Ako ste sa vysporiadali s traumami z detstva?

@culienka ale jasné že áno. Ono keď som teraz nad tým začala viac premýšľať, tak najviac sme dostávali práve v čase keď začínal podnikať. Možno mal z toho stres, alebo teda ktovie, čo všetko v tom bolo. Čím bolo viac peňazí, tým sa to postupne doma ukludnovalo. Ale samozrejme si to možno nepamätám úplne presne.
Teraz sme na nože a hoci si myslím, že som nič zle nepovedala, vlastne som to ani nechcela nijako rozoberať, tak si to vyčítam, že som mala radšej držať hubu, lebo veď nám veľa pomohli. My veľmi zle znasame takéto konflikty. Teda neviem ako to majú ini ľudia, ale my sa obaja dosť obviňujeme, nespime a tak...

@zorkahorka s tým plne súhlasím. Ako to povedala Simona Šalátová: ,,Nešetrim deťom na vysokú, ale na psychológa"

@culienka take hladanie pozitiv nasilu, je na co dobre?
Utesovat sa, ze ok, sice som bola tyrana, ale aspon nie hladna?
Cele je to potom len o bagatelizovani situacie a obhajovani agresora...
Ci mal stres, bol nestastny, chory, alebo to sposobilo cokolvek ine, nemam s takymito ludmi zlutovanie.
Clovek, ktory dokaze takto ublizovat vlastnemu dietatu je u mna uboziak, mentalny krypel, nech uz to robil z akehokolvek dovodu!

Nevsimla som si, ci si pridavala aj tvoj vek.. ja mam 32 rokov a mozem povedat, ze ono sa to tak po 30 zacne prejavovat naplno, tie traumy z detstva, resp okolo 30. Aj som to niekde citala. Ja som mala totalne hrozne detstvo (otec pil a mama ma tazku dusevnu chorobu) ... cize ja som nemala doma nikoho s kym by sa dalo normalne fungovat. Mala som 2 sestry, ale jedna odisla z domu v 16 a druha robila tiez velke problemy, uteky poza skolu, marihuana a podobne. Cize cele zle. Ucila som sa dobre, bola som zodpovedna. Peniaze sme nemali, niekedy ani na desiatu a cestu do skoly (uz na strednej, ked bolo treba ist busom). Samozrejme, ze traumy z detstva mam. Ono to aj doteraz trva, ze otec pije stale atd... vztahy so sestrami nie dobre. (Z roznych dovodov). Ale urobila som si vysku, som vydata, sme spolu 10 rokov a mame 2 synov. Snazim sa zit normalny zivot. Co mi ostalo po nich, su obcasne vybuchy zlosti a precitlivelost.... vela veci sa ma dotkne. A vsetko velmi analyzujem. Popravde sa hrozim toho, ked rodicia umru a uz sa to nebude dat zmenit (celkovo ten zivot, detstvo s nimi a ze sa nezmenia uz a nemam normalnu rodinu.) S tym sa podla mna neda uplne vyrovnat nikdy.

@autorka a simona teda vie, o com hovori. ta si tiez toho zazila a aha, kde je 🙂 vysporiadala sa s tym po svojom

@ema22270 a tiez ked nieco s nimi riesim a su hadky (deje sa to lem obcas, lebo ja ich nekontaktujem a riesim naozaj len vazne situacie) tak potom tiez nespim kvoli tomu a som uplne vycerpana z toho.

pozri ja ti rozumiem úplne presne. aj to hladanie pozitivity na veciach ktoré majú byť samozrejmé. otec umrel ked som išla do puberty. moja sestra bola otrasné dieťa aj pred tým ale ked mama ostala na nás sama, strašne to nedávala. myslím výchovu. ja som bola vždy to lepšie, šikovnejšie, múdrajšie a poslušnejšie dieťa. to je fakt. nikdy by som si k nej nedovolila to čo sestra. boli dni ked ju mama tak naštvala, že sa zavrela do pivnice a povedala, že sa zabije lebo už nemá na nás silu. hádaj kto plakal za zamknutými dverami od pivnice a prosil ju aby vyšla.
a aj tak stále je moja sestra tá oblúbena. lebo ja som si život zariadila a som spokojná a sestra je stále jej cecok. nesamostatná na svoj vek ale má to srdiečko. mama je jej najlepšia kamoška a všetko jej hovorí, ja som zlá lebo si žijem svoj život.
napr. mala narodeniny. ani jedna sme nedošli lebo nás ani nevolala iba sme jej zavolali a zapriali. hádaj kto dostal sprd ako si ju nevážime a že za rok tu možno uuž nebude a nebudeme musiet chodit.
a tak isto súhlasím s tým, že doteraz som na vela týchto silnonepríjemných zážitkov zabudla a teraz sa začínajú objavovat. možno je to vekom, možno tým, že už mám tiež deti.
na jednej strane si poviem, že ju obdivujem ako vdova v 30 rokoch zvládla utiahnut dom a dve práce, aj na dovolenku niekedy vyšlo, ja sama si neviem predstavit, čo keby som teraz prišla o muža, na druhej je vela vecí, kvoli ktorým mám k nej len nejaké morálne puto, nie citové.

Podľa mňa s niektorými ľuďmi je úplne zbytočné sa o tom baviť. Napr môj otec by si nikdy nepriznal ze sa o nás málo staral ze myslel len na seba. A dokonca teraz jak je starší ešte viac si idealizuje co pre nás všetko spravil. Pritom viem ze to gro spravila moja mama. Bez nej by sme nemali asi nič. No a on nás tak odviezol občas tym autom co sa nikto iny nevozil len on. Výnimočne niečo spravil keď sa to už jeho pohodlia týkalo. Vsetky peniaze co sa dali pominal pre seba a tak to trva doteraz. Keby mama nehodpodarila asi koncom mesiaca nemame co co jesť. Tento môj až tak nebil ale to preto ze si nás moc nevšímal aj nás ponizil ale to si tiež asi ani nevšimol. Môj otec by mal určite u mňa dobrý bod keby sa aspoň finančne o nás staral 🙂

odporucam institut virginie satirovej. zmena je mozna. drzim ti palce

@alica2202 mama mi ich dala ešte za života, písala ich s tým že sú to jej spomienky na mladosť, detstvo, život jej deti, čítala som ich ale až po jej smrti (čo ma mrzí, lebo tam boli casti ktoré by som jej rada vysvetlila, keďže sa týkali mňa, ale tak čo už).. otcov som čítala keď zomrel, je z čias keď chodil na vysokú školu a odišiel od rodičov, chvíľu pred zoznámenim sa s mojou mamou.. našla som ich medzi papiermi, ktoré sme potrebovali k dedicskemu konaniu.. neviem ako by zobral že som ho čítala, myslím že by mu to nevadilo.. pokiaľ si človek denník píše a dopísaný si odloží, musí rátať s tým že sa raz do rúk niekomu dostane.. ja som si denníky písala, tie ktoré som naozaj nechcela aby niekto našiel, tak som zničila a vyhodila.. tie ktoré mi nevadí ak by raz niekto čítal, tie si odkladám.. na mieste ktoré nie je prístupné len tak takže ho nájdu ľudia tiež až po mojej smrti a nevadí mi vôbec ak by ho niekto čítal..

@alica2202 a musím povedať, že vďaka jeho denníku z mladosti som veľmi veľa veci pochopila, čo prežíval a aka bola jeho mladosť.. totiž môj otec dostal mozgovú porážku keď som mala 8r, bol potom fyzicky aj psychicky chorý, mamu to zničilo a celu našu rodinu.. moja mama zomrela keď som bola mesiac po maturite a ja nemám iné možnosti ako získať ich spomienky.. nemám sa koho spýtať kedy som začala chodiť, koľko som mala kíl pri narodení a podobne.. z mojich rodičov sa zachovali len denníky, z otcovej zdravej mysle len ten jeden zošitok.. takže nemyslím že by mi niečo vyčítal..

@beronsche no treba sa s tým dáko vyrovnať. A keď pomôže utesovanie tak prečo sa neutesit aj týmto. A áno žiaľ vždy to môže byť aj horšie.

@beronsche a myslis, že človeku s traumou pomôže ak v sebe bude prechovávat takéto nenávistné pocity? Nie ani náhodou.. každý sa môže so svojimi zážitkami vyrovnať po svojom a takéto posudzovanie aké to nie je správne nie je na mieste..

Ja mam traumaticky vztah iba s otcom, ale aj mame podvedome vycitam, ze s nim ostala doteraz. Nasla som si starsieho partnera, asi ako naplast na detstvo “bez otca”

@ema22270 uf tak to mi je ľúto, my sme zase nemali až také extrémy a s mamou vychádzam v pohode. Aj keď sa nás nikdy nezastala. Otec je taký despoticky tip a ona ho poslúcha. S tým vekom to presne sedí. Aj brat sa s tým najhoršie vysporaduval práve v 30 tke

@jj298 uf to s tou pivnicou je príšerné. Ale hovoríš mi z duše. Asi som to nevedela pomenovať,ale presne ako píšeš. Morálne puto, nie citové. Moje pocity k otcovi sú skôr negatívne. Aj keď som mu za veľa vďačná. Ale vďačná za materiálne veci. Paradoxné som na ne není zameraná. Aj svoje deti chcem vychovať k skromnosti.

@onnagakusai je to samozrejme aj o povahe. Podľa mňa treba vo výchove zvoliť zlatú strednú cestu. Netolerovat všetko, lebo možno potom práve príde toto... Ale každý tu lásku potrebuje cítiť,inak ju hľadá inde.

To je v poriadku, mna nebili, takze zas taketo to nebolo, otec skor bil mamu a ja som vzdy obranovala. Otca s sa nebala. Zas ak ste boli pravidelne biti, to nebolo urcite dobre a ponizovani a je normalne, ze sa to niekde casom prejavi. Je dobre urcite zajst k psychologicke a vela o tom citat - je vela knih dobrych napr Ked detstvo boli a potom je aj druha casto Ked detstvo uz neboli (ak sa nemylim) a teraz citam aj knihu Odvaha byt neoblubeny - tam je to zas popisane podla Adlera, ze teda my sami sa rozhodujeme ako chceme zit a velmi nedava vahu traumam z detstva - preto je zaujimave si to precitat.

@culienka ja si to aj uvedomujem,že je to zbytočne,aj banujem,že som ticho nebola,aj keď sa v tom začal vrtat. Ale vieš čo skôr som čakala,že on tu svoju výchovu bude obhajovať, lebo aj na bratove deti má názor ako ich treba bit keďze mala má obdobie vzdoru. A tiež radil tie svoje praktiky. Dokonca aj priznal,že sme dostávali, ale keď sme sa dostali ku konkrétnym veciam, prečo a ako nás bil, tak to už odrazu nebola pravda, som sprostá a mám sa spamätať
@ema22270 ďakujem skúsim 🙂

@ema22270 Adlera som necitala, iba nejake clanky a on traumu sice nepopiera, ale nedava jej vahu. Mne sa jeho teoria nepaci, nakolko sama na sebe som si vyskusala, ze minulost a podvedomie ma velky vplyv aj na sucasnost, aj ked to na prvy pohlad nevidime. Napriklad ja som mala uzkosti. Absolutne bezdovodne, mam a mala som stastny zivot, stresu primerane, ziadne extremne vykyvy, ako dieta som nic ocividne zle nezazila, ako tu zeny popisuju, ziadne bitie a pod. No a cca po 20-ke uzkosti, panicke ataky a pod. Z nicoho nic. A riesila som to terapiami, ktore pracuju s podvedomim a vysli mi tam zaujimave veci z minulosti. Po uvedomeni si toho, ze kde ma moja panika povod, mne tieto stavy okamzite odozneli. Ja viem, ze to znie az neuveritelne, ani ja by som tomu neverila, ak by som to na vlastnej kozi neskusila. Podla Adlera by som mala svoju uzkost prekonat nejakou "volou" alebo cim, lenze kazdy, kto uzkost zazil, tak vie, ze sa neda vedome ovplyvnit. Mozem ju len prezit a ustat to tym, ze ju prijmem.. Gabor Mate hovori presny opak, dava traume vahu v tom, ako nas moze hlboko ovplyvnit. On sam ma ADHD a pricinou je trauma. Tak isto zavislosti , za nimi sa vacsinou skryva trauma. Je mi blizsi jeho pohlad na vec a jeho myslienky mi davaju velky zmysel. A samozrejme, on netvrdi, ze vyhovorme sa na traumu a nic s tym nerobme a ospravedlnujme si veci traumami, urcite nie. Proste sa s tym len lahsie pracuje, lahsie clovek dokaze pochopit, co sa mu deje a tym padom aj odstranit, alebo zmiernit to, co sa mu deje..

autorka - tvoj brat ocivdne prevzal stereotypy z minulosti a vidiet u neho aj stokholmsky syndrom, kedy vlastne obhajuje konanie, ktore je ocividne zle a dokonca sam tak kona. Bohuzial, takto dopadne velmi vela ludi. To su presne tie reci, ze "aj mna bili a tu som", "aj mna bili a aky dobry clovek je zo mna, vdacim za to rodicom a ich vychove", "rodic ma byt autorita a dieta ma posluchat" ( a ak nie, vymozem si to silou)... Takze ozaj, ludia preberaju tieto chore vzorce jedna radost, lebo proste nezazili nic ine, nevedia, ako inak vychovavat a tak sa uchylia k tomu, co im je doverne zname. Preto je velmi dolezite o tom neustale hovorit a ukazovat priklady, ako sa to da inak.

Napisala som to trochu hak debil ale mama sa tam zatvarala nie sestra.
A inac tiez vsetko zle popiera. Nedokaze si priznat chybu, pritom je to normalne a kazdy rodic nejake spravi. Este to obrati proti mne ze si vymyslam a ociernujem ju a ja som viac a viac podrazdena ze este takto odporne klame rovno mne do oci.
Velakrat som zvazovala terapiu. Skor som sa chcela naucit s nou komunikovat, nez zvladnut tieto spomienky ale nikdy som sa neodhodlala. Idealne aby sme tam isli spolocne ale ona by nikdy nesla a este by bola aj strasne ublizena, ze na co sa tu hram, ako nam dala vsetko a coho sa to dozila.

@akvi dobre si to napísala, ja sa tiez s Adlerom uplne nestotoznujem, ale je dobre si precitat aj tento pohlad, resp niektore veci su tam fajn napr - nerobit ulohy inych ludi a podobne. Ja si tiez myslim, ze trauma nas ovplyvnuje a preto maju mnohi problemy v dospelosti. A je dobre s tym pracovat, vyrozpravat sa, napisat si to na papier, vsetko co nas tazi ... ist urcite za odbornikmi a spolu to prekonat... to je urcite cesta.

@akvi ako takéto terapie prebiehajú?

Autorka - ja konkretne som bola na regresnej terapii, ta konkretne mi pomohla s uzkostou. Tato terapia pracuje s podvedomim, ale na vedomej urovni, na rozdiel od hypnozy a pod. Terapeut ta sprevadza hlbsie a hlbsie do detstva a tam ti prichadzaju situacie, ktore si zazila a pozeras sa na ne doslova ako na nejaky film. A vies, ako sa v tej situcaii kto citil. Ja som napriklad dosla az do bodu, ktory spustal prave tu uzkost a uplne iracionalny strach. V tej chvili to male dieta prezivalo presne tieto pocity, citilo ohrozenie zivota .. Dokonca som v tej situacii identifikovala vsetky "fyzicke" spustace mojich uzkosti a paniky.. Ked mi potom prisiel ten pocit uzkosti, iba som si predstavila, co som "videla" v tom podvedomi, priradila pocit tej situacii, ktora bola v minulosti a so sucasnostou nemala nic spolocne a uzkost presla ako mavnutim carovneho prutika.. Hocikedy sa mi este stalo, ze ten pocit prisiel, ale mne stacilo len pomysliet si, ze "to bolo vtedy"..a okamzite to preslo.. Pre mna priam neuveritelne nieco..

Ja sa vždy snažím ovládnuť keď začne s tými jeho teoriami jak on...... ked nahodou sa ohradim tak potom je pohoršeny ze co si to dovolujem a začne mame nadávať ze ako ma vychovala (pritom aj on má mohol vychovávať nikto mu nebránil ), ale to uz si kusem do jazyka lebo k ničomu to nevedie on sa už asi aj tak neuvedomí a škoda času a nervov sním