. U mňa ani raz...
Priznávam, že tiež mávam podobné pocity ako vy, záchvaty hystérie, plaču, hnevu a paniky, všetko dokopy...najmä,ak má niekto hlúpe poznámky...ale to nijako nepomáha sa s problémom vysporiadať, alebo ho vyriešiť. Ja tým akurát zraňujem mm, ktorý to síce nedáva tak okato najavo, ale tiež sa trápi. Veľakrát som si už v takýchto chvíľach uvedomila totálnu ľudskú bezmocnosť, bezradnosť...taký pocit, že nič nezmôžem, darmo sa rozčuľujem. Potom príde fáza ľutovania sa, čo je asi najhoršie. Ale snažím sa to všetko odovzdať Bohu, aj keď tomu - aký má táto situácia význam - momentálne nerozumiem. No veľmi mi pomáha, že sa môžem na tomto fóre s vami rozprávať. Dlho som sa k tomu nevedela odhodlať. NO, idem radšej spať. Ahojte.
Ahojte, ja síce nemám ešte po 35tke, ale zdielam podobné pocity ako vy! Myslela som si, že som sama, ktorá to tak berie! Ja už začínam obviňovať samu seba, že som...A to ešte ani neviem, čo mi je, ale predstavujem si už to najhoršie!
Krisruska, vitaj v klube 🙂 A nepredstavuj si to najhoršie, ale daj sa vyšetriť, aby si sa zbytočne neobviňovala.
Krisruska, vobec sa neobvinuj, nic ti to nepomoze. Akurat co na tom budes psychicky horie. Proste niektore veci idu podla planu, niektore nejdu a niektore nemozeme ovplyvnit. Tak hlavu hore, pokial este behame po svete, nic nie je stratene 🙂
Lakrimosa
ahoj. precitala som si prve stranky a napisem aj o nas.. brali sme sa s mm z lasky a preto, ze sme chceli mat deticky.. ale dni, mesiace a roky 😕 bezali a deticiek nikde.. V rodine sa medzitym narodilo viacero deticiek manzelovych surodencov,ktori sa brali po nas.. zvedave a neprijemne otazky sa nevyhli ani nam.. Niektore boli neohrabane, ine trapne, dalsie vulgarne a hnusne 😔 😔 ved to poznate.. nastastie tie najhorsie nie od najblizsej rodiny.. Ja som na otazky "a kedy budete mat dieta" najprv odpovedala "ked Boh da" a potom pravdu, mama problem (povedala som aky) nemozeme mat deti, iba UO, ktore odmietame (dlho trvalo kym stravili, ze odmietame).. na kazdu narazku som reagovala otvorene /na tie od rodiny a blizkych kamaratov, na ludske reci kaslem/, povedala ze sa ma dotkla a vysvetlila odznova a odznova ako to s nami a nasimi detmi je.. Ze ked chcu vnucata (netere, synovcov) od nas, nech sa modlia 🙂 a teraz sa mi pod nohami hra moja dcerka, ktoru sme si osvojili 😉 je to moje dietatko od prvej chvile, co som sa o nej dozvedela 🙂
Ahoj Lenkove, obdivujem na tebe a všetkých babách, ktoré dokážete otvorene hovoriť o svojom probléme, to chce odvahu alebo ja neviem čo. Pre mňa je nepochopiteľné, ako môžeš o tom "normálne" - racionálne, vecne hovoriť, teda bez plaču, alebo iných "nežiadúcich" emócií, ktorými vlastne úplne obnažíš svoje vnútro. No, klobúk dolu pred tebou. A aj za to vaše dieťatko, si pre mňa pozitívny vzor!
Lakrimosa
ak si myslis, ze to bolo vecne a racionalne, tak sa mylis.. Nemoznost mat vlastne dietatko je velka bolest a strata, a to sa neda nijako "zracionalnit". Vela rozhovorov bolo s placom, krikom, velakrat som zaspavala nestastna, ze preco ma nechapu, preco sa to stalo, preco prave my, preco... 😔 Mne pomohla, paradoxne, nasa jasna a tazka diagnoza.. Keby to bolo tak, ze je vlastne vsetko v poriadku a iba sa "nedari" bolo by to istotne tazsie 😔 Dalsia "pomoc" bolo vedomie, ze sa s tym musim vyrovnat a ukazat to okoliu, ze som vyrovnana kvoli dietatku, ktore sme si chceli osvojit. Nechcela som aby to vyzeralo, ze adopcia je posledna moznost zufalcov, neviem ako to mam povedat.. Chcela som mojmu okoliu ukazat tu cast mojho vnutra ktora sa TESILA, ze bude mat doma opustene dietatko... Nie tu, ktora place za svojim dietatkom, ved ta je omnoho mesia ako radost z mojho dietatka ako aj radost z toho, ze mam pocit, ze idem v sulade s mojou cestou zivota, ktora mi bola urcena Zhora.. 😔 😵
Ahoj babulky, všetky tie narážky od rodiny, či známych som si tiež užila. No keďže sme sa my vtedy ešte o žiadne dieťatko nesnažili tak ma to nezraňovalo ale skôr štvalo, čo koho do toho kedy budeme mať deti. Čo ak by sme ich napríklad nechceli?? Je to len a len vec tých dvoch partnerov ktorý spolu žijú.
Potom keď sme sa teda rozhodli, že je ten čas, že by sme už aj mohli mať sa prekvapivo rýchlo zadarilo, no v 11tt mi bol stanovený missed abort....o mojom tehu vedeli snáď všetci...ešte aj susedov pes.....no a potom sa zrazu nikto nepýtal.
Každej z vás prajem, aby ste sa svojho dieťatka dočkali. POd slovom "svojho" mám na mysli to ktoré budete vychovávať. Či už ho splodíte vy, lekári alebo si ho osvojíte. Lebo rodičia sú pre mňa tí, ktorí sa o dieťatko starajú.
A ešte nejaké povzbudenie. Teta môjho manžela sa s mužom 18 rokov snažili o dieťatko, bez úspechu. Lekári jej povedali, že skrátka deti mať nebudú. Keď sa s tým zmierili, vyrovnali tak si adoptovali dieťatko. Chlapčeka tuším mal vtedy 2 roky do roka od adopcie manželova teta, po 20-tich rokoch bezdetného manželstva otehotnela, donosila a porodila zdravé dievčatko. Vo veku 38 rokov......no a v 47 rokoch porodila druhé 😉
Takže ako napísala Lenkove, keď Boh dá..... tak sa udejú aj takéto veci.
lante - si dobrá duša, dakujem ti 🙂
Áno, Lenkove, to, čím si si prešla, nie je vôbec jednoduché... chápam, čo si chcela povedať, prepáč, že som taká necitlivá... alej aj tak, tvoja pokora je mi príkladom. Čítam ťa aj na veriacich snažilkách, je mi jasný tvoj životný postoj.
Lante, si milá, takéto svedectvá potrebujeme všetky neplodné, tak ti zaňho ďakujem.
Nikika33, prosím, nezúfaj!!!!!!! Neboj sa!
Milé snažiliky, ak chctete, vyjadrite sa tejto téme. Zbieram názory - čisto z vlastného záujmu a skúsenosti - čo všetko ste si museli - alebo musíte - vypočuť od vášho okolia, keď ste "hneď" neotehotneli alebo nemôžete dlhšie otehotnieť a ako ste proti tomu bojovali alebo bojujete.
@lakrimosa Hľadala som na nete, koľko máš rokov, veľmi ma to zaujímalo, mala som pocit, že píšeš niekedy moje vlastné pocity... A našla som ťa v tejto téme. 😉 . My s mm sme po 35 /teda ja budem mať 35 tohto roku/ Spočiatku sa nás pýtali mnohí, že kedy budú deti a my že po škole /ja som chodila externe ešte/. A keďže som študovala dlho /na 2 VŠ postupne/ tak mnohí nevedeli, kedy som vlastne doštudovala a postupne po dávkach sme okoliu dávali najavo, že deti mať nemôžeme a že je to naozaj veľmi bolestivé, keď sa nás znova a znova vypytujú... Pochopili a viac to neriešia... Sem tam sa ktosi opýta ako sme na tom s adopciou ale našťastie máme akési šťastie na okolie a ľudia to nejako okato neriešia... Svokra sa teší, kedy nám už "zavolajú" a otec sa teší zo sestriných chlapčekov tak nás nerieši... Sme s mm popri sestre aj jej deťoch v podstate tak v úzadí a nie sme terčom otázok... A v kostole sme s mm už v "oddelení" neplodných, tak nás tiež neriešia. Skôr ma trápi, že ten kríž niekedy nevládzem niesť napriek tomu, že sa snažím tváriť silná a odovzdaná Bohu... Cítim sa niekedy /napríklad dnes, keď znova prišla mrcha a nechala na seba pár dní čakať, aby som dúfala, že mi Boh dal tieto vianoce Darček/ ako neúplná, nanič a jednoducho tá, čo ju nikto nepotrebuje... To ma trápi viac ako otázky a reči ľudí...
To mi je ľúto, čo ste si museli prežiť. A aká je to možnosť abjuska?