Ako si navzájom pomáhať a vyjsť si v ústrety
Už som zúfala. Neviem, ako to zhrnúť v týchto pár riadkoch...Podstata problému je, že s manželom máme úplne odlišný názor na vzťahy v rodine. Malichernosť? Pre mňa kľúčová vec. Do narodenia našich detičiek to bolo OK - navštevovali sme sa so svokrou a švarginou skoro každý víkend - bývame v rovnakom meste. Po narodení prvého dieťatka, sme sa navštevovať prestali. Narodilo sa nám tzv. náročne dieťatko - bol problém niekam s ním chodiť. Ale keďže sme starostlivosť (hoci to bolo náročne) zvládali, pomoc sme nepožadovali. Narodilo sa nám ďalšie bábatko, ďalsie....nebudem to celé rozpisovať, ale proste sme sa dostali do situácie, kedy sme už nezvládali nič - manžel mi začal vyčítať, že nie je upratané, ožehlené a pod., ja som navrhovala, nech ni niekto z rodiny príde na 2 hodinky pomôcť, že to vyriešim. Problém, ja vždy potrebujem ku všetkému pomoc...ja som začala mať zdravotné komplikácie (pár príkladov - odviezla ma do nemocnice rýchla záchranná služba, keďže som kojila a hospitalizácia by si vyžadovala umiestnenie na infekčné oddelenie, dali mi vybrať - hospitalizácia bez detí alebo domáce liečenie. Nešlo o nákazlivú chorobu, skôr bol problémový priebeh - dehydratácia, tlak 70/40, celková vyčerpanosť, vybrala som si domáce liečenie. V takomto stave som sa doma starala o deti - nikto z rodiny neprišiel pomoc, ani do nemocnice pre mňa nemal kto prísť - dali mi síce sanitku, ale musela som na ňu čakať 1,5hodiny, čo po neprespatej noci, kedy mi tiekli samé infúzie nebolo bohvie čo. Inokedy - mala som vysoké horúčky, zimnica, spotila som sa a opäť odznovu, celá som sa od zimy klepala - starala som sa o deti - nikto neprišiel pomoc. Bola som seknuta, chrbtica blokovana na niekolkych miestach, nevedela som sa vystriet, brala som injekcie - starala som sa o deti - nikto neprisiel pomoc, hoci v lekárskych správach stále bolo napísané - vyčerpanosť organizmu. To by som ešte prekusla. Nad čo sa však nedokážem povzniesť, že môjmu niekoľko mesačnému bábatku hrozilo ohluchnutie, lebo stále dookola bolo choré, bralo silné ATB, lebo choroby medzi našimi deťmi kolovali skoro trištvrte roka stále dookola. Lekári boli z nás zúfalí - hovorili, že deti máme rozdeliť a ukončiť tie choroby. Nikto z rodiny sa nenašiel, kto by sa postaral o 2 deti...Preto teraz má malinká veľký problém s imunitou a lekári tvrdia, že na 99% bude alergička. Malá potrebovala nutne operáciu a CT a čakali sme, kedy sa jej zlepší zdravotný stav natoľko, že ju budú môcť uspať. Konečne obvodná lekárka skonštatovala, že stav je zlepšený. Manžel dohodol so svokrou, že s ňou do nemocnice pôjde ona, aby som sa ja mohla doma postarať o zvyšné deti (manžel si z práce nemohol zobrať voľno). Dohoda bola, že popoludní ich ja do nemocnice zaveziem. A na obed už moja svokra bola opitá, takže do nemocnice s ňou ísť nemohla. Naproti tomu keď boli deti mojej švagrinej choré, nasťahovala sa k nim, aby jej s deťmi pomohla. Pravidelne sa jej stará o deti, keď chce ísť švagrina na dovolenku len sama s partnerom prípadne ide s nimi, veď inak by švargina "z dovolenky nič nemala, vôbec by si neoddýchla". Keď sa švagrina učila na skúšky, išla sa učiť na celý mesiac na chatu, aby mala kľud, za ten čas sa jej svokra starala o deti atď, atď. A to ma neskutočne vytáča a vyvoláva hádky medzi mnou a manželom. On povie, že oni nám nie sú povinný pomáhať. Ja tvrdím, že keďže sme rodina, pomoc by sa mala dostať tomu, kto ju potrebuje viac alebo všetkým rovnako. Manžel tvrdí, že svokra pomáha švagrinej preto, že je aj jej kamarátka. No podľa mňa je predovšetkým matka a to tak môjmu manželovi ako aj jeho sestre. Ja som nežiadala, aby sa prišla starať o mňa, ja som len chcela, aby bolo postarané o deti, ktoré sú rovnako jej vnúčatmi ako vnúčatá švagrinej. A čo je ešte horšie, mám pocit, že aby si ich rodina ponechala status skvelej rodiny, tak manžela v podstate vždy presvedčia, že pomoc nepotrebujeme., že za upratovanie, výchovu a pod. je zdpovedná manželka. Že aby manžel nepripustil, aby som rozbila ich rodinu alebo niečo podobne. Manžel sa o rozhovoroch s nimi vyjadruje len veľmu útržkovite. Obšas sa niečo dozviem, keď sa zmení jeho správanie a ja sa snažím zistiť, čo je vo veci. Okrem toho všetkého mi manžel vyčíta, že sa s nimi nestretávame (naozaj mám problém stretnúť niekoho z nich po tomto všetkom) a že som nahnevaná, keď je s nimi v kontakte. Ešte pár príkladov na záver. V minulosti sa stalo, že svokra prišla párkrát pomôcť. Ako to dopadlo..V izbe boli rozhádzané hračky. Ja som hovorila svokre, že by som potrebovala popozerať nejaká nábytok, aby sme mohli hračky upratať tak, aby si niektoré z nich museli pýtať, lebo inak sa roztratia (ako napríklad puzzle a pod.) a aby každá hračka mala svoje miesto. Reakcia svokry bola, že je to tým, že deti majú veľa hračiek a pokiaľ som sa varila, ona zobrala igelitové vrece a ktoré hračky jej prišli pod ruku do vreca nahádzala (to znamená, že zostali nekompletné puzzle, stavebnice , skladačky a pod.) Vrece dala do pivnice a podľa nej rýcho problém vyriešila. Prišiel domov manžel a deti sa začali byť o jedinú krabičku modelíny, ktorú našli. Manžel mi vynadal, že kde som to upratala a máme bordel, preto sa nič nedá nájsť a pod. Tak som ho usmernila, že to jeho mamulienka nahádzala do vreca veci, čo jej prišli pod ruku a "vyriešila" problém s hračkami. Výsledok - ja som bola zlá - útočím na jeho matku, ktorá nám chcela pomôcť. Príklad 2: svokra prišla pomôcť - keďže sa deti výnimočne pekne hrali, išla som veďla do miestnosti vybaliť veci, ktoré mal manžel na pracovnej ceste a ktoré sme sa už týždeň na chodbe potkýňali. Dvere som mala otvorené, takže keby som bola počula, že je treba niečo riešiť, hneď by som bola prišla. Inak všetky deti som kŕmila, prebaľovala, prezliekala a pod. ja, svokra tam naozaj len sedela, prípadne sa s nimi hrala. Večer som dostala od manžela vynadané, že prečo takto preťažujem jeho matku, že chudera bola na deti sama. Nepomohlo, ani keď som mu vysvetlila, že to bolo možno 7 minút, čo som vybaľovala jeho veci a vtedy sa nič nedialo a inak som sa úplne o všetko starala ja...Som zúfalá...už ďalej nemôžem...Ako je to u Vás?
@drobcek26l tak to netreba dusit v sebe lebo ak si varila v parnom hrnci tak vies co sa moze stat.. treba cez cipcek vyfucat tu paru...
@drobcek26l skus hovorit so svokrou a povedat jej 😉 nech mu povie ked zavola 😀 ze ma zenu 🙄 😝
...odsťahovať sa?.... 😀 😀 😀
Som vďačná
🙂 Za partnera, ktorý noc , čo noc pokrčí periny, pretože nespí s niekym iným.
🙂 Za dane, ktoré musím platiť, pretože to znamená, že mám stále zamestnanie.
🙂 Za neporiadok, ktorý musím upratovať po oslave, pretože to znamená, že som obklopená priateľmi.
🙂 Za šaty, ktoré sú mi trochu tesné, pretože to znamená, že mám čo jesť.
🙂 Za trávnik, ktorý je treba kosiť, okná, ktoré je treba umývať, odkvapy, ktoré je treba opravovať, za záhradu, ktorú treba polievať a okopávať pretože to znamená, že bývam vo svojom dome so záhradou.
🙂 Za všetky sťažnosti, ktoré počúvam na vládu, pretože to znamená, že máme slobodu prejavu.
🙂 Za voľné parkovacie miesto, ktoré je až na konci parkoviska, pretože to znamená, že môžem chodiť.
🙂 Za vysoký účet, ktorý platím po večeri s blízkymi, pretože to znamená, že som štedrý a že mám niekoho rada.
🙂 Za únavu a boľavé nohy na konci dňa, pretože to znamená, že som bol schopná ťažko pracovať.
🙂 Za otravný budík, ktorý musím ráno vypnúť, pretože to znamená, že som ešte živá.
A konečne aj za tento e-mail, pretože to znamená, že mám priateľov, ktorí na mňa myslia.
A ešte niečo ... 😀
Hovorí sa, že človek potrebuje len jednu minútu,
aby zistil, že sa mu nejaká osoba páči,
jednu hodinu, aby ju spoznal,
jeden deň, aby ju začal mať rád a milovať,
ale potrebuje celý život, aby na ňu zase zabudol.
🙂 Priateľstvo je jednoducho priateľstvo.
Pošli tieto slová všetkým, na ktorých nechceš zabudnúť.
Pokiaľ toto nikomu nepošleš, znamená to, že sa
stále iba ponáhľaš, a že si na svojich priateľov zabudol (aspoň v tejto chvíli) .
Nájdi si jednu voľnú minútu, alebo je to čo práve robíš, pre Teba dôležitejšie...?
Nečítala som všetky diskusie. Som tu prvýkrát. Takto podobne to bolo aj u nás. Ja som šikovná, musím všetko zvládnuť sama, švagriná nie je taká šikovná, jej treba vo všetkom pomáhať.... A to som počas obidvoch materských pracovala doma a popri tom sa starala o dve deti, domácnosť... Takisto sme mali stále neporiadok, nenavarené /len pre deti/, opraté ale neožehlené a manžel nechápal, že nestíham. Bola som permanentne vyčerpaná a nevyspatá. Viem ako veľmi ti je ťažko. Uľaví sa ti, až keď deti budú väčšie a samostatnejšie a nebudú potrebovať toľko starostlivosti. Hovorím zo skúseností 🙂. Svokra ani manžel sa nezmenia.
Jediné, kto sa zmenil, som bola ja. Pochopila som, že to takto ďalej nejde. Rozviedla som sa, žijeme už takmer rok sami. Svokra býva asi 200 m od nášho domu. Deti vidí tak raz za mesiac, niekedy ani to nie... Švagrininé deti sú tam stále... Aj moje deti sú jej vnúčatá, jej krv... Deti sú už väčšie a pochopili, že túto babku vidia len občas. Tiež to cítia ako nespravodlivosť, keď vonku stretneme babku alebo dedka s druhými vnúčatami a ich nikto nezavolal. Dcéra sa kvôli tomu dlho trápila, už sa s tým našťastie zmierila, len občas ju to ešte dokáže rozrušiť.
Rozvodom sa mi uľavilo a už tú nespravodlivosť nepociťujem tak intenzívne.....
Obe deti mali zápal pľúc naraz, dcéra s komplikáciami a chceli si ju nechať v nemocnici. Keďže syn mal len 2 roky, nezohnala som nikoho z rodiny, kto by s ním mohol zostať doma miesto mňa - mal vysoké teploty /ani manžel ani svokra/ a vtedy som pochopila, že naozaj sa môžem spoliehať len sama na seba.
Viem presne ako ti je. Držím ti moc palce, aby si to ešte niekoľko rokov zvládla. Potom to bude o niečo jednoduchšie.
Myslim si, ze clovek by sa mal spoliehat prvomrade sam na seba. Su ale situacie, kedy potrebuje clovek pomoct. MOj manzel pomaha s detickami akonahle vkroci domov z prace, ale to musia byt ludia na rovnakej vlnovej dlzke, musia veci vidiet rovnako, musia si doverovat, respektovat sa, vazit si jeden druheho, robit veci pre rodinu a nenechat ovplyvnovat svoju rodinu z vonka. Vy dvaja a deticky tvorite rodinu , a malo by to tak byt nielen fyzicky alebo aj "ozaj". Mam pocit ze si precitlivena a vycerpana, a v takom case sa tazko clovek stavia na svoje nohy a odraza sa nahor. nehovorim aby si odisla od svojho manzela, ale dat mu pocitit, ze si silna osoba, ze to zvlanes aj sama, ze ho nepotebujes a rob veci tak, aby naplnali teba, potom budes spokojna, budu spokojne aj tvoje deti a na manzela co neberie na teba ohlad, je lenivy a necitlivy, sa mozes vykaslat !!
mama nás ma 4 já som najstaršia a mladšie majú 11, 9 a 6 🙂 a mamina ih zvláda v pohodke aj z babku ktorá je na vozíku tažká diabetička z minimálne 10diagnozamy tipu vysihanie miechy ochrnutie od pása dole...
a za chrbtom manžel alkoholik a zvláda to bravúrne a na nič si nestažuje na to že jej nik nepomôže... a komu sa môže len mne lebo otčímovi rodičia su toho názoru že chlap si môže vypiť a žena musí biť ticho a ešte mu naliať...
starsia z mladsích sestier bi jej mohla pomôcť no nemôže veľa lebo má slabé kosti takže slabe tuknutie hned zlomená ruka alebo čokoľvek....
takže jediné čo ti ostáva je pokračovat v danom životnom tempe ... a ak hore niektorá z mamičiek napísala pánujem tlko detí kolko o kolko sa dokážem postarat 🙂
@zufala1 podobne stym rozdielom ze ja som na to fakt sama kedze byvame 280km od bydliska na podnajme a moj chlap si mysli ze staci od otca ked zaraba peniaze a o to ostatne ho nezaujima ☹
Najprv ti vadí, že svokra vám chodí málo pomáhať a na strane druhej píšeš, že si nespokojná s tým ako to u vás vyzerá, keď vlastne tvoja svokra príde. Teda si nespokojná keď u vás nieje a tiež, keď u vás je. Teda problém je inde. Svokra je "v hlave" tvojho muža - to je hlavný problém.
Ja som tiež mala často pocit, že kolotoč v rodine nezvládam, vždy že niečo musím a nestíham a toto treba a tamto treba. Vždy keď sa mi v mysli vynorilo to slovo, že musím niečo urobiť pre rodinu a ešte tamto musím a keď toto čo musím dokončím, tak budem musieť tamto. Stále dookola. Bola som zúfala z toho, čo všetko musím. Prišla som nato, že to slovo musím ma vyčerpávalo. Ale odkedy som vymenila slovíčko musím za slovíčko chcem, začalo sa mi viac dariť v domácich prácach okolo rodiny. Vždy keď som mala ísť niečo urobiť, tak som si v hlave vytvorila slovo chcem upratať, chcem uvariť, chcem poukladať, chcem sa starať a chcem. Ani neviem ako a to slovo chcem mi pomohlo. Možno je tó neuveriteľné, ale treba vyskúsať. Mne to slovo chcem veľmi zmenilo pohľad na moje domáce povinnosti. Tak vyskúšaj aj ty vemyniť to slovo musím za slovo chcem. Možno to aj tebe pomôže.
niečo na zamyslenie k rodinným pomerom, trochu odlahčene samozrejme 🙂 aby sme sa z toho fakt raz nezbláznili... 🙂 http://www.prosimspinkaj.sk/1/post/2014/01/prec...
no paani, docitala som to az do konca..jednym dychom a hned mi ho aj vyrazilo... ..uff.. asi by som to riesila tak, ze by som uz od svokry ani od svagrinej nic nepozadovala,lebo zrejme by sa mi aj tak nedostalo pomoci a radsej vyuzila pomoc niekoho ineho- kamaratiek, susediek, zvysnej rodiny, snad sa najde aspon jedna dobra dusa v okoli, ktora by rada pomohla... a este jednu vec by som asi vyskusala, ked je manzel doma z prace, nechala by som ho s detmi sameho a niekam isla,oddychnut si, do sauny,na masaz,plavat, hocikam, tiez mas narok na oddych preboha...podobne to mala moja mama s otcom a jej svokrou-alkoholickou / mojou babkou/ ..byvali sme oproti sebe - babka a my, nikdy nebolo nic dobre urobene, vzdy bola vsetko mamina vina, otec sa drzal s babkou a zastaval sa babky...ono to trva az dodnes ..akurat mama si uz postavila hlavu, my deti sme uz dospele a odstahovali sme sa kazdy inam ..mama sa vrhla na pracu a na domacnost kasle 🙂 vesely pohlad a otec s babkou len chodia a frflu spolocne na vsetko ... da sa vseliako zit... ja mam momentalne polrocne dvojicky a nebolo to najlahsie zo zaciatku..no samozrejme ze od nasich som sa velkej pomoci nedockala... takmer vobec..prejde aj mesiac a nepride ich nikto ani pozriet....zato vsak mam super svokru.,co znie cudne,ale vazne, mam ju ako druhu mamu, ktora funguje na 100 percent a som za nu velmi vdacna 🙂
a este nieco..ked je aj mne tazko a mam prechodny pocit,ze na mna vsetci kaslu,tak si spomenim na tento vyrok... najistejsie miesto,kde najdes pomocnu ruku,je na konci svojho ramena.... sebaironia ma vzdy drzala 🙂..hlavu hore a do boja 😎
ahoj. mam 22 a mam problem. hm no pokusim sa to napisat jednoduch som dost baculata a vzivote som nemala ziaden vztah. je to tym ze som gulatucka???
@zufala1,necitala som vsetky komentare a asi ani nebudem,pozri,my mame pat deti,z 24hodin som s nimi 20hodin denne sama sest dni v tyzdni,z toho najstarsia chodi uz do skoly,prostredne do skolky a najmensi stoplici maju osem mesiacov,ja som tiez unavena,tiez u nas nie je vzdy vsetko tip top upratane,ale zvladnut sa to da,musis si len urobit program,dake zachytne body a toho sa drzat,vsak to predsa nie je ziadna tragedia,ze je byt plny hraciek,my ich mame tiez po celom byte 😀 vsak pri piatich detoch by mohol clovek upratovat od rana do vecera,co sa tyka svokry,nuz mne nikto nepomohol po druhom tretom a stvrtom porode,po prvom mi pomohla moja mama,ale potom som to uz nepotrebovala,ja viem,ze sa vyskytnu situacie,ked tu pomoc naozaj potrebujes a naklonovat samu seba nemozes, urcite to nie je pekne od tvojej svokry a teda ani od manzela 😒 ,ze ta len kritizuju,a na koniec uz len rada,nepripustaj si tak vsetko,mysli na to,ze mate spolu deti a niekto ich musi vychovat a svokra to urcite nebude,a na druhej stranke ju na oplatku nezahrnu velkou laskou ako teba 😎
@evarak Ahoj, téma je už stará, tak hádam sa jej podarilo situáciu variešiť. Tiež má 5 detí a dostala sa do situácie, ke´d mala vážne zdravotné problémy - z nemocnice ju pustili len na reverz a celej rodine to bolo salam parky...Píslala som si s ňou ešte v IP, ale je to už veľmi dávno...
viem,o čom to je,ked nemá kto pomôcť ☹ ,sama mám 4 detičky a niečím podobným som prešla aj ja,takže celé to poznám ☹ ,dnes sú už detičky veľké,ale toto všetko sa podpísalo žiaľ na mojom zdraví 😒 ,preto ak by niekto potreboval pomoc,nech sa ozve 🙂 🙂 🙂
@jesebell ahoj, precitala som si tvoj prispevok a uvedomila si ako podobne to bolo. U mna s tym rozdielom, ze sme byvali od oboch starych rodicov asi 100 az 200km. Svokra bola sice takmer vzdy ochotna, ale prisla na muzovo zavolanie, pomohla len postrazit maleho kym som bola v nemocnici s podozrenim na zapal slepeho creva. V den ked som sa vratila domov zmizla a prvy autobus. Vedela len mudrovat a rozpravat talafatky. Moj vlastny otec mi s malym viac pomohol ako svokra kedy vobec. Okrem toho muz sa VZDY vyhovoril, ze sa mu neda z prace a podobne. Nakoniec som zistila, ze ja som lezala s dietatom na infekcnom pre dehydrataciu malemu tiekli infuzie a namiesto toho, aby mi muz doniesol nejake veci do nemocnice o 20,00h - nemocnicu sme mali blizko - tak si pisal s "kamoskami" na internete a stazoval sa aky on ma hrozny zivot so mnou.
Po dvoch rokoch som pochopila, ze to takto nezvladnem, ze takto nechcem zit a ze aj moj syn si zasluzi OTCA, ktory s nim rad pojde na preliezky a nebude sa vyhovarat, ze aj on potrebuje cas pre seba a podobne. Rozviedla som sa.
Syn je z toho stale mimo, pretoze ex sa momentalne hra na otca roka a cela jeho familia s nim na rodinu roka. Samozrejme dietatu je neustale omielane kto je jeho otcom a kto len kamaratom. Momentalne ma z toho gulas v hlavke a aj vzdorovite obdobie. Napriek mojim upozorneniam, ze robia len dietatu zle,... skoda reci.
Takze vidim, ze osudy su rozne. Ale verim, ze obe sme urobili dobre. Drzim palce. 😉
Ahojte prosim vas nie je tu nejaka psychologicka alebo niekto kto by mi poradil prosim?
http://www.samasebou.sk/317/ 🙂 snáď pomôže
Keď čítam tieto tvoje riadky tak mi až mráz behá po chrbte. Mám doma niečo podobné. Ale nie čo sa ohľadom pomoci týka ale ohľadom toho že ja so synom sme stále na druhom mieste a na prvom mieste u manžela je stále iba jeho maminka. Môžem sa aj rozkrájať. Napr. Príde za mnou že ho bolí hlava že čo si má dať. poviem mu že ibalgin a na to on ide zavolať maminke ona mu povie že paralen tak jasne že si dá paralen. Je mi s toho zle. Tiež neviem ako dlho to ešte vydržím