Ako zvládať nevlastné dieťa v spoločnej domácnosti?
Ahojte, idem asi do citlivej témy, ale zaujíma ma pohľad iných mám.
Môj manžel má syna z predchádzajúceho vzťahu. Keď sme sa dali dokopy, vedela som o tom od začiatku a brala som to ako súčasť života. Dnes máme spolu aj naše deti.
Lenže čím je nevlastný syn starší, tým viac mám problém priznať si jednu vec – neteším sa, keď má prísť k nám. Nejde o to, že by som ho nenávidela alebo mu nepriala nič zlé, ale často robí zle našim deťom, provokuje ich, schválne ich rozčuľuje a doma je potom napätá atmosféra.
A ja sa potom cítim hrozne, lebo mám pocit, že ako „správna“ žena by som ho mala automaticky brať úplne rovnako. Lenže realita je niekedy oveľa komplikovanejšia.
Dá sa časom ten vzťah zlepšiť?
@pytame_sa_za_teba To, že sa dieťa takto správa má dôvod v tom, že ex-manželka ho vychováva v takom duchu, že muž a nová rodina sú zlý a neviem ešte aký (vulgarizmy) a potom mu je ťažko vysvetliť, možno by skôr uveril svojmu otcovi, že to tak nie je, že chcete s ním vychádzať dobre.
Budeš ho riešiť presne tak, ako keby bol tvoj vlastný. Len si to prejdite najprv s mužom, lebo keď ho on zacne "brániť", tak si skončila. Vždy budeš mať iný vzťah k muzovmu dieťaťu ako k svojim, podstatné je, aby to nikto z deti necítil. Hovorí zo mňa 20 rokov skúseností. A hovoria so mnou stále aj muzove deti (aj s mužom, samozrejme), tak som to asi celkom nepohnojila. Ale často som v duchu penila, keď sa kvôli jeho deťom nedalo to alebo ono....
Nikdyby som nedokázala mat rada cudzie deti tak ako svoje vlastné a ani by mi nenapadlo mat preto výčitky. Chlapec je v puberte, ziarli ze tvoje deti majú to co on nema. Rodinu.
Nenechaj sa vyprovokovať a vydrz. O chvilu príde uz len zo slušnosti na chvilu. Alebo si nájde frajerku a bude s nou chodit hrať sa na skvelého brata.
@pytame_sa_za_teba píšeš " Nejde o to, že by som ho nenávidela alebo mu nepriala nič zlé" .... nepriala nič zlé? ... čiže mu praješ zlé? ... jednoduchá osôbka, čo nevie ani len po slovensky....rozumiem, že sa pýtaš uplne niečo iné ale koho ty, prosím ťa, chceš vychovávať jeď si zmätená sama
Dá. Chce to rozhovor s mužom, dôkladný, kľudný a slušný , či si vôbec uvedomuje že sa jeho syn správa neadekvátne a z čoho to pramení. Čo asi je dôvodom - huckanie od jeho matky a potom chodí nabrúsený, závisť že on má otca 2x za mesiac a tie malé decká ho majú doma každý deň, alebo cíti že aspoň niekedy nemá otca sám pre seba na pár hodín na pár dní a stále súperi s mladšími súrodencami o jeho pozornosť , alebo má doma s matkou nepríjemné prostredie a potom u vás sú uvedomuje že tam máte veselo, lásku, dobrú náladu , krásne vzťahy tak si to chce ukradnúť pre seba ? Cíti sa prijatý a že je vašou súčasťou , že k vám patrí ?
Chalana treba usmerniť, že viete čo robí a vysvetliť mu čo je a čo nie vhodné, že pravidlá sú pre všetkých rovnaké - aj to že nerobiť zle iným členom rodiny, mal by cítiť že k vám patrí a beriete ho rovnocenne , milujete ho ako tvoje, súrodenci ho berú tak aj on nech sa správa primerane.
Nevieme ako to máte, ale máte moznost sa poradiť so psychológom, ako nastaviť a doladiť vaše vzťahy.
Pises ze je synom manzela. On ma aky postoj? Upozorni? Dohovori? Je nazoru ze ak nieco mozes aj ty zasiahnut a upozornit alebo je "chraneny"? O kolko je starsi od ostatnych surodencov?resp kolko ma rokov? Nie je to len obdobie?
@pytame_sa_za_teba To nás tak" učili" každému ustupovať,aby bolo " dobre" . Si dobrá mama a žena,tak ten pocit viny máš.Ja to mám podobne.Ale poradím ti to, čo aj mňa " oslobodilo" : Miluj blížneho svojho ( nevlastného syna) , ako seba samu,NIE VIAC!!! Inak ťa to bude zozierat.Daj si nádych,vydych a povedz mu, že sa ti také správanie nepáči.Samozrejme, že bude oponovať a vykrúcať sa, hádzať vinu na teba, poprípade zľahčovať situáciu.
Nebude to pre teba ako dobracku ľahké.Ale je cesta, ísť do slušnej konfrontácie a možno aj do konfliktu.Neposuvaj hranice svojej dostojnosti ani dôstojnosti svojích detí.Tvoj pocit viny je falošný.Tvoje myslenie ti to vyčíta, ale srdce sa nemýli.
ak by to bol váš spoločný syn a robil zle súrodencom, ako by si to riešila?
ja som manželovu dcéru z prvého manželstva ľutovala, zastávala som sa jej - až do chvíle, kým úmyselne neubližovala našej spoločnej dcére - v tom čase už mala 17-18 r. Ja a ani naša dcéra nemôžu za to, že sa jej rodičia rozviedli.
odpoveď na tvoju otázku - nie ten vzťah sa nezlepší, ak on nezlepší svoje správanie.