Byť psychicky týraná - je to len voľba?

Možno je nadpis trochu prisilný. Som vo vzťahu. Myslela som si, že žijem predovšetkým s partnerom, no pochopila som, že aj s jeho rodinou. Nejako sme si nesadli. Otec despota, uráža ženy, deti, aj mňa. Už som bola otitulovaná drbnutou kravou do očí. Matka, ktorá nerobí nikdy chybu a vždy je tá najlepšia. Babka, ktorá nerešpektuje. Môj partner, ktorý pripustí občas ich chyby, ale vkuse sa ich zastáva a nebráni sa tomu. Nemá hranice. Vyrástol v tom, je mu to normálne. Ja to neviem spracovať. Nechcem chodiť na ich rodinné stretnutia. Robí sa mi zle, keď si predstavím, že ma zas bude niekto urážať, že mi bude klásť nevhodné otázky. Robí sa mi zle, že všetci sa tvária že sa nič nedeje. Robí sa mi zle, že keď sa sama obránim, tak ma ohovoria, aká som, čo som si dovolila. Štve ma, že partner neuzná, že to bolo opodstatnené z mojej strany. Nechcem sa s nimi stýkať. Vadí mi, keď mi pred dverami zazvoní zvonec a za dverami babka. Bez ohlásenia. Darmo som ju x-krát prosila, či by sa mohla vopred ohlásiť. Oni to tak predsa nikdy nerobili a prišla za svojim vnukom. (odo mňa si nebude pýtať povolenie.) Nemám srdce nechať ju za dverami cengať, svojej babke by som to nespravila, hoci ona by ma rešpektovala. Ale neurobí to ani môj partner. Pochopiteľne ju pustí dnu. Znova a znova, lebo ona sa nezmení a má pravdu. Ja to však neviem prijať. A pripúšťam si to.
Vadí mi, že ma vlastne nerešpektuje ani môj partner tým, že odmieta prijať, že mám iné rodinné návyky a nie je mojou povinnosťou mlčky akceptovať ich "spôsoby". Nestojí pri mne. Vníma ma ako bariéru medzi ním a rodinou. Núti ma chodiť na návštevy k nim, vraj "ako to vyzerá". Vraj preháňam. Keď si idem po "svojom" v prípade neohlásenej návštevy - som neslušná. Partner nespokojný.
Bola som s tým u odborníčky. Vlastne bola som aj u psychiatričky aj u dvoch psychologičiek, za tie roky. Psychiatrička povedala, na čo ostávam v takej rodine. Prvá psychologička povedala, že je to moja voľba, či chcem takto žiť, že situáciu pravdepodobne nezmením. Druhá psychologička povedala zaujímavú vetu. že prečo si to všetko tak pripúšťam, prečo sa tým zaoberám, či som si fakt za tie roky nevybudovala spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Že keď ma zase svokor urazí, nech už zareagujem hocijako, výsledok bude taký, že ma to nebude trápiť, alebo ničiť. Povedala som, že zrejme keby partner akceptoval moje reakcie, bolo by to ľahšie. pretože keď samu nepáčia moje reakcie, je na mňa nepríjemný: "trestá ma". Svoju rodinu ale "netrestá" za nevhodné správanie nijako. Faktom ale je: Nie nevybudovala, a štve ma to, Asi taká nie som. Mnohé také nie sme.
A ako som nad tým premýšľala, uvedomila som si, či to nie je predsa len voľba? Dokážem si povedať, že teba mám na háku aj s tvojimi rečami? Ako to aplikovať, keď prídem na oslavu a ledva vidím svokra, robí sa mi zle? Ľudia odjakživa bojujú napr. s trémou, ak by to bolo také ľahké, prečo by to každý nerobil? Výhoda iných vecí je, že spravidla trvajú krátko, čiže sa s tým môžme časom vyrovnať. Ak by ma vyslovene stresoval kontakt s ľuďmi tak asi nebudem vyhľadávať prácu predavačky alebo call centra. A pod. Čo s tým ale, keď to stále trvá?
Do akej miery sa Vám podarilo sa zmeniť v tomto aspekte? Prečo je toľko (psychicky) týraných ľudí? Dá sa, ak napríklad poprosíte partnera, aby Vám podal utierku a on ju po Vás nepríjemne hodí so slovami, to si ju nevieš zobrať sama - dá sa si to nepripustiť, nevšímať a žiť v kľude ďalej? Teraz neriešim to, či od takého odísť či nie. Teraz riešim to, ako fungovať v prostredí, ktoré mi robí vyslovene zle - či už by to bola príšerná práca alebo čosi iné. Ja väčšinu ľudí čo poznám (a každý ma iný level citlivosti), skôr či neskôr s vecami, ktoré im robili problém, sekli. Či nevhodný partner, či zlá práca.
Prečo si to nedokážeme v tej hlave nastaviť, aby to bolo easy? Alebo dá sa to?
Týra nás niečo či niekto, alebo sa týrame vlastne my sami - myšlienkami?