Bojujem s myšlienkami na smrť. Kde hľadať pomoc?

Ahojte, pekny vecer prajem. Potrebujem sa vyrozpravat, poradit, mozno len dostat nieco von zo seba. Som mlada 30 rocna zena bez zavazkov, vzdelana, momentalne sama s ukoncenym dlhorocnym jedinym vztahom v zivote. Som velky introvert a tak sa aj spravam v beznom zivote, nemam rada pozornost ludi, nerada sa zoznamujem, skor som osoba ktorej niekto nahodne musi prist do cesty. Som velmi nestastna dlhe roky, nevyrovnana sama so sebou, celkovo sama so sebou ako s osobou, tajim pred svetom kym realne som a akou som, vztah aj ked dlhorocny bol len trapenim z mojej strany, a ked uz som to nevydrzala, psychicky som sa zlozila a tam to skoncilo. Som clovek na ktoreho by nikto nic take nepovedal, pred svetom a ludmi sa tvarim spokojne, s usmevom na tvary, ale realita je pravy opak. Ked som doma, vacsinou placem a premyslam nad svojim zivotom, velmi vsetko analyzujem v hlave, co by bolo keby toto keby tamto. Pred cca rokom som si zacala nieco s niekym inym, nebolo to nic vazne ale skoncilo to, bola som odmietnuta a a aj tam sa tieto moje pocity este viac prehlbili, tam som doslova utiekla pred smrtou v hodine dvanastej. Trvalo takmer cely rok lym som sa z toho dostala kym som nespoznala niekoho ineho, kde som sice vedela do coho idem ale aj tu som skoncila nakoniec odmietnuta a nesiem to velmi tazko pretoze to co som citila od tento oosby, to co mi daval, som nezazila este nikdy od nikoho. Velmi ma to vsetko boli. Som clovek velmi citovy, labilny, zijuci pre city a lasku, som rada sama ale zaroven nemam rada a neznesiem samotu a opustenost, pocit, ze nikomu na mne nezalezi. Realne nezijem v mojom rodnom meste takze nemam tu nikoho, som sama ako prst. Mam 1 najlepsiu kamosku, ktora sa sice snazi ale nevie mi pomoct, nepozna ani cely moj zivot a stavy. Psycholog?? Bez sance. Neviem sa otvorit hocikomu a bezne o sebe rozpravat. Proste to tak potrebujem citit ze ano, budem rozpravat inak ma to nepusti. Zijem navonok jednou osobou a vo svojom vnutry druhou osobou ktorou by som realne chcela byt, ale moja realna osoba ma “nepusti”. Nemam ziadnu radost zo zivota momentalne, ako som prisla o tuto poslednu osobu (dnes) ktora mi davala vsetko a myslela som ze som nasla to co potrebujem a co som nikdy nemala, je so mnou velmi zle. Nejake konicky? Zaluby? Prejst na ine myslienky? Tiez bez sance. Chodim denne na dlhe prechadzky so psom, akurat este viac premyslam. Som chorobne posadnuta premyslanim a analyzovanim, nedokazem si nicom inym zamestnamt hlavu. Som smutna, ubolena z celeho zivota, zatvorena medzi 4 stenami, sama bez nicoho a nikoho. Priznavam ze som psychicky chora, viem o tom. Ale neviem si pomoct. Prechadzaju mi hlavou myslienky na smrt, neexistovat, utiect pred dlhorocnou bolestou.