Dieťa, ktoré som dala na adopciu

Ahojte, veľmi ťažko sa mi o tom píše tak preto anonymita.. V minulosti som narobila veľmi veľa chýb ktoré silno ľutujem no už ich nemôžem napraviť a ani vrátiť, ale mám pocit, že ma v poslednej dobe dobieha minulosť na ktorú naozaj nie som pyšná. Keď som mala 17 tak som veľmi vystrájala, proste so mnou plieskala puberta a malo to svoje následky... Otehotnela som s niekym koho som prakticky nepoznala, chcela som si užiť a stalo sa niečo čo sa stať nemalo. Niesom na to pyšná a nikdy som na to ani pyšná nebola. Keď som to zistila tak ma veľmi rýchlo prešli tie moje pubertálne "výstrelky". Dostala som facku od reality. Nešla som na potrat, rodičia mi to nedovolili a ja som na to nemala žalúdok a ani svedomie. V tej dobe by som to psychicky nezvládla a nezvládla by som to vlastne ani teraz. Donosila som ho a následne ho dala na adopciu. Veľmi ma, ale zaujímalo kam pôjde, čo s ním bude. Už teraz mi je zle. Nedokázala by som žiť s predstavou, že neviem kde skončilo moje dieťa, pri kom skončilo. Či ho tí ľudia ľúbia. Asi prvé 2 roky som bola s náhradnou mamou v kontakte. Zrejme som si chcela "očistiť" svoje svedomie. Čo sa mi vlastne aj na určitý čas podarilo no, pred asi mesiacom ma kontaktovala tá mama ktorá si s manželom adoptovala "môjho" syna. Vraj by chcel vedieť kto sú jeho biologický rodičia. Pretože oni mu nikdy netajili, že je adoptovaný, od mala mu hovorili, že síce nevyrástol maminke v brušku, ale vyrástol im v srdiečku čo je niekedy viac. Ja to chápem. Ale ja asi nie som pripravená na to aby som stretala "svoje" dieťa ktorého som sa takmer pred 17 rokmi vzdala. Je mi z toho zle. Samozrejme, že ma niekedy máta myšlienka, že ako sa asi má, ako vyzerá, čo ho baví a podobne. Ale myslím si, že mu je dobre tak ako žije teraz. Keď nevie kto som. Čo by ste robili na mojom mieste? A ak ste to dočítali do konca tak vám ďakujem. Toto je asi len taký môj výlev.