Ako sa znova zaľúbiť do manžela?
Nemyslela som si, že niečo takéto vyslovím,ale uz neľúbim svojho manžela. Trvá to už dlhšie, ale úplne som si to uvedomila nedávno. Neprajem si od neho dotyky, bozk mi nie je príjemný atď. Ono, nie je to ukážkový manžel, ale nikde sa netúla, nepije. Je nervak, v poslednej dobe viac, arogantným tónom mi veľa krát, už aj pár krát za deň niečo povie. Veľa krát na mňa zvýši hlas. Ja mu na oplátku za to vynadam.. Už žiaľ bez ľútosti. Aký požičaj, taký vráť. Už sme mali rozhovor, že nie sme si uz takí blízki ako sne si boli. Ka som mu povedala, že žiaľ ani neviem, či ešte chcem, aby sa to napravilo. Môžme za to obaja, on sa snaží viac ako ja, no jeden tón iný a ja som zas tam kde som bola. Mám v sebe zas hnev na niekoľko dní. Neviem čo s tým, či sa mi podarí ho niekedy ešte ľúbiť a ci sa dokážeme zmeniť obaja. Neprešla si nejaká žena uz týmto? A podarilo sa nájsť si k sebe znova cestu?
@marca12 presne aako u nas. Nasi si tiež vždy vysvetlili, jeho ho rozvedení a vdakka otcovi, z ktorého ma veľa v povahe. Vsetko je zle, každý je taky a taky a žiadne riešenie problémov. Presne.. Ze sa este viac pohadame lebo vraaj si nevieme nic vysvetliť, len na seba vyťahovať.. Ale to ma pravdu, on začne vyťahovať.. Nikdy nestojíme len pri momentálnom probléme, ale uz riešime všetky, ktorými sme si prešli..
@jaass napísala som ☺️
Aspon vytahuje moj nic absolutne nic. Ked chcem nieco riesit,on je ticho. Potom ma to rozculi a sme dorozpravani. My sme sa ani poriadne nepohadali,ved o tom je hadka,ze si povykrikujeme a on je ticho. To ta tak zdepta,ze koniec. Ja som niekedy na pokraji zrutenia. Este som ani nepocula o takom cloveku,ktory by nic neriesil a bol ticho.
@marca12 moj by tiež nic, keby som sa nim nesla a furt dookola, lebo on je zvyčajne tiez ticho, tak začnem rýpať ze mu uz nestojím ani za slovo a taak.. Je to na nič.. Ale naozaj problémy sa riešiť musia.. Bez toho nefunguje nic
má nejaký koníček, ktorému sa venuje?Šport, kde sa odreaguje?
@daganov práveže nič, len doma je, z roboty domov a dookola, teraz uz len doma. Co sme len na hory chodili veľmi často a zas len spolu. Jeho kamoši su na futbal co zas on neni, cize ani s kamarátmi sa nestretava.. Ani na pivo ani nikde..
@marca12 ahoj. U nas to iste....ale az tak, ze ored dvomi rokmi priznal, ze sa zalubil...nepodviedol fyzicky,ale zalubil. A od vtedy mame problem....on nie je zly clovek...len sa nase cesty rozisli....ale slo to do extremov....vexel byt taky hnusny na mna....krical, hladal vo mne chyby aby ospravedlnil sam sema pred sebou. Ale riesila som to poradňou....presiel rok a otehotnela som....teraz je vsetko relativne ok...vidim uz lasku z jeho strany, snahu, uctu.....ale vracia sa to pomalicky a ta bolest vo mne stale je...a este dlho bude. Ale poradna nam velmi pomaha...
je v stereotype, treba to preťať, aj tebe to prospeje, prečo na tie hory nejdete?
@daganov pôjdeme, už sme sa dohodli, ze ďalší týždeň na par dni. Bez malej..
myslím, že vám to veľmi prospeje. Obidvom.
Ak sa chces donho znova zalubit tak preto musi spravit nieco aj on inak nebudes mat dovot ho znova lubit
@sandrusa777 presne tak, na vzťah musia byť vždy dvaja
skús ísť sama do poradne. a terapeut by potom mohol navrhnúť (pripadne mu aj zavolať) že potrebuje počuť jeho stranu príbehu. že by mu mohol pomôcť sa v danej situácií lepšie zorientovať. rozumieš čo chcem povedať. on by nebol v tej terapii ako klient, ale skoro ako teraput sám....tolko pocty by jeho ego určite neodmietlo. povedala by som ze terapia by sa určite hodila
napíš mi prosím súkromnú poštu, ja tebe nemôžem. myslím že ti môžem pomôcť
@marca12 To ako u nás, môj sa nevie hádať. Mávam monológy, on je ticho a to ma vie najviac vytočiť.
@nistika napísala som ☺️
@marca12 ale pubertálne dieťa trocha v ňom temperamentu zobudilo, lebo už naozaj nemôžem riešiť všetko a nechala som to nanho.A vždy sa stretne flegmos a cholerik😀mňa ide rozhodiť a on kľudný a žiadny problém nie je iba ja ho vytváram.
Áno pre ten kľud a pohodu som si ho našla, ale život plynie a často zistíš, že práve to čo bolo v zaciatku plus je na príťaž, lebo za tých x rokov sa veci zmenili stal sa otec a treba aj riešiť konflikty, ktoré on tak nemá rád a mne sa už nechce.Pokym jeden je s energiou v prdeli, lebo dáva toho veľa aj za druhého druhý si hovie v svojej introvertnej povahe no na palicu😂
@eliska13 u nas je to o inom. Mali sme hrozne roky nestastia,spolocnik ho odrbal o velke peniaze a s tym spojene mnozstvo problemov,zostal mu na krku uver,dlhy, do toho choroby, to si nevies predstavit,co sme si zazili a v tomto vsetkom buduj vztah. Ina zena by ho davno opustila,neverim,ze by sa niekto 10 rokov trapil a pomahal,povzbudzoval.
@eliska13 To je paradox. Mne práve ten kľud na mojom v začiatkoch imponoval. A teraz je to kameň úrazu. Zvláštne veci sa dejú v živote. Pre neho najlepšie nič neriešiť a vlastne problémy nikde nie sú, len ja ich vytváram všade.
@eluveitie31 to je ten osud😂my máme od nich vziať trocha z toho kľudu a zase naopak.Sme sa pritiahli, aby sme zo seba získali jing a jang
Ahoj. Ak dovolíš, napíšem Ti náš príbeh. Možno v ňom nájdeš niečo, čo vám pomôže.
Keď som čítala Tvoj príspevok, mala som pocit, že píšeš o mojom manželstve - o jeho stave pred pár mesiacmi. V tom čase som prežívala doteraz najväčšiu vzťahovú krízu. Prezradím Ti - ustáli sme to. Ale vtedy by som tomu nebola uverila.
A nielen, že by som tomu nebola uverila, ale som o to ani nestála. A nielen, že som o to nestála - doslova som snívala už len o tom, kedy sa už od manžela "odpojím". Každý deň, ktorý som kvôli praktickým okolnostiam musela byť s ním, som si pripadala ako vo väzení vo vlastnom živote. Celé dni ma bolela hlava, zle sa mi dýchalo, akoby som sa dusila. O bozkoch nemohlo byť ani reči, veď už som nebola schopná ani sa na neho pozrieť.
Ako to, že sme nakoniec stále spolu, a to lepší jeden k druhému, ako kedykoľvek predtým?
Treba povedať, že na vrchole našej krízi som bola tak psychicky a emocionálne vyčerpaná, že som nebola ochotná už urobiť žiaden ústretový krok ako prvá. Povedala som si - ak sa o záchranu vzťahu nepokúsi on, ja určite tiež nie.
Avšak, manžel sa o zácharnu pokúsil. Najskôr sme si v nie veľmi príjemnom rozhovore ujasnili, čo presne nám vadí. Na tento rozhovor sme si vyhradili dostatok času a súkromia. Predtým sme mali už pekných pár dní na to, aby sme sa každý sám zamysleli, ako to s našim vzťahom vlastne je, aké miesto v ňom každý z nás má a aké by chcel mať. Takže, keď sme si sadli k spoločnému rozhovoru, celkom dobre sme vedeli odlíšiť dôsledky od príčin. To znamená, neriešili sme koľkokrát sa kto škaredo pozrel, kto kedy začal hádku a pod. Negatívne emočné prejavy boli totiž dôsledkom rúcajúceho sa vzťahu. My sme sa však snažili pomenovať príčiny.
Ja som poukazovala na manželovo namyslené správanie voči mne - ako častokráť zhodí, čo hovorím, povie, že je to somarina, úplny nezmysel, nikdy nie je ochotný urobiť veci tak, ako ja považujem za správne, ak to on nepovažuje za správne, a stále má potrebu dokazovať mi, že on má pravdu. Keď mi dôjdu argumenty, má pocit, že vyhral a ja "musím" uznať, že má pravdu.
Musím povedať, že náš rozhovor skončil tým, že manžel bol ochotný uznať, čo som mu vyčítala, hoci mu to, samozrejme, nebolo príjemné. Bol prekvapený, že ho takto vidím, resp. že to takto je, a že mi to vadí. Jeho prekvapenie na oplátku prekvapilo mňa.
V nasledujúcich dňoch som si všímala drobné veci, pri ktorých by mal manžel inokedy hneď poruke "správne" riešenie, no teraz si zahryzol do jazyka. Bez komentára ma nechal nasypať do umývačky toľko prášku, koľko som považovala za vhodné. Snáď prvýkrát povešal prádlo takým spôsobom, ako som ho poprosila. Takisto si začal dávať pozor, aby nezhadzoval moje názory pred našimi deťmi.
Nastala chvíľa, kedy som sa musela rozhodnúť, či jeho pokus o záchranu vzťahu ocením alebo nie. Čiže, či dám nášmu vzťahu ešte šancu.
Dať vzťahu šancu nie je vôbec ľahké, pretože to znamená jeden druhému zasa uveriť. Uveriť, že ma ten druhý má skutočne rád a že mu na mne záleží. Každé ďalšie sklamanie tejto dôvery bolí viac a viac. Mimochodom, to je dôvod, prečo sa ľudia v rúcajúcich sa vzťahoch od seba odcudzujú - je to ich ochrana pred ďalšou bolesťou zo sklamania. Obrnia sa a zavrú do seba, aby sa k nim ten druhý už nemohol dostať.
Napriek tomu teda, že manžel sa skutočne snažil zmeniť svoje arogantné správanie - a aj sa mu to darilo - stále som si od neho nechávala odstup. Nerozumel prečo, a po niekoľkých dňoch sa ma to aj opýtal. Povedala som mu - "lebo sa bojím. Bojím sa znovu ti veriť, bojím sa, že to nevyjde, bojím sa sklamania a bolesti." A skutočne som sa bála a mala som slzy v očiach.
Manžel sa skúsil ku mne priblížiť a dotknúť sa ma a ja som ho nechala.
Rozhodla som sa. Rozhodla som sa, že to opatrne skúsim. Manžel sa naďalej snažil a ja som jeho zmenu potichu prijímala. Začala som vnímať, že mu na mne naozaj záleží.
Ešte jedna dôležitá vec: aj ja som môjmu manželovi v našom "vyjasňujúcom" rozhovore povedala, že už ho neľúbim. Po niekoľkých dňoch sa k tomu vrátil a povedal mi, že sa mu spätne zdá, že on ma celé tie roky ľúbil viac ako ja jeho. Videla som, že bol z toho sklamaný. Uistila som ho, že som ho ľúbila z celého srdca až do tej chvíle, kedy som mu povedala, že už to tak nie je a že dôvodom môjho neľúbenia je jeho správanie ku mne.
Videla som, že to bolo pre neho dôležité vyhlásenie. Znamenalo totiž, že je v jeho silách znova si moju lásku získať.
Postupom dní a týždňov, keď som opäť nadobudla dôveru, že by sme predsa len ešte mohli byť spolu šťastní, našla som v sebe silu pozrieť sa na to, čo by som pre náš vzťah mohla urobiť ja. Totiž, môj manžel bol natoľko veľkorysý, že keď som v našom prvotnom rozhovore poukazovala na to, čo mi vadí na jeho správaní ku mne (jeho arogantnosť), on nepotreboval na oplátku "nájsť" niečo na mne. Napriek tomu mi bolo jasné, že tiež som určite niekde urobila chybu. Nevedela som však, kde. A tak som otvorila múdru knihu, ktorá písala o rozdieloch medzi mužmi a ženami a o ich odlišných potrebách a dočítala som sa, že muž veľmi potrebuje, aby ho jeho manželka mala v úcte. Aby si ho cenila. Aby k nemu (v pozitívnom zmysle) vzhliadala.
A to som teda jednoznačne nerobila.
Roky som manželovi vyčítala, že dlho spí, že mi málo pomáha, že sedí toľko pri počítači, že toto, že hento. Naopak, málokedy som sa mu poďakovala, že chodí do práce, že v našej domácnosti veľmi zodpovedne drží domácu kasu, a pritom mi vo využívaní financii plne dôveruje, že skutočne promptne opraví, čo sa u nás doma pokazí, atď. Myslím si, že muž nepotrebuje ani nechce kvetnaté chvály - teda tomu môjmu to príde zbytočné, až umelé. Ale stručná veta ocenenia, všímania si, poteší.
Takisto, uvedomila som si, že ani našim deťom som nedávala dobrý vzor v úcte k ocinovi. Začala som si dávať pozor na drobnosti - začal to byť manžel, nie deti, komu som ako prvému nabrala obed. Jeho som sa začala pýtať, na čo má chuť, keď som išla variť. Keď niečo potreboval (napr. pomasírovať boľavý chrbát), snažila som sa čo najrýchlejšie nájsť si na to čas. Naozaj drobnosti, ktoré urobili zázraky. TOTO je totiž spôsob, ktorý môj manžel pociťuje ako môj záujem a starostlivosť o neho. Dovtedy som si myslela, že svoju lásku dokazujem každodenným staraním sa o domácnosť, o deti, o zdravie, o jedlo. Lebo ja som to naozaj z lásky k nemu robila. A predsa - muž sa najviac do svojej manželky zaľúbi, keď mu ona dopraje čestné miesto hlavy rodiny.
Keď si tak spomínam, práve moja strata úcty voči manželovi bola určite začiatkom celého tohto pádu, hoci vtedy som to tak nevnímala. Uvedomovala som si, za akého slabocha som ho považovala, keď mi nevládal pomáhať s domácimi prácami a malými deťmi. Uvedomovala som si tiež, že tým v mojich očiach stráca mužnosť. Dávne ženské inštinkty mi hovorili, že muž je silný, je môj ochranca a pomôže mi, keď nevládzem. A presne to sa nedialo.
Aj keď som mu nikdy nepovedala, že si ho nevážim, zrejme to zo mňa vycítil. Spätne mám pocit, že ho to ako v bludnom kruhu tlačilo do ešte väčšej nemohúcnosti, hoci si to ani jeden z nás neuvedomoval. Muž a žena žijúci v páre majú na seba veľký vplyv.
Za posledné týždne sa ma môj manžel opýtal, čo potrebujem pomôcť, snáď viackrát, ako za posledných niekoľko rokov dokopy. A ja sa teraz učím odpovedať podľa mojich skutočných potrieb, a nie podľa zbytočných ohľadov. Plus, učím sa láskavému formulovaniu mojich potrieb. V minulosti ma urážalo, hnevalo, keď môj manžel nedodržal sľúbenú pomoc. Dnes sa snažím získať pomoc od manžela vytrvalým, ale láskavým, pokojným spôsobom, ktorý ho neponižuje a nekazí jeho obraz v rodine. Samozrejme, nie som dokonalá, občas vybuchnem. Ale ak je to len občas, manžel to nielen že znáša veľmi pokojne a dôstojne, ale ma aj v takej situácii podrží a vysloví mi pochopenie. Takto po rokoch na ňom objavujem nové kvality a úprimne ho začínam obdivovať.
Je to úžasný pocit 🙂
PS 1: Odíďte na pár dni na dovolenku bez dieťaťa, až keď to odlúčenie zvládneš Ty, mama, v psychickej pohode. Máš právo mať pocit, že to pre Teba ešte nie je v pohode. V tom prípade by výlet aj tak priniesol opačný efekt - pocit, že pre vzťah obetovávaš viac, ako vládzeš.
PS 2: Sex s nechuťou - zlý nápad. Aj v manželstve sa človek môže cítiť ako sexuálne zneužívaný, ak do toho ide "lebo musí" (aby zachránil vzťah). Na druhej strane, snaha vzbudiť svoj záujem je prospešná. Bez pozitívneho citového naladenia to však nejde. Nie pre ženu. S manželom sa smejem na týmto rozdielom: Muž vraví: "Máme sex, preto je medzi nami všetko v poriadku". Žena vraví: "Máme sex, lebo je medzi nami všetko v poriadku" ;)
@potocik vau. Naozaj aakoby som čítala o nás. Presne toto všetko sa deje, teda dufam dialo. My sme mali predvčerom veľmi pekný a plnohodnotný rozhovor po ktorom som mala chuť ho objať. Tiež sme si vyjasnili, čo nám skutočne vadí a slubili sme si, ze na tom obaja popracujeme. Včera mi len tak doniesol kvety, dnes mi dal svoju bundu kedd mi bola zima a ja veru som mu spravilla masáž ked cely den makal na dome, večer pri telke som ho skrabkala po hlave atď. Je to len den a pol a nesľubujem si od toho zatiaľ vôbec nic, len dufam a verím. Ja som rozhodnutá dat nam šancu a on tiež. Veľmi ti ďakujem za tvoje slová (písmenká), vždy ked budem mat krízu pridem si to znova a znova prečítať. 💗
@potocik ja si z toho tvojho príspevku snáď spravím Screenshot, nejedná žena sa v tom najde
Zo zaciatku,ked na mna prehovoril tym tomom,som mu pekne povedala,ze takto sa so mnou nema rozpravat. Dlho som vydrzala a vysvetlovala,kam sa dostaneme,ak si neuvedomi ako sa sprava. A pochopil,ze som mala pravdu,ze si vsetko uvedomil. Nie som nejaka extra citlivka a urazliva,ale na tom,aby sa dvaja pekne spolu rozpravali si zakladam. Mam vzor v.rodicoch,aj ked sa hnevali alebo pohadali,arogantne po sebe nestekali. On ma zase z domu vzor,ze len stekaju po sebe. To stekanie by som zniesla,ale to,ze sa o nicom nerozprava. Tiez nie som clovek,ktory sa pitva vo veciach a vedie siahodlhy monolog o probleme. Ale rozhovor aspon kratky a vecny musi byt. Nic sme si nevyrozpravali a tam,kde uviazne komunikacia,tam nie je ina cesta ako zanik.