Byť psychicky týraná - je to len voľba?
Možno je nadpis trochu prisilný. Som vo vzťahu. Myslela som si, že žijem predovšetkým s partnerom, no pochopila som, že aj s jeho rodinou. Nejako sme si nesadli. Otec despota, uráža ženy, deti, aj mňa. Už som bola otitulovaná drbnutou kravou do očí. Matka, ktorá nerobí nikdy chybu a vždy je tá najlepšia. Babka, ktorá nerešpektuje. Môj partner, ktorý pripustí občas ich chyby, ale vkuse sa ich zastáva a nebráni sa tomu. Nemá hranice. Vyrástol v tom, je mu to normálne. Ja to neviem spracovať. Nechcem chodiť na ich rodinné stretnutia. Robí sa mi zle, keď si predstavím, že ma zas bude niekto urážať, že mi bude klásť nevhodné otázky. Robí sa mi zle, že všetci sa tvária že sa nič nedeje. Robí sa mi zle, že keď sa sama obránim, tak ma ohovoria, aká som, čo som si dovolila. Štve ma, že partner neuzná, že to bolo opodstatnené z mojej strany. Nechcem sa s nimi stýkať. Vadí mi, keď mi pred dverami zazvoní zvonec a za dverami babka. Bez ohlásenia. Darmo som ju x-krát prosila, či by sa mohla vopred ohlásiť. Oni to tak predsa nikdy nerobili a prišla za svojim vnukom. (odo mňa si nebude pýtať povolenie.) Nemám srdce nechať ju za dverami cengať, svojej babke by som to nespravila, hoci ona by ma rešpektovala. Ale neurobí to ani môj partner. Pochopiteľne ju pustí dnu. Znova a znova, lebo ona sa nezmení a má pravdu. Ja to však neviem prijať. A pripúšťam si to.
Vadí mi, že ma vlastne nerešpektuje ani môj partner tým, že odmieta prijať, že mám iné rodinné návyky a nie je mojou povinnosťou mlčky akceptovať ich "spôsoby". Nestojí pri mne. Vníma ma ako bariéru medzi ním a rodinou. Núti ma chodiť na návštevy k nim, vraj "ako to vyzerá". Vraj preháňam. Keď si idem po "svojom" v prípade neohlásenej návštevy - som neslušná. Partner nespokojný.
Bola som s tým u odborníčky. Vlastne bola som aj u psychiatričky aj u dvoch psychologičiek, za tie roky. Psychiatrička povedala, na čo ostávam v takej rodine. Prvá psychologička povedala, že je to moja voľba, či chcem takto žiť, že situáciu pravdepodobne nezmením. Druhá psychologička povedala zaujímavú vetu. že prečo si to všetko tak pripúšťam, prečo sa tým zaoberám, či som si fakt za tie roky nevybudovala spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Že keď ma zase svokor urazí, nech už zareagujem hocijako, výsledok bude taký, že ma to nebude trápiť, alebo ničiť. Povedala som, že zrejme keby partner akceptoval moje reakcie, bolo by to ľahšie. pretože keď samu nepáčia moje reakcie, je na mňa nepríjemný: "trestá ma". Svoju rodinu ale "netrestá" za nevhodné správanie nijako. Faktom ale je: Nie nevybudovala, a štve ma to, Asi taká nie som. Mnohé také nie sme.
A ako som nad tým premýšľala, uvedomila som si, či to nie je predsa len voľba? Dokážem si povedať, že teba mám na háku aj s tvojimi rečami? Ako to aplikovať, keď prídem na oslavu a ledva vidím svokra, robí sa mi zle? Ľudia odjakživa bojujú napr. s trémou, ak by to bolo také ľahké, prečo by to každý nerobil? Výhoda iných vecí je, že spravidla trvajú krátko, čiže sa s tým môžme časom vyrovnať. Ak by ma vyslovene stresoval kontakt s ľuďmi tak asi nebudem vyhľadávať prácu predavačky alebo call centra. A pod. Čo s tým ale, keď to stále trvá?
Do akej miery sa Vám podarilo sa zmeniť v tomto aspekte? Prečo je toľko (psychicky) týraných ľudí? Dá sa, ak napríklad poprosíte partnera, aby Vám podal utierku a on ju po Vás nepríjemne hodí so slovami, to si ju nevieš zobrať sama - dá sa si to nepripustiť, nevšímať a žiť v kľude ďalej? Teraz neriešim to, či od takého odísť či nie. Teraz riešim to, ako fungovať v prostredí, ktoré mi robí vyslovene zle - či už by to bola príšerná práca alebo čosi iné. Ja väčšinu ľudí čo poznám (a každý ma iný level citlivosti), skôr či neskôr s vecami, ktoré im robili problém, sekli. Či nevhodný partner, či zlá práca.
Prečo si to nedokážeme v tej hlave nastaviť, aby to bolo easy? Alebo dá sa to?
Týra nás niečo či niekto, alebo sa týrame vlastne my sami - myšlienkami?
Píšeš, že nechceš riešiť to či ostať alebo odísť, ale tá otázka je v tomto kľúčová a nemôžeš sa jej vyhnúť. Chceš riešiť to ako fungovať v takom prostredí - nuž, určite existujú ľudia, ktorí by vedeli mať celú partnerovu rodinku na háku a nejaké ohováranie, klebety, urážky by pustili jedným uchom dnu druhým von. Očividne k tejto skupine nepatríš a ak si sa ta celé tie roky nenaučila fungovať tak aby ťa to netrápilo, nie je veľká pravdepodobnosť, že sa to ešte naučíš. Potom teda ostáva otázka, čo ťa v tomto vzťahu drží a či tvoje "zisky" zo vzťahu prevažujú tvoje "straty". Evidentne zisky zatiaľ prevažujú lebo kvôli niečomu v tom vzťahu si a to vieš len ty či ti to za to stojí. Ja ti odporúčam neriešiť partnerovu rodinu - babka má právo navštíviť vnuka, tvoj partner má právo prijať návštevu babky, jeho otec má právo hovoriť do sveta svoje názory, ty máš právo napr. odísť preč ak ti je návšteva nepríjemná, máš právo na otázky neodpovedať, tvoj partner má právo byť nahnevaný ak sa mu tvoje reakcie nepáčia, ty máš právo prehodnotiť či je toto život čo chceš žiť, či sa ti dobre žije. Pracuj na svojich právach a potrebách, ostatných nechaj tak.
Druhej psychoške by som zobrala diplom...prečo? Lebo povedať na emocionálne týranie v nejakom prostredí, že neber si to na srdce, to je akoby ťa vedome posielala na istú smrť - v tomto zmysle slova na isté zničenie (tvoje). Lebo keby to bola rodina, ktorá sem tam utrúsi podpich, ale sa nezhodnete vždy - to sa dá pochopiť, ale toto je chorá spoločnosť, celá mentalita tejto rodiny je chorá (aspoň z toho čo píšeš)- veď sa pozri na seba...už si kvôli priateľovi a jeho rodine musela neraz vyhľadať odbornú pomoc. Je to o voľbe, ale polož si otázku: ,,Prečo ostávam dobrovoľne v niečom tak chorom?,, Chceš tým niekoho zachrániť? Alebo niekoho ľutuješ? Alebo si nahováraš, že iného chlapa už nenájdeš? Ak chceš pochopiť, prečo zažívať túto agonickú dilemu, napíš mi email do IP a ja ti pomôžem.
A ohľadom celej tejto problematiky dodám - sú len dve typy ľudí: emocionálne zrelí a emocionálne nezrelí. Nič medzitým. Ak chceš s vlkmi žiť, musíš s nimi viť. Ak nevieš s nimi viť, čím skôr od nich odíď. Neexistuje nič také, že naučila som sa s tým žiť a nevšímať si to. Môžme sa naučiť tváriť sa, že to máme na saláme, teda pretvarovať sa, ale vo vnútri nás to bude ďalej devastovať. A o čom je taký život, že sa denne musím pretvarovať? Je to vôbec život?
Ľahko sa druhému radi, každý máme svoje múry, ktoré neprekročí e, svoje emocionálne bolesti a určite postoje,charaktery. Ty hľadáš skutočnú lásku aspoň tak mi to príde a tvoj manžel na tento rozmer ešte žiaľ nedorastol - ostal vo vnútri chlapcom a nestal sa z neho muž. Muž berie zodpovednosť za už svoju novú rodinu, rozhoduje sa nesebecky - Boh prikázal aby muž opustil mamu a tatu pretala sa pupocna šnúra - to znamená ze ma niekoho dôležitejšie s kým sa radi, teší, slúži mu, robí mu radosť ho a až potom si ma ctiť rodičov. toto sú biblické principy, ako to Pan zamýšľal pre dobro rodiny a aj o ženách lebo tie vedia byť útočné a protivne. Zmeniť sa nedokážeš,vnútorné šťastie nezáleží na vonkajších okolnostiach. Zmena existuje.
@cormeum
suhlas
Toto teraz prezeniem (ale to je len pre pochopenie situacie) tak napriklad, ak pride dieta za niekym s tym, ze sexualne tyrane a niekto mu povie, ze sa s tym musi naucit zit...
@evkano1402 A niektoré matky na takéto sťažnosti detí reagujú aj negatívne, napr. ,,nevymýšľaj si!,, ... ale áno, je to znásilňovanie na emocionálnej úrovni. 👍
Ano je to volba ,lebo ty si urcujes hranice a ludia len skusaju.Ci je to rodina,sef alebo deti.Samozrejme kazdy skusa pokial ides je to "normalna" vec.Jednej zene vadi ked muz na nu zle pozre a druhej sa spamata az ked ju ubije k smrti.
Musis zmenit postoj ty,povedat svoje toto a tamto sa mi nepaci,no ak partner da viac na rodinu tak nech si zije s rodinou.Ale ty sa nezoberaj nim,musis to spracovat v sebe .On je tak nauceny ,tak je vychovany takze to berie ako uplne normalne a nevidi chybu v sebe .
Ľudia sa nemenia, iba dokážu hrať dočasne divadielko, pokiaľ sú správne motivovaní. Ty pre nich žiaľ motivácia nikdy nebudeš, mám pocit, že ani pre priateľa nie. Takže je tu ešte ta možnosť, naučiť sa to trpieť. No ak chces svoj život prežiť v strese, nech sa ti páči.
Ja sa jednoznačne prikláňam k názoru tej psychologicky, ktorá hovorila o voľbe. Vždy je to iba naša voľba, koho chceme vo svojom živote, ako ho prežijeme. Či s ľuďmi, s ktorými sa cítime dobre, ich prítomnosť nás robí šťastnými, alebo s ľuďmi, v ktorých prítomnosti prežívame negatívne pocity a stres.
Deti nemáte, manželia nie ste. Určite má kopu skvelých vlastností, len či za to stoja 😉
Tato tvoja uvaha ma jedinu chybu, ze na zaciatku hovoris- partner ma tresta, ked sa branim, rodicov netresta nijak, ked sa chovaju nevhodne.Teba si vybrali za lahky terc, asi maju v krvi terorizovat ostatnych a pridavaju si na sebavedomi tym, ze matka ma vzdy pravdu, nikdy sa nemyli
A ty ako zranena hladas sposoby, ako to prehltnut.Ale preco?
Preco sa im chces poddavat?
Preco si nechces stanovit hranice?
Preco ta tak boli, ked ta partner tresta?
Ty nevidis, že za aky lahky terč si ta vzali? Nejaka ina zena s velkou papulou by im kol dokola na rodinnom stretnuti do oci povedala, co si o ich spravani mysli a keby ju partner "trestal" zeby sa napr.odstahoval spalne, vyuzila by cas jeho durdenia na navstevu sauny a masaže
Problem neni v tom, aby si prehltala uražky, ale si stanovila hranice, a keďže si to nespravila na začiatku, vozia sa po tebe ako po hnoji s prepačenim
Áno ty si plne zodpovedna za to čo sa ti deje ! Ty si vyberas spôsob akým si ťa druhí budú vážiť.
Neviem či som nechapava babka príde za vnukom ako za tvojim partnerom či tvojim dieťaťom?
Stretli ste sa dvaja ľudia z rôznych rodín sú rodiny kde sa slová, činy vážia a také kde si vynadaju do debilov nikto si nič nepripúšťa, lebo je na to zvyknutý a život ide ďalej.Ty si empatická oni neokrochanci.Pre muža je to normal, lebo tak zil od detstva.Ak ešte nemáte deti dobre to zvaz, lebo pravdepodobne sa ten model bude posúvať dalej.Ak Ti je zle na rodinných stretnutiach nechoď tam hoc aj za cenu, že si taká a onaka.Aky má význam tam ísť so stresom a vypočuť si ešte poznámky na seba.Skus neriešiť svokrovcov tých ľahko odstránis so svojho zivota, ale zameraj sa ako sa správa muž a čo raz uvidia Vaše deti.
Nenadarmo sa hovorí pozri ako sa správa svokor voči svokre, taký bude s najväčšou pravdepodobnosťou muž.Nikdy si nezvyknes.osobne si myslím, že sa to nedá máš morálne zábrany a chces mať iné vztahy.Co ponukas, to ocakavas.Predsa ma rodičia nevychovali, aby mi cudzí človek povedal, že som krava.Nie nie si nenormalna veď byť slušný a empatický nemôže byť zle.skusila si niekedy to svokrovci vrátiť, zareagovať na to?stojí to za vyskúšanie nemáš čo stratit.Moja svokra je taký hulvát neschopná rešpektovať druhého názor, usliapat každého, kto sa opovazi oponovať.Robi to v práci, rodine, medzi susedmi.V rodine je generál a všetci sa podriadili.Nevidela som ju 4 roky pre svoj pokoj
Odísť nechceš a čo ako teraz? Niekedy by som si priala takú virguĺu a krištáĺovú guĺu.Keby si videla samu seba za 10 rokov v blázninci, zostala by si s ním teraz? Zostala??
@perdulka7
abso-fricking-lootely!!!👍
Škoda, že nepoznáme druhú stranu mince, lebo nič nie je čierne alebo biele, všetko má svoj rub i líc ako sa povie 🙂 Veľmi by ma zaujímalo, že keby nám túto situáciu mal popísať tvoj partner, že ako by to opísal 🙂 Prečo Ti svokor povedal, že si sprostá krava? Takto "na hulváta" Ti to povedať nemal, to je jasné. Ale prečo ti to povedal? A ako si nepríjemná na babku keď príde na neohlásenú návštevu? Vieš, tak zas nepríjemná byť nemusíš. Nabudúce jej skús povedať, že ťa to mrzí, že sa neohlásila. Lebo teraz máš niečo dôležité na práci (a vymysli si niečo). Aleee, že AK sa nabudúce vopred ohlási, tak aj koláčik jej upečieš 😀 (alebo čo má rada, u našej babky by zabodovalo, že vínko kúpim 😀 ) A odíď z miestnosti alebo aj z bytu. A to fakt po Tebe hodil utierku, že či si si ju nevedela zobrať sama? No tak ja by som určite ten riad utrela (alebo čo si robila s utierkou) s kľudom angličana. A potom by som mu ju hodila naspäť s ráznym "nabudúce si to môžeš utrieť sám"
@cormeum No ale to presne som tu chcela riesit, ci to je mozne. MOzno by sa vedela vyjadrit zena, ktora bola v minulosti psychicky tyrana a reagovala na to absolutnou ignoraciou. Ved tyran ma predsa najradsej, ked jeho obet reaguje - potvrdzuje mu to jeho "pravdu" a opodstatnenost spravania. MOze dalej pokracovat. Ked nebudem nijako reagovat, nebudem mu davat podnety na dalsie "tyrania". Hadam by casom prestal, ci nie?
@evkano1402 Ano, ale... ak znasilnene dieta (alebo aj zena) za nikym nepojde (z akehokolvek dovodu), ma len dve moznosti, bud sa s tym nevyrovna a spacha samovrazdu, alebo inak negativne sa to odrazi napr. blazninec (ak nema moznost z tej situacie odist), alebo sa s tym musi nejako vyrovnat, vytvorit si nejake obrany. Ide o to, ci su tie obrany mozne, co asi su, a ci su zdrave, ci cloveka nepoznacia inak. Znasilnenie urcite poznaci, ale ci poznaci negativne aj vytvaranie tych obran - napriklad dozivotne budem trpiet sebaklamom, vytesnim to ze sa nic nestalo, dozivotne budem omnoho tolerantnejsia k "nevhodnemu" spravaniu a pod.
@karolinakr Chapem. Asi som si uvedomila, ze ked sa na mna partner hneva, trapi ma to, lebo ho lubim. A chcem aby bolo medzi nami dobre; neuvedomila som si, ze takymto sposobom si chce vynutit moju poslusnost. lebo kebyze mam vyuzit cas jeho durdenia pre seba, bolo by to mozno castejsie nez je zdrave a vlastne by taky vztah nemal vyznam.
@ysseba Nie som neprijemna. To iba moj partner to otoci proti mne. Dobre tu niekto napisal, ze neprestrihol pupocnu od celej rodiny a tak potrebuje sam pred sebou najst ospravedlnenie, kto je vinny a kde je chyba, a tym som ja a "moje" spravanie.
Ale nechcem odbacat, moja otazka znela, ci je nejaka forma tyrania iba volba a ci ho dokazeme ovplyvnit nasim spravanim.
@ysseba On sam na nevhodne spravanie svojej mamy ci otca, vobec nereaguje. Ci to uz prijima, aki su, alebo chce byt za toho dobreho, ktory sa neozve, neviem. Kebyze si povie, ze nebudem na to reagovat, ale nebudem tam ani chodit, ked so mnou stale jednaju ako so soplavym deckom, tak to beriem, ale za tychto okolnosti, ze sa necha jeden den urazat a druhy den potlapkavat po ramene, my to pride, ze sa nechava urazat preto, aby mohol byt potom potlapkany - ze tak bazi po tej pochvale a uznaniu, ze je ochotny sa nechat podupavat.
Ono to sú dve rozdielne veci, vonkajší postoj a tvoje vnútro. Áno postoj môžeš zmeniť a môže sa stať, že to ovplyvní celú situáciu, ale ani nemusí. Avšak tvoje vnútro ostáva nezmenené. čiže na vonok hrať ignoranta môžeš, vo vnútri sa ale aj tak budeš stále cítiť zle. Či to na nich zaberie tak, že s tým prestanú je otázne, niekoho to práve naopak ešte viac vyhecuje aby stupňoval svoje urážky. Na takéto typy zaberá asi len pochlebovanie, chválenie, podlizovanie sa, darčeky atď. A to teda neviem či by si dokázala. Ale je možné že by to potom zlepšilo vaše vzťahy, prestali by útočiť, cítili by sa pri tebe dobre, lebo ich vždy pochváliš, zalichotíš atď. Otázne je, stojí ti to za to nebyť sama sebou, devastovať svoje vnútro, kvôli takýmto ľuďom?
neviem ako dlho ste s partnerom spolu...
ale ak ide o narcisticku poruchu osobnosti u partnera a u celej jeho rodiny, tak realna je aj "negative supply" - teda aj ked sa navonok odosobnis a tvaris sa ze si nad vecou, ze ta to nezranilo, a vies adekvatne reagovat, tym rovnako posilnujes ich "supply" teda zdroj ako ked sa urazis, alebo rozplaces. Oni jednoducho len potrebuju reakciu, akukolvek...
A ich chovanie sa nezmeni, ale to urcite vies.
@karolinakr Lebo s ním musí vyť ak s ním chce vydržať žiť.
Pošli mi na IP tvoj email, pošlem ti niečo, čo ti pomôže to pochopiť.
Sama si zodpovedná za svoj život a svoje šťastie. Máš s ním deti? Ak nie, okamžite to ukonci. Ak tvoj partner súhlasí s ich správaním, sám raz bude taký istý. Každý pohár trpezlivosti raz pretečie. Ak si myslíš, že sa dokážeš do smrti pretvarovat a tváriť sa, že aká si silná, že to s tebou nič nerobí, tak si na omyle. Ak budete v tomto spolužití pokračovať čaká vás taký konflikt, že neostane kameň na kameni. Ty z toho vyjdes ako totálna hlupana, ktorá im chce rozbiť rodinu a tvoj partner sa ťa nezastabe. Pre teba je tento vzťah úplná strata času. Už si mohla byť niekde inde, s mužom ktorý si ťa bude vážiť a ľúbiť.
Rozmyslala som, ci sa to da, to co popisujes.
Inymi slovami, ci dokazes alebo ci dokazes sa to naucit...prestat ho...aby si myslel, ze vsetko je v pohode, ale len ty budes vedies, ako sa veci naozaj maju. Ja to chapem, co chces. A podla toho ako pises mi prides velmi sikovna a inteligentna, ale zaroven aj citliva...
Neviem, ci sa to da, dlhodobo, na cely zivot.
Ale poznam taky pripad.
Myslim, ze dana osoba ho nechce opustit, pretoze ma u neho zazemie, ktore dlhe roky nemala a preto drzi hubu a krok plus pochlebovanie jemu a celej jeho rodine.
Mozno si uz pocula aj o C-PTSD o komplexnom syndrome dlhodobeho tyrania a jeho dosledkov - porucha autoimunity (vlastne bunky ta zradzaju napr. rakovina, reuma...).
Hovorí sa, že človek má milovať svojho blížneho, ale najprv musí vedieť milovať sám seba. Mať k sebe samému úctu. Pokiaľ nechceš tento vzťah ukončiť - skús napr. nechodiť na rodinné stretnutia. Mužovi vyjadri pochopenie, že sa chce stretnúť so svojou rodinou. Nakoľko ale Teba jeho rodina neprijala, nech aj on akceptuje, že Ty sa s nimi stretávať nebudeš. Muž nech príde z rodinného stretnutia, Ty ho budeš čakať s dobrou náladou, oddýchnutá a zrelaxovaná doma. Alebo sa vyberieš na nákupy, ale zájdeš k svojej rodine.. Rovnako ak príde babka neohlásene, pusti ju dnu za vnukom/mužom. A keďže prišla neohlásene, Ty máš žiaľ v pláne niečo iné (vybaviť niečo v meste, prinajhoršom variť a babku počúvať na pol ucha.. ). To by Ti malo umožniť chovať sa k ním milo pri náhodných stretnutiach - nerobíš im nič zlé, len chrániš samú seba. Oni sa správajú len tak, ako vedia.