Dominantná manželka a svokra

Ahojte,

rozhodol som sa po velmi dlhej dobe sem prispiet a podelit sa o radu pokial mozno prave so zenskym pokolenim, pretoze sa uz dlhu dobu snazim pochopit ci je to uplne normalne co vo vztahu prezivam alebo je naozaj niekde vazny a nerieseny problem. Takze poporiadku a uz teraz mi je jasne, ze to zrejme bude dlhe pisanie a nasledne citanie, ale je to dlhodoba a zamotana zalezitost a kazda vynechana skutocnost moze zmenit obraz celej veci. Pozname sa s manzelkou 16 rokov, z toho takmer celu dobu zijeme spolu v BA (ani jeden z nas odtialto nepochadza a ani tu nemame rodinu) a aktualne mame 2 dcery - 8 a 2 rocne. Nas vztah od zaciatku nebol idealny, prechadzali sme burlivymi obdobiami emocionalnych hadok a nazorovych nezhod, ale vzdy bolo medzi nami akesi silne puto, ktore nam nedovolilo od seba odist. Zaroven sme obaja celu dobu verili, ze to bude lepsie, ze sa to zmeni, ze vsetky problemy dokazeme prekonat. Samozrejme vzdy to bolo za cenu roznych ustupkov a obaja sme boli presvedceni, ze ustupuje iba jedna strana, nikdy nie ta druha, ale o tom viac neskor. Takze cas plynul a my sme sa rozhodli pre prveho potomka v nadeji, ze nas to viac spoji a do istej miery sa to aj stalo, hoci to nebolo lahke obdobie a nastrbilo to najma moj vztah so svokrou, ktora k nam chodila z vychodu vypomahat a v podstate u nas dlhodobo byvala a len sa vracala naspat domov podla potreby. Kazdopadne ci uz som si ja veci vtedy natolko este stale neuvedomoval alebo to z ich strany bolo skutocne ine, este stale to nebolo az take vyhrotene obdobie, prekonavali sme problemy ako mozno aj mnozstvo inych ludi v podobnej situacii. Veci sa postupne zacali vyhrocovat az postupom casu a to najma po narodeni druhej dcery. Nase nazorove rozdiely sa zacali este viac prehlbovat a osobne mam dojem akoby sa manzelka zacala zrazu doslova menit na svokru a mne sa uplne otacat chrbtom. A aka ze to teda je moja svokra? Je to zena, ktora je hlboko a nezlomne presvedcena, ze na vsetko existuje iba jeden spravny nazor (ten jej), ze kazda vec ma iba jedno riesenie (samozrejme to jej) a predovsetkym ze zena je ta kto o vsetkom rozhoduje vo vztahu. A ked hovorim o vsetkom, tak to myslim doslova a do pismena. Moj svokor, jej manzel, je idealny partner pre nu - dokonale poddajny clovek, ktory tam sedi kde ho ona posadi, to robi co mu ona nakaze, nicomu nikdy neprotireci. Moja manzelka az takato podla mojho nazoru nebola, hoci mala vzdy tendenciu si vydobit to svoje, ale videl som medzi nimi dvomi rozdiely a dokonca sa aj ona sama svokre dokazala postavit na odpor. To zial uz poslednou dobou neplati a nejde mi do hlavy ci je to prirodzeny vyvoj alebo to zrazu ja inac vnimam alebo mi unika nieco uplne ine. Co nas uplne najviac rozdeluje je prave vychova deti - kazdy z nas vyrastal v inom prostredi, kazdy mame ine nazory, potreby, riesenia. Na tom by nebolo nic az tak neobycajne, problem vsak nastava vo chvili, ked jedna strana je presvedcena, ze len tie jej nazory, potreby a riesenia su tie spravne a ze to co chce druha strana je nenormalne a nepripustne. Asi spravne predpokladate, ze ja seba vidim na tej druhej strane. A aby toho nebolo malo, moja manzelka to vsetko este otaca proti mne aby vo mne vyvolala pocit viny - ak sa o deti nestaram podla jej predstav, tak si vypocujem, ze myslim iba na seba a ze im vlastne robim zle. A ak sa popri tom netvarim dostatocne stastne, tak som ja oznaceny za toho, kto vlastne sposobuje vsetky problemy. Aktualny priklad - kurenie v domacnosti. Ano, chapem a suhlasim, ze zeny su vo vseobecnosti viac haklive na zimu, muzi vacsinou potrebuju nizsiu teplotu a len nedavno som sa dozvedel, ze takato zjavna banalita ma dokonca znacny podiel na rozvodovosti. Zial u nas nefunguju ziadne kompromisy v tejto oblasti. Nie som eskimak, nikoho nenutim byt v miestnosti kde je 18 stupnov. Nemam problem zvladnut 22 ani 23. Lenze to su teploty, pri ktorych manzelka mrzne. Takze nas "kompromis" je 24 az 25, pricom zo mna tecie a boli ma hlava, ale ked si dovolim protestovat alebo dokonca to o pol stupna znizit, tak podla nej ja ublizujem svojim detom. Ze z nich rovnako tecie je vedlajsie, dolezite je jej presvedcenie, ze im robi dobre. Starsia dcera uz si rovnako nedovoli sa spytat, ci sa moze vyzliect ked jej je teplo, lebo na to sa jej ujde len skaredy pohlad a kratka prednaska o tom ci je normalna. Dalsi vhodny priklad - organizovanie domacnosti. Podla mojej manzelky aj svokry (a toto mi otvorene do oci obe povedali) muz nema co hovorit do toho ako je zariadeny byt, to je udajne vyhradne na zene. Cize ja si platim byt, v ktorom nemozem ani presunut veci na policke a to myslim opat doslovne (ak to spravim vypocujem si svoje a okamzite sa vratia do povodneho stavu). Samozrejme manzelka to moze robit kedykolvek, akokolvek a najnovsie sa o tom so mnou uz ani nepotrebuje rozpravat. Najvacsia ironia tohto vsetkeho? Ja neviem co okrem chodenia do prace, vozenia nakupov a deti vlastne mozem robit a ta uplne najlepsia cast? Manzelka je skalopevne presvedcena a vypocujem si to pri kazdej vymene nazorov, ze VSETKO je podla mna a ju uz nebavi sa mi prisposobovat. To su momenty, kedy sa mi skutocne zastavuje rozum a pytam sa sam seba, ci som ja natolko nesebakriticky a nevidim nieco co ona ano, alebo je ona taky demagog a manipulator a vytrvalo zo mna robi hlupaka (presne po vzore mojej svokry). Ze som presne takto vnimal od zaciatku svokru som az tak neriesil, svokra je svokra a ju som si nebral za zenu. Jej navstevy som vzdy nejako so zatatymi zubami vydrzal (neskor sme si aj par krat skocili do vlasov, ale to malo efekt asi ako rozpravat sa so stenou). Ale ze toto budem raz riesit aj s vlastnou manzelkou som si naozaj nemyslel. Jej velmi oblubeny argument tiez je ze vsetci ktorych ona pozna robia vsetko tak ako ona - kto su ti "vsetci" som sa samozrejme nikdy nedozvedel, ale beriem to skor ako zastrasovanie ked jej uz dojdu argumenty a ja si stale dovolujem mat svoj vlastny a hlavne iny nazor. Dalsia oblubena tema nasich rodinnych nezhod je nasa vlastna aktivita - manzelka nema problem presediet doma cele dni ci dokonca tyzdne, co mne je uplne cudzie a nedokazem sa s tym stotoznit (a osobne pre zmenu ja nikoho taketo nepoznam). A cele to funguje ako dokonaly bludny kruh - ona by vraj rada chodievala von, lenze nema kedy, lebo je doma s dvojrocnou dcerou a ta ju plne vytazuje. A ked nie to, tak je zle pocasie. Ked nie pocasie, tak je unavena. Ked nie to, tak je vela hodin. Ked neni vela hodin, tak je moc skoro. Jednoducho million dovodov na to preco nikam neist, ale ziadna realna snaha sa niekam dostat. Ked ja sa snazim vyvinut iniciativu, tak som opat ten zly a "tlacim na nu" a neuvedomujem si vsetky tie prekazky. Ked to necham tak a netlacim na nu, tak samozrejme z jej strany nikdy nic nepride. A takto sa tocime dokolecka. Ked uz sa nam podari sa spolu raz za dlhy cas dostat aspon na nakupy, tak potom dalsie 2 tyzdne pocuvam ako si nevazim ze sme niekde vobec boli. Tak sa snazim najst si vlastne aktivity aby mi doma uplne nepreplo, lenze aktualne uz ani to neni dobre, lebo vraj necham na nu 2 deti a preco ja mam niekam ist a ona nie (a to sa bavime o aktivitach typu ze idem prec na 1 alebo 2 hodiny). Bludny kruh sa uzatvara. Mohol by som tu takto pisat cele romany o tom cim sme spolu prechadzali a prechadzame za vsetky tie roky (a co by ona samozrejme kategoricky poprela a vyvratila, ze to vsetko si len ja namyslam a nic nechapem, dalsi oblubeny argument jej aj mojej svokry), ale rad by som sa vas zien na tomto mieste spytal ci je naozaj mozne, ze ja tu nieco zavazne prehliadam a som ten netolerantny a nechapavy vo vztahu a tak velmi svojej manzelke ublizujem alebo som naopak natolko sprosty, ze takto fungujem a aj ona sama vie, ze to robim predovsetkym uz len kvoli nasim detom. Vopred dakujem za podnetne nazory a rad odpoviem na cokolvek 🙂