Ako ste sa vysporiadali s traumami z detstva?
Ahojte. Ako ste sa vysporiadali s traumamy z detstva? My sme boli bití, ponižovani, bez prejavu lásky. Zanechalo to na nás následky. Brat sa pokúsil o samovraždu, aj keď kvôli frajerke, podľa mňa má na tom podiel aj naša výchova. Skončil na psychiatrii neskor mal obdobie kedy chlastal prvú ligu. Teraz zije bežným životom, má dve deti a je zástancom prísnej výchovy lebo vraj my sme vychovaní dobre. Ja som mala pár nevydarených vzťahov - tiež to vnímam tak, ze keby cítim viac lásky doma, nemusela som sa vrhnut na prvého debila, ktorý sa o mňa zaujimal. Myslite, že to má súvis, či len naše problémy Hádžem na rodičov? Neobviňujem ich, bola proste taká doba. Ak raz budem mať deti, isto spravím tiež plno chýb v ich výchove. A čo vasi rodičia? Pamätajú si na bitky ktoré vám uštedrili? Naši to popierajú, ešte sa urazia.
Stručné zhrnutie
- Traumy z detstva často vedú k dlhodobým následkom ako depresia, úzkostné poruchy, panické ataky a nízke sebavedomie, ktoré ovplyvňujú partnerské vzťahy a rodičovské vzorce.
- Riešenia dostupné v diskusii zahŕňajú vyhľadanie psychoterapie alebo psychiatra, špecializované metódy ako regresná terapia, kurzy pre rodičov (napr. kurz Eli pre deti) a vzdelávanie cez knihy a dokumenty (napr. Gabor Maté, dokument The Wisdom of Trauma).
- V názore na príčiny a prístupy panuje rozpor: niektorí participantí odporúčajú prácu s traumou a hranice voči rodičom, iní citujú Adlerove myšlienky, ktoré traumu bagatelizujú, takže bežnou stratégiou je porovnanie viacerých metód a odborných zdrojov.
Najčastejšie otázky
Q: Ako sa liečia traumy z detstva?
A: V diskusii sa odporúčala psychoterapia s psychologičkou, pri ťažkých stavoch psychiatrická liečba alebo hospitalizácia, a špecifické techniky ako regresná terapia; tiež odporúčali sledovať odborné knihy a dokumenty (Gabor Maté, dokument The Wisdom of Trauma).
Q: Pomáha regresná terapia pri úzkostiach a panických atakoch?
A: Jeden účastník opisuje regresnú terapiu ako prácu s podvedomím, nie hypnózu, kde terapeut sprevádza späť do zážitkov z detstva a údajne to u nej odstránilo spúšťače paniky a výrazne zmiernilo úzkosť.
Q: Aké knihy, autori a zdroje boli v diskusii odporučené?
A: Diskutujúci odporúčali Gabor Maté, dokument The Wisdom of Trauma, knihy vrátane „Odvaha byt neoblubeny“ a tituly pomenované ako „Ked detstvo boli“ a „Ked detstvo uz neboli“, a tiež inštitút Virginie Satírovej.
Q: Ako zabrániť prenosu traumy na vlastné deti?
A: V diskusii sa odporúčalo navštíviť psychoterapeuta, pracovať na svojim sebavedomí, absolvovať rodičovské kurzy (spomenutý kurz Eli pre deti) a vedome si nastavovať hranice a odlišné výchovné vzorce.
Q: Je lepšie rodičom odpustiť alebo obmedziť kontakt?
A: Názory sa líšia: niektorí odporúčajú odpustenie a pohnutie sa ďalej, iní odporúčajú jasné hranice alebo obmedzenie kontaktu ako ochranu vlastného duševného zdravia.
Q: Kedy okamžite vyhľadať odbornú pomoc?
A: Diskusia uvádza, že pri samovražedných sklonnostiach, hospitalizácii na psychiatrii, trvalých panických atakoch alebo výraznom funkčnom zhoršení je potrebné vyhľadať psychiatra alebo urgentnú psychologickú pomoc.
Závery z diskusie
Zhoda
- Traumatické zážitky z detstva majú dlhodobý vplyv na psychiku a medzi odporúčanými riešeniami je vyhľadanie psychoterapie.
- Terapie a práca na sebe môžu viesť k zlepšeniu úzkostí, paniky a schopnosti tvoriť zdravšie vzťahy.
Sporné názory
- Niektorí diskutujúci zdôrazňujú teóriu Adlera, ktorá traumu bagatelizuje, zatiaľ čo iní podporujú prístup Gabora Matého, ktorý traumu pripisuje veľkú váhu; obe perspektívy sú v diskusii prezentované ako alternatívy.
- Niektorí odporúčajú odpustenie rodičom, iní odporúčajú nastavenie hraníc alebo obmedzenie kontaktu ako adekvátne riešenie.
Otvorené otázky
- Do akej miery je možné traumu z detstva „úplne“ prekonať a či niekedy zostanú trvalé následky.
- Ako všeobecne účinná je regresná terapia pre rôzne typy traum a pre všetkých pacientov.
Spomenuté značky a firmy
Institut Virginie Satírovej
Spomenuté produkty a metódy
regresná terapia, hypnóza, psychoterapia, psychiatria, kurz Eli pre deti, dokument The Wisdom of Trauma, Gabor Maté, Adlerova teória, Odvaha byt neoblubeny, Ked detstvo boli, Ked detstvo uz neboli, panické ataky, úzkostná porucha, PPP, ADHD, Stokholmský syndróm
Miesta a osoby
Gabor Maté, Simona Šalátová, Matejicek, Virginia Satir, Adler
@onnagakusai 14.11...
Si strelila capa, ty psychoumelkyna♦️
Véd to bolo vedecký dokázané, ze citovo živorene ženy hľadali lásku, ktorú nedostali od matky a od tatka už ani náhodou, predčasne u chlapov, mnohokrát pofidernych a niekedy to boli také fofry, ze chalan išiel 20.rocny na vojencinú a už mali decko...
A ako tu píšete v úvode... Bola taka doba... Naozaj boja.
Ale v inom... ze citové potreby deti nikto neriešil... (český dokument 60.roky o citovo deprivovanych úplne zblbnutych batoľatách v detskom domove.... Matejicek?)
Pretože z výchovy detí sa žiadna veda nerobila, decko musí nejakú facku,samotu a sikanu zniesť, dovi, dopo. Kamarátka mala tatka *1934 a raz im varil krupicvu kasu/skvareninu dookola😃to bral ako veľkú krivdu, ze ich musí obstarať a ponizovat sa varením... lebo matka chodila do fabriky na poobedne... A táto kamka sa toho tatka chcela pri sporáku dotknúť, ale bála sa... pre ňu to bol cudzí, galaxiu vzdialený, prísny ujo... ktorý sa ľudský ukázal, len keď prišli sestry s rodinami na navstevy... To bol zrazu družny a prorodinny, ani mu nenapadlo, ako tie svoje decka depta, ze oni nie sú hodné pozornosti, ako sestry▪️to ich krmil a napajal celé 80.tky a keď teraz mala jeho neter 50.tku,zavolala tu rodinu, ktorá na nich vždy 🌰la.
No vieš, aj Tvoji rodičia sa vysporaduvali so svojimi traumami a tak vás vychovávali. Určite to nerobili zámerne. A každé dieťa má traumy z detstva za ktorými nemusia byť len rodičia. Ja napríklad verím v dohodu duší. Že toto všetko si si mala zažiť. A teraz je dobré si to celé zvedomit a nenechať si tým ovládať a kaziť život. Ale nie obviňovať za to rodičov. Škodis tým len sebe. Lebo za svoj život si už teraz zodpovedná len Ty. Mne pomohli 4 dohody a heslo Čo ma nezabije, to ma posilní. Veľa síl v špáraní sa sama v sebe a bojovaním so svojimi traumami. Smelo do toho, polovica hotovo 😉
Pridám sa k tejto diskusii, tiež bojujem s viacerými traumami z detstva. Od rodičov som sa viacmenej odstrihla, komunikujem s nimi iba nevyhnutne a vecne. U nás boli síce aj bitky, ale skôr posmešky, ponižovanie, nerešpektovanie súkromia - oni ako rodičia môžu všetko, deti sú nič...toto som počúvala celé detstvo. Takisto nerešpektovanie pocitov, všetko riešili nasilu - musíš a budeš a hotovo. Po materiálnej stránke sme mali relatívne všetko, ale po citovej katastrofa. Nikdy som u nich nemala ten pravý pocit domova, t.j. miesta, kde sa človek cíti dobre a bezpečne. Pre mňa to bola len adresa trvalého bydliska. Moji rodičia nechápu, čo urobili zle a prečo sa odmietam s nimi stretávať. Zbytočne s nimi na túto tému komunikovať, pre nich som ja tá zlá a nevďačná a oni nechápu, čo také mi urobili...stále tá istá pesnička 😠
Mam otca, ktorý chcel aby sme mu pomáhali no keď sme to robili tak to bolo vždy zle (nie podľa jeho predstav), takže sme nerobili nič, nedal nám nič do ruky. Vždy bol potom podráždený akoby sa mu niekto snažil robiť napriek. Pred rokom som mala učiteľa na vš, ktorý bol tiež takýto nervak a presne vtedy som si uvedomila (keď sme šli šiť na chirurgii), že sa vlastne bojím chytiť nástroje do ruky aby zasa nebolo niečo zlé a aby som nedostala vyzjap.
Roky pracuje v zahraničí už od môjho detstva a doteraz si pamätám ako som za ním vždy plakala. Odvtedy mam strach z odlúčenia..
@ema22270 ja som niekde čítala taky názor ze dospelosť je na to, aby sa človek vyrovnal so svojím detstvom 🙂