Dokedy by mali rodičia pomáhať svojim deťom a kedy by mali zase deti začať pomáhať im?
Ahojte aký je Váš názor, dokedy by mali rodičia pomáhať svojim deťom a kedy by mali zase deti začať pomáhať im? Nemám namysli malé deti, skôr deti v dospelosti, ktoré už majú svoje rodiny a teda aj starších rodičov. Kedy sa to u vás otočilo, že rodičia už nevládali a pomáhať ste museli vy im?
Pomáhať si majú navzájom ak je to potrebné a to podľa svojich možností a schopností. A nemyslím tým len finančnú pomoc.
@mondolina rizikove tehotenstvo je rizikove tehotenstvo a hlavne pri prvom sa človek aj bojí....ja som bola na rizikovom len mesiac a bála som sa aj pohnuť...tak opatrne...Aj keď zase to nie je že maminka musí ležať s rizikovým a 3 deti okolo nej treba obriadiť,asi aj manžel má ruky a nohy, ale niektorí rodičia hlavne tí mladší si myslia, že musia pomáhať...nas***** sa aj oknom a ešte potom čakajú aj ovácie a že ich budu tí mladí z vďačnosti poslúchať...a to teda je hrozné...kamoška raz nevedela ako sa svojej dobroprajnej maminky zbaviť, Potom keď nič nepomáhalo, tak jej to vysvetlili a starká 55 ročná bola urazená až hrúza, že neocenuju jej lásku a kuchynu...ale pred tým by im organizovala aj kto ide kedy na WC...fakt sme ako ľudia úplne diametrálne odlišní...Ale takíto dobroprajní rodičia su podľa mna to najhoršie, čo pre mladú rodinu existuje a ešte majú pocit, že to musia robiť, leba sa bez nih nikto nezaobíde,neverila by som, keby som to u tej kamošky nevidela na vlastné oči...brrrr.
@buzz5 Nevsimaj si komentare ktore kritizuju tvoje spravanie. Nemusis nikomu nc vysvetlovat ako sa veci maju a preco vam chodia pomahat a preco vy nie alebo ano. Asi nikto tu na fore ta nepozna a tak nemozu vediet ako zijes. Ich kritika je uplne neopotstatnena a postavena na domnienkach.
Opytala si sa velmi konkretnu otazku a tak ber len tie odpovede ktore su k veci.
@buzz5 Starsia tema, ale zaujala ma. Myslim, ze vela zavisi od okolnosti. My si pomahame tak nejak vsetci navzajom podla okolnosti a potrieb. My mame okolo 30, moji rodicia okolo 50 a svokrovci okolo 70. Ked som bola chora, svokra mi prisla pozmyvat a doniesla navarene jedlo, hanbila som sa, ale bola som jej za to vdacna. Ked maju oni doma tazku pracu, vzdy prideme pomoct bud my alebo niekto iny z rodiny, lebo to ich uz nechceme nechat robit samych. Svokra by ale napriklad nikomu nedovolila, aby namiesto nej varil, vo vareni sa vyziva. Nasi sa snazia viac pomahat nam, faktom ale je, ze viac pomoc potrebuju oni, takze tam sa to strieda, raz oni, raz my. Myslim, ze je to velmi individualne, kazdy by sa mal snazit svoje povinnosti si vyriesit sam, ale pomahat si zase treba vzdy, ked je to potrebne.
A my sme pre istotu prestali rodicom vraviet kolkokrat sme boli v kontakte s tymi druhymi ci kto nam cim pomohol alebo my im. Nerobilo to dobrotu. Pomoc ma byt dobrovolna a nie ze pomozem a potom za to nieco cakam.
Mam taku otázku, ako by ste sa zachovali v takomto prípade... Ze otec sa nepodielal na vyzivovani deti iba matka, no od detstva sme museli robit tazke prace, ci na poli v hore atd... Sami sme si na brigáde zarábali na živobytie, odev, a neskor školu. Otec jedlo zamkol na zámok a jedol si sam a to aj pred nami... No robit sme museli. Zakazoval nam jest... Samozrejme tyral nas fizicky a aj psychicky. Polícia to nikdy neriesila. Ja som odisla do zahraničia, surodenci tiež majú svoj život, no on nam stale znepríjemnuje život. Ohovara, klame... Ked pridem pozriet matku, tak mne nadava do parazitov, zakazuje el. vodu. kúrenie. Samozrejme s bývaním ani s nicim nikomu nepomohol. Oklamal nas o všetky peniaze. Matka neskor zacala vykrikovať, ze ma sama vychovala a ked mi nieco dala, tak vzdy to bolo 100x vykricane. Samozrejme to, co som dala, urobila ja to nikdy nic neplatilo. Vzdy mala obľúbených surodencov a to od detstva. Ked mala nervy vzdy som si to odniesla ja. Tiež ma ohovarala aj pred súrodencami,pritom ja som ta ktorá sa jej snaží pomoct najviac. A to vo vybaveni, financie, ked som doma tak si varim sama a sestru chova matka. Uz dospelu. Ked som niečo zvedla ja vždy mi to vykricala a to ja robim nakupi aj varim a dam jest aj matke. No ked je nervózna tak sa hada iba so mnou a všetko mi vykrikuje. A to ked som doma tak na krátku dobu. Väčšinu zivota som v zahraničí. Ako by ste sa zachovali v takomto prípade. Ďakujem
To je veľmi individuálne.....moji rodičia majú 45, vzťahy máme výborné. Veľa mi pomáhajú ale hlavne preto že sami chcú (vážim si to, hneď sa človeku funguje lepšie). Na oplátku keď zase treba pomôcť im vždy pomôžem.
Keď bude v ďalekej budúcnosti treba aby som im aktívne pomohla viac, budem to brať ako samozrejmosť.
@buzz5 je to velmi individualne...niekedy rodic pomaha preto ze je to prenho akysi zmysel zivota...nejde len o to ci to dospele dieta skutocne potrebuje, ale aj o to ze ten rodic ma pocit ze tu nie je zbytocne...vela ludi ten pocit ma a ked deti pomoc odmietnu, maju pocit ze uz su na tomto svete uplne zbytocni...ja by som sa na to pozerala aj z tohto hladiska. Rodicov netreba vyuzivat, ale ked im to dava zmysel a pocit radosti ze pomahaju, netreba to ani odmietat...a samozrejme ak budu potrebovat oni, tak tu pomoc treba vratit...