Ako zomierali vaši blízki?

Och tak to sa necudujem, ze ta to tak poznacilo. Ono je tazke vidiet blizku osobu trpiet, niekto odide pokojne a niekto teda ma rozne prejavy, zalezi to urcite od toho aka je pricina smrti. Ja som raz videla cloveka, ktory mal krvacanie do mozgu, je to uz par rokov a tiez ked si na to niekedy spomeniem tak sa citim presne ako vtedy. Neviem ci sa na to da zabudnut ale uz sa nic neda robit, treba sa s tym len vyrovnat a mysliet na to, ze uz mu je teraz lepsie

Moji starki odišli v spánku, predpokladám že pokojne ale to čosi videla je že telo sa bráni, nechce umrieť. Ja som to našťastie nevidela na vlastné oči.

Robila som v nemocnici. Videla som ľudí odísť potichučku ale aj trpieť, kričať,prosiť o smrť.nikto z nás nevie čo ho čaká preto si o to viac treba vážiť život a byť s ľuďmi ktorých ľúbi

Ja sa so smrťou otca neviem zmieriť, nie pre smrť samotnú. Len to ma veľmi trápi, že neskutočne trpel fyzicky dlhú dobu a pritom bol pri vedomí a rozume. Na smrti je podľa mňa najhoršie utrpenie ktoré jej predchádza. Ale roky sa trápiť a potom s istotou vedieť, že odchádza a utrpenie sa stupňuje...to je to najhoršie. 😢 A hlavne ak to trvá dlhý čas. Trpí daný človek a celá rodina s ním a nikdy sa na to nedá zabudnúť, každučký deň ho mám pred očami v tých útrapách.

@tina4931 to mi je ľúto, velmi. Ja mám na toto spomienky, keď bol na smrteľnej posteli mamin strýko s rakovinou. Šli sme tam na návštevu, bola som malá a on tak príšerne trpel, že ten vresk budem počuť naveky. Desí ma to, tak, ako väčšinu ľudí dnes desí smrt, keďže je vydurena na okraj spoločnosti, akoby neexistuje.

Najhorši je ten pocit, že človek sa tomu nevyhne a záleží len na šťastí, ako to prebehne. No, dobre, na pár dní mám stiahnutý žalúdok po spomienke na ten zážitok. Dúfam, že kým to postihne mňa, bude eutanázia nejako bežnejšia, lebo inak je to príšerne. :(

Prišla som o niekoľko svojich blízkych, ale ani jedného som nevidela zomierať. Vidieť a zažiť to, musí by hrozné a určite zanechá stopy na celý život.

Videla som starkú odchádzať. Nebolo to nič príjemné, poznačilo ma to, ale vtedy mám pocit, že sa vo mne tak niečo zlomilo a začala som sa na smrť pozerať inak. Nebáť sa jej a brať ju ako súčasť života. Tak nejako som si povedala, že aj tak sa tam raz všetci stretneme.

Ja som videla tetu, natahavovala sa za niečim / niekym ako do neba a volala na mamu. Bolo to silne, mala aj bolesti a po pichnutie injekcie sa utisila a zaspala

@nominativ Ja napr. eutanáz. schvaľujem. Tiež u nás rakovina. Naozaj hrozné utrpenie. Nedali sme ani do nemocnice, ani do zariadenia. Roky mixovaná strava, sondy, kanyly....A on kým dokázal, sa ešte sám nakrmil cez kanylu, čo nechcel byť na obtiaž❤ Ku koncu váha cca 40 kg pri 170 cm. Ja sa smrti ako takej nebojím, len je rozdiel zomrieť a zomrieť. Mali sme v rodine aj také, že dedko písal v 93 r. na stroji román, bol sa prejsť, upiekol medovníky a týždeň na to zomrel. Tak takto ano. Ale čo som ja tiež videla utrpenia, keďže som pracovala v takej sfére....Jednoznačne za mňa eutan. Ale zase iné pohľady chápem, ak je niekto veriaci napr.....Ja osobne by som toto nedala.

Bola som so starenkou ked bola na smrtelnej posteli par dni pred smrtou. 94r velmi sa bala smrti pytala sa ma ci to boli a velmi chcela este žit. . Bola uplne ok az kym nespadla a nezlomila si panvu . Dali jej umelu no Po operacii uz ma ani nespoznala.. bola to silna zena mala tazke detstvo nikdy som ju nevidela tak slabu a vystrašenu. Cely zivot až slepo veriaca a na koniec prehodnocovala aj svoju vieru. Povedala som jej ze smrt neboli ze uz ju nic nebude boliet. Na chvilku ju to ukludnilo.

@tina4931 ja tiež, za mňa ak je to už o strate dôstojnosti, ľudskosti a len nejaká agonia, tak keď nenecháme trpieť naše psy, prečo ľudí. Ale to už je zložitejšia otázka. Osobne neviem, či sa bojím smrti. Asi áno, desí ma fakt, že napr teraz ostanú moje deti samé a pod. V starobe to už asi bude o inom, že sa nebojí človek toho, čo bude potom, len toho, ako to prebehne. Och, keby tak bola smrť spravodlivá odmena/trest za život... Ale, ako všetko, aj toto je často nespravodlivé.

Ono sa to všetko inak vníma nám zdravým žijúcim ľuďom. Keď vidím niektoré osoby s rôznymi chorobami a osudmi, vravím si, že ja by som to nedala. Že určite nie. Realita by možno bola iná... A možno aj nie, poznám aj ludi, čo si siahli na život z dôvodu diagnostikovania vážneho neliecitelneho ochorenia.

Bodaj by sme všetci odišli v kľude. Alebo aspoň rýchlo.

niekedy je ta smrt v nemocnici milosrdnejsia nez doma. tam ta vedia utlmit tak, ze clovek nevnima. mama zomrela v nemocnici v umelom spanku. moj manzel doma, sedela som pri nom a tiez ma to poznamenalo na zvysok zivota. neda sa zvynkut si na tie spomienky..

@nominativ súhlasím, ja nie som prispôsobená trpieť dlhodobo. Každý si tomu rozumie a ako vravíš, niekto volí pre niekoho nepochopiteľné (neštand.) riešenie. Ale každý je individualita a nikoho netreba súdiť za to, ako sa rozhodne (ak má tú možnosť). Môj otec bol max. silná osobnosť, ja taká nie som, aspoň čo sa tohoto týka. Každý je iný a preto to treba akceptovať.

@modrava Pravda, nedá. Nás z Ados obdivovali (teda najmä mamu), že mnohí by to nedali tak ako ona. Viem z praxe, že oveľa ľahšie prípady skončia mimo domov (nezazlievam v žiadnom prípade, plné pochopenie mám). My sme ho chceli mať doma, hlavne preto, že sme ho poznali, poznali jeho zmýšľanie, názory. Aj za cenu prebdených nocí a pod. Neľutujem a aspoň za to som vďačná. Možno iné je, ak si dotyčný neuvedomuje realitu. Ja som ho deň pred smrťou hladila po hlave a hovorila ako som za všetko vďačná, musela som odísť. A na druhý deň zomrel. Striedali sme sa v posledné dni celá rodina pri ňom, vždy traja súčasne. Dvaja spali (nespali), jeden bdel. Ale preto, že nerozprával a nevedel si povedať to, čo by potreboval.

@modrava my sme tiež doma utlmovali....lebo sme už vedeli, že nič nepokazíme. Len prospejeme.

@tina4931 ja som sa riadila jeho zelanim. chcel ostat do konca doma. brala som to ako samozrejmost mu vyhoviet. mama na vyber nemala, v nemocnici musela byt uz dlhsie predtym. priznam sa za seba, radsej by som sla na to finale do nemocnice.... s ohladom na mojich blizkych.

@modrava Ano pravda. Niekedy nie je na výber , inokedy áno. My sme sa riadili tým, ako sme ho poznali. Ak človek zomiera....tak napr. pre pokoj duše mne ako príbuznej je veľmi dôležité to, že sa riadim želaním dotyčného...Potom možno príde ľahšie zmierenie. Že sme spravili maximum. Nie možno z nášho pohľadu, ale hlavne z pohľadu chorého.

Mne umrel iba dedo. Išiel si kúpiť čerstvé rožky vystúpil z výťahu dostal infarkt a spadol na zem pričom si rozbil hlavu 😔 nikdy nemal žiadne zdravotné problémy. Vraj dlho netrpel ale aj tak... Fakt si vážme každého dňa. Nikdy nevieme kedy príde koniec.

Moj muz pred priblizne rokom videl zomierat susedu 😔 o 2 v noci velky buchot na chodbe, tak sa pozrel cez kukatko a tam suseda lezala na tych nositkach a celu ju sklbalo, tiez vraj vydavala hrozostrasne zvuky. Tak ho to ochromilo, ze sa ani nepohol, uplne ho vyplo, doteraz sa mu vraj o tom obcas sniva. Suseda zomrela 3 hodiny po tom. Ja by som to asi este tazsie znasala takto vidiet odchadzat cloveka..blizkeho obzvlast

Susedu som ako 7-rocne dieťa videla umierať,dostala infarkt.Moja mama ju oživovala,kým neprišla sanitka a skonštatovali koniec,no spomienky mám stále živé,ako skonavala.Otec mi umrel v nemocnici,v umelom spánku,to bolo určite milosrdnejsie pre nás, príbuzných.Neviem si predstaviť tú bolesť, vidieť umierať mi niekoho vzácneho pred očami,ako napr.
@modrava tebe manžel.Muselo to byť hrozné..😞

Ja som videla zomierať môjho dedka, držala som ho za ruku. Bolo to aj odporne (tekutiny, posmrtné kŕče) ale aj úžasné. Ja osobne som za tento zážitok veľmi vďačná, lebo bola som pri ňom, ked jeho duša opusťala telo. Pre mňa ako pre veriacu to bol okamih veľkého zázraku, ze som mohla aspoň takto doprevadzat milovaného človeka na druhy breh.

Ja som bola pri mojej mame,... som velmi vdacna, ze sme cela rodina mohli byt s nou az do posledneho vydychu. Ale niektore momenty, ktore tomu predchadzali, boleli.

mne umrel v rukach zajac a ovca, ludi som nevidela umierat, obaja sa triasli, postali sa a bolo to velmi krute...

U nás dožila svokra (teraz som si uvedomila, že to bude v decembri už10 rokov). Našťastie sme aj so synom boli doma. Išla do kúpeľne, zaručala (inak neviem ten zvuk nazvať) a keby som ju nebola zachytila, bola by spadla. Hneď sme volali záchranku. Kým prišli, dávala som jej umelé dýchanie a masáž srdca, ale už to bolo zbytočné. Vraj pravdepodobne aneuryzma. Bolo to rýchle, chvalabohu, netrápila sa. Mentálne už odchádzala dlhšie, už som začínala uvažovať, čo budem robiť, ako to zariadim s prácou, ak by bolo nutné ostať pri nej doma. Nechceli sme ju nikam dať. Viac než jej umieranie ma bolia myšlienky na svokrovu smrť. Ten si šesť rokov predtým zlomil nohu, opustil sa a v nemocnici zomrel. Sám. Len nám to ráno zavolali. Mala som ho rada.

My sme sa doma starali o starkeho, vždy to bol veľmi hrdý, pracovitý pán, miloval hudbu, spoločnosť a deti, vždy nás nejako zabával a vymýšľal srandy, robil kostolnika dlhé dlhé roky a mal veľa priateľov... zomrel nám nakoniec v nemocnici čo som chvalabohu nevidela ale nikdy nezabudnem na to celé čo tomu predchádzalo, mal altzhaimera a začal pomaly zabúdať a vracať sa akoby do minulosti, najskôr sme sa na tom aj zasmiali keď rozprával stále o prihodach z vojny, lenže potom začal rozprávať už len i dectve, zabudol kto sme, nepoznal nás, nepoznal svoju ženu, plakal každý deň ako maly chlapec že chce ísť domov a že chce ísť za mamou a pritom bol doma a keď vždy znovu “zistil” že mama už nežije 🥺 tiahli sa to dlho, nakoniec prestal chodiť aj rozprávať, mal plienky, otáčali sme ho, kŕmili, spievali sme mu, hovorili sme naňho ale on už bol veľmi dlho úplne mimo seba... úplne nedôstojný koniec na to aký život žil, najhoršie že si ho ani nepamätal, bola pri ňom cela rodina ale on zomieral vo svojej mysli sám, my sme boli preňho cudzí... možno veľa ľudí povie že horšie je umierať pri plnom vedomí a v bolestiach.. lenže ja mám pocit že on umieral roky, pomaly, dlho, stratený niekde v hlave sám a ja len dúfam že ja takto neznesiem ale tak človek nikdy nevie čo príde, smrť je súčasť života 🤷‍♀️

@julie19 mňa veľmi oslovila ohľadom témy altzhaimera kniha Strácam svoje ja. Majú v knižniciach. Posolstvo bolo, že aj keď rozum odchádza city ostávajú teda cítia lásku napr.tí ľudia aj dedko isto cítil tú vašu aj keď už vás nespoznával.

Moja babka odpadla v kostole, bola som pri tom ja(najmladšia vnučka) a strýko ( najmladší syn). Mala som asi 14 rokov. Doteraz si pamätám ako strýko jej dával prvú pomoc, masáž srdca. Záchranka prišla po 20 minútach, bohužiaľ ju nezachránili. Najhoršie bolo, že som to musela oznámiť celej rodine.

Ja som mala 12 keď mi umrela moja babka 😟 ležala som pri nej v posteli presne viem co mi posledné povedala (bolo to v podstate jej posledné prianie vtedy som to však nevedela) a poslala ma preč z izby. Keď sme sa hádam o 5 min vrátili už iba chrcala, ale nebol to dáky nárek. Podľa mňa vedela ze umiera. Ja ako dieťa som to netušila a ani nikto z rodiny to necakal