Ako vysvetliť rodičom potrebu psychologickej pomoci?

Ahojte, som neskutočne frustrovaná a unavená. Uz od malička som mala rôzne problémy len som ich tak nevnímala a proste som sa len cítila iná a zvláštna. Nemala som moc kamarátov bola som na základnej dosť šikanovaná a postupne som sa do seba úplne uzavrela. Teraz mám 21 a mám pocit že som úplne vyhorela že každým dňom prichádzam na ďalšie psychicke problémy ktoré som za všetky tie roky získala. S mojím otcom som sa napríklad nidky nerozprávala, nikdy som s ním nemala jeden noalny rozhovor. Je dosť výbušný a často krát aj bez príčiny sa dokáže na niekoho totálne naštvať. Sama som toho názoru že predovšetkým on by mal vyhľadať odbornú pomoc. Moj brat sa mi pred rokom priznal že už tu nechce byť na tomto svete že už to nezvláda a podobne. Mali sme podľa mňa náročné detstvo. Ja som bola neustále v strehu s doteraz vlastne som, lebo sa snažím nič nepokazit aby sa náhodou otec nenaštval. Aj napriek tomu že nás už nebije stále sa ho bojím a doma som vyslovene ako na ihlách a len čakám kedy opät vybuchne a svoj hnev si vyleje na nás.
Už to prerastlo neskutočne. Ľutujem že som nešla ku psychológovi skôr pretože už mám podľa mňa v sebe toľko psychických problémov že dostať sa z nich bude naozaj náročné. Lenže tu je ten problém. Keď som povedala rodicom že by som chcela ísť k psychologovi povedali mi že len nech sa opovazim. Že takj "odbornici" len berú peniaze predavkuju ťa liekmi a spravia z každého psychopata. Že v dnešnej dobe má každý jeden psychicke problémy a pritom na to nemajú dôvod. Tak ma to štve že takto zmyslaju oni sami by potrebovali psychológa. Často aj keď sa niekto zmieni že ich dieťa chodi k psychologovi tak začnú že " bože takýto odborník vie veľké prd najlepšie vedia rodičia, čo zasa budú deti proti rodicom huckať" a podobne reči. Im sa nemôžem s ničím zdôveriť so žiadnym svojim problémom. Natajnasa som napísala pár psychológom lenže čakacia doba je minimálne 9 mesiacov a ja neviem čo dovtedy robiť. Cítim sa úplne nadne. Nemám kamarátov, nemám frajera, ťažko sa mi socializuje, nemám ani zdravý vzťah sama so sebou a vyhľadávam otcovsku lásku ku každému dospelému ktorí sa ku mne aspoň trošku milo chová. Navyše ako som nastúpila na vysokú mi začali neskutočne silné úzkosti. Také že už mi to ovplyvňuje bežný život. Skúšala som rôzne online stránky ako je ipecko a podobne ale príde mi , že to mi moc nepomáha. Asi potrebujem skôr osobné stretnutie alebo neviem, skrátka to písanie mi vôbec nepomohlo. Neviem čo dovtedy robiť kde začať vôbec. Ktorý problém riešiť skôr. Mám pocit že mi z toho hlava vybuchne. Začala som si písať dennik kde si píšem že čo ma trápi a tak aby som si trošku upratala myšlienky. Lenže zakaždým prídem na nový problém. A ja neviem ako si to sama dovtedy aspoň trošku upratať v hlave aby som mohla zdravo a šťastne fungovať lebo momentálne žijem tak že každý deň len tak prežívam večer ľahnem do postele a s plačom zaspávam.