Čo vás naučilo vaše utrpenie?

Naučilo ma to pokore, zvýšilo empatiu a upevnilo moju vieru v Boha, lebo mi dával najavo, že je v tom so mnou…

Tešiť sa z bežných dní a bežných starostí.

V prvom rade, ze zivot nie je fer, a v druhom, ze sa mam vzdy spolahnut sama na seba, ze nikto za mña nic nevyriesi, ani nevybojuje.

Naučilo ma to, že jediná, na koho sa môžem na 100% spoľahnúť, som ja. Predtým som bola dosť naivná, respektíve som samu seba rada klamala a ospravedlňovala každého človeka, ktorý mi ublížil - po ťažkom období som to prestala robiť. Už nikoho neospravedlňujem. V hlave si zdôvodním pre a proti, prečo sa ten človek tak zachoval a viac sa tým snažím nezaoberať. Som empatická, vždy som bola, ale aj tomu som sa naučila dať mieru, lebo ľudia to radi zneužijú ... ale takisto ma to naučilo, že každý vnímame a prežívame ťažké obdobie (alebo akýkoľvek spôsob utrpenia) inak a s inými emóciami a že je to úplne v poriadku, tak pracujem na tom, aby som nikoho neodsudzovala, čo predtým bola moja zlá vlastnosť.

Vazim si ludi, ktori su tu naozaj pre mna
Velmi peclivo filtrujem koho pustim do zivota a ako nahle vidim nejaky red flag okamzite cloveka odstrihavam, dovidenia
Neospravedlnujem spravanie ludi, nezastavam sa ich ked spravia chybu kedze je to ich chyba
Spolieham sa len na seba
Snazim sa najst stastie v tom co som predtym povazovala za obycajnu malickost ci samozrejmost

Stala som lepsim,pokornejsim clovekom. Vazim malickosti,snazim sa nezaoberat sa malichernostami,neriesit inych a podobne.

Ze utrpenie sa nema vydrzat ale vyjadrit

@maja22 presne

Áno ,moje utrpenie ma naučilo , že čas na tomto svete máme pomerne krátky , a nemám ho strácať na ľudí ,ktorí si to nezaslúžia .
Mám si viac užívať prítomnosť tých ,ktorých mám rada . rodinu , priateľov . Tešiť sa z peknych veci , užívať si to ,že som . Že moje deti nie sú samozrejmosť ,že sú obrovským darom .
Nemusím sa za svoje názory ,ospravedlňovať a neustále sa pred niekým obhajovať .

A tak si žijem relatívne spokojne a šťastne

Vieš čo ma naučilo moje autistického dieťa nemyslieť na hlúposti tešiť sa z maličkosti , z každého dňa kedy mi dá úsmev a ešte neplánuje nič foprefu nevieš v akej nálade sa ráno zobudím

Odpúšťať.

ja nepovažujem svoj život za utrpenie,beriem to tak,ako to je.

@rozculena život ako taký nie ,no sú ľudia ,ktorých stretne v živote naozaj utrpenie ,trápenie .a to nehovorím o nevydarenom vzťahu ,či nízkom prijime . Poznám rodinu ,ktorá prišla tragicky o 10 ročné dieťa a o rok na to o otca rodiny . Zároveň mama rodiny ostala chorá . Berú ti tak ako je ,ale keď tá žena povie ,že trpí v živote ,povie to plným právom .
Nám keď zomrela dcéra ,tiež som trpela a že to utrpenie si človek mnohé uvedomil ,ktoré som dovtedy nevnímala

@rozculena Ani ja svoj zivot nepovazujem za utrpenie, som stastny clovek, obcasne fyzicke bolesti ako prisli, tak odisli, ale prisli do mojho zivota aj situacie, ktore mi sposobili vela dusevneho utrpenia, jedna trvala cca rok, druha niekoľko mesiacov, ale tych niekoľko mesiacov bolo fakt hroznym trapenim…

@zafir01 pochovať dieťa je hrozná vec........

Mňa hlavne pokoru. A neplánovať nič dopredu. Ja to utrpenie ešte prežívam, keďže sa mi narodilo nie úplne zdravé dieťatko a veľa nás toho čaká. Ale väčšiu bolest ako vidieť svoje dieťatko trpieť, som asi nezažila. Radšej by som si to všetko zobrala na seba..

Nič. Radšej by som netrpela. Nemám pocit, že utrpenie zušľachťuje.

Mozte mi prosím vysvetliť , čo to znamená “naučilo ma to pokore” - konkrétne ?

@alazala “Naučilo ma to pokore” pre mňa znamená, že som si uvedomila, koľko pýchy vo mne bolo - posudzovala som ľudí, myslela som si, že keby sa toto alebo tamto stalo mne, riešim to inak, zvládnem to lepšie a pod. A zistila som, že nie, nezvládnem to lepšie, že som slabá, netrpezlivá, že to sama nedám, že potrebujem pomôcť, potrebujem niekoho, kto to “ponesie” so mnou, kto si ma vypočuje, kto sa za mňa pomodlí, kto ma povzbudí… Učila som sa odovzdávať to Bohu a nešlo mi to, nechcela som čakať na jeho riešenie, chcela som to mať poriešené rýchlo a bezbolestne, takže jednou rukou som mu svoj problém dávala a druhou si ho brala späť, lebo som nechcela plniť jeho vôľu, ale svoju… Ale on mal vždy správne načasovanie na všetko, čo som si uvedomila až spätne, vtedy som sa utápala vo vlastnej sebaľútosti… Bolo to ťažké obdobie, ale som za to vďačná, odhalila som svoje limity a neschopnosť a zároveň som na sebe spoznala Božiu starostlivosť, odpustenie a láskavosť… Stále robím chyby, ale už toľko neposudzujem iných, keď sa mi to stane, tak si to uvedomím a Boha za to odprosím… Lebo pýcha v človeku drieme celý život, je to matka všetkých hriechov…

Mna moje utrpenie priviedlo k Bohu. Som z neveriacej rodiny, v detstve sa mi dialo vela krivd, mala som pocit, ze maju radsej brata, ze ho uprednostnuju, potom takato "nalomena" z rodiny som v kolektive velakrat zazivala zase len krivdu a az vnutorne odpustenie a odovzdanie toho celeho Bohu mi prinieslo ulavu a paradoxne teraz mam s rodicmi ovela lepsie vztahy ako ked som bola decko.

V čase utrpenia človek spozná viac sám seba. Je viac vďačný za všetko a viac si váži ľudí žijúcich srdcom.

Neriešiť hlúposti, nesúdiť iných a hlavne myslieť pozitívne..nevzdávať sa....všetko zlé beriem ako ďalšiu skúsenosť, s ktorou sa musím popasovať...neupadám do depresii, neľutujem sa...proste každé utrpenie, ktoré bolo a príde ma urobí ešte silnejším človekom ako som...

Jeden český režisér dostal mrtvicu. Povedali mu, že to vesmír poslal správu, aby sa zastavil a oddychoval. Povedal im na to - Fajn. Radšej mi vesmir mohol poslať sms. Človek tomu čo ho trápi chce dať nejaký zmysel. Potom to trápenie vyzerá tak krajšie. Ale väčšinou to žiadny zmysel nemá. Utrpenie a choroby. Život a príroda. Nehľadám v novom filozofické ani ezotericke záhady. Čo prišlo treba dáko prežiť. Zmenili ma vzťahy a ľudia. Naučila som sa veľa o patológii a pomáha mi to prežiť.