Ako sa zachovať?

Nebudem vysvetlovať, prečo píšem anonymne, pochopíte z príspevku. Stručne minulosť:
Otec mal problémy s alkoholom aj gamblérstvom. Z detstva si pamätám nezhody medzi rodičmi, čo vyvrcholilo rozvodom už pred mnohými rokmi. S otcom sme mali naďalej komplikovaný vzťah, priebežne sa ozval, dal o sebe vedieť, potom dlhé mesiace sme o ňom nič nevedeli. Takto to trvalo roky. Ja som sa vydala, dnes mám 3 deti. Otec žil u svojich rodičov. Babka umrela dávnejšie a ked bol jeho otec na smrtelnej posteli, zasa ma kontaktoval. Dedko umrel a po smrti sa ukázali viaceré otcove dlžoby, pracovné a finančné problémy. Padal na dno.Prosil o pomoc... Bála som sa ísť do toho, ale aj s mojim manželom sme mu začali pomáhť sa z toho dostat, zaplatili sme mu kurz strážnika, našiel si zamestnanie, pomohli sme s dlžobami a spolu s časťou dedičstva sa podarilo kúpiť garsonku, v ktorej teraz býva. Trvalo to pár rokov, otec vyzeral, že sa naozaj snaží. Tešila som sa, že sa chopil doslova druhej šance na život. Časom začal chodievať ku nám, s mojimi deťmi si tvoril vzťah dedko-vnúčatá. Občas nam prišiel pomôcť aj porobiť niečo okolo domu, prípadne keď sme si s manželom niekam vyrazili, tak ich vedel aj postrážiť.
Teraz k veci - prítomnosť. Trasem sa pri pomyslení na to, sama tomu len ťažko verím a je mi zle z toho, rozum mi to nevie zobrať. Deti sa vrátili z tábora, teraz sú už chlapci v teenagerskom veku, dcéra má 10! Deň po návrate sme boli s manželom pozvaní na akciu mimo domu, mimo mesta. Vrátit sme sa mali ráno na druhý den. Spokojní, že otec má volno a je na ceste ku nám sme vyrazili. Prešlo pár hodín, dcéra mi píše strašnú správu, že ju dedo chytal medzi nohami a obchytkával. V momente som jej zavolala, kde mi ona mi s plačom povedala, že dedo bol u nej v izbe, kým ona si čítala niečo na posteli, klakol si k nej, rozprával sa s nou ako bolo v tábore a pritom ju hladkal po nohe, išiel stále vyššie. Toto bola prvotná informácia, ja som ju okamžite zorganizovala, aj priatelku, ktorá býva pri nás, či nemôže v ten den dcéra prespať u nich. Dcéra sa zbalila, odišla. Zburcovala som moju mamu, nech beží ku nám a vymení otca pri nič netušiacich chlapcoch, ktorí boli vo svojej izbe. Jemu som zavolala vtedy len tolko, že mama bola blízko a vymení ho, že môže ísť domov. Začala som ale uvažovať a spochybňovať, či sa náhodou nemohlo stať, že dcéra niečo videla na internete, či nekoluje nejaká pochybná výzva, ku ktorej sa mohla dostať nejakým spôsobom alebo či v tábore neprišla k takému niečomu.... Hned ako to bolo možné, ráno sme dcéru vyzdvihli u priatelky, porozprávala mi detailne všetko, ukázala čo sa dialo, ako a kde je chytal a hladkal. Dokonca jej rozprával, ako v stredu príde zas! Bála sa Ona bola úplne paralyzovaná nevedela, čo robiť v takejto chvíli a držala, ani sa nepohla. Otec mi vyvolával, ja som nebola schopná zdvihnúť telefon a hovoriť s ním, tak som ho len cez správu požiadala, aby mi povedal, čo sa u nás dialo, ked tam bol. Vtedy len pdráždene odpísal, že čo by sa malo diať - že NIČ. Dalej nekomunikoval. Po pár dnoch som ho konfrontovala so správou že viem všetko, ako také niečo mu vôbec mohlo napadnúť, čo si myslel, že bude, že zničil všetko čo sa dalo. Rodinu, dcéru, jej zmýšlanie o vzťahu dedko-dcéra, žena-muž. ....
Na toto mi po čase odpísal, že ho to mrzí a chápe, že s ním nechceme mať nič spoločné... V podstate to všetko priznal. Pre mňa to ale nemôže skončiť s týmto, stále to mám v hlave, neviem čo mám robiť, dcéra sa uzavrela, že viac o tom nechce hovoriť, chlapci o ničom netušia, ja sa idem zblázniť, strieda sa u mna bolesť, hnev, zúfalstvo. Mám ho ísť udať, čo mám robiť. Navštíviť psychologa, nech mi poradí, ako to odkomunikovať s deťmi? Celý život im hovorím, že domov je ich bezpečie a zázemie a u nás doma sa stane toto??? Som šťastná, že to dcéra dokázala povedať hneď, ani nechcem myslieť na to, čo by sa dialo v noci, alebo v stredu a ona by mlčala.