Dôvody, prečo necítim vinu za nepomáhanie mame

V prvom rade preto, že sa jej nedá pomôcť. Miluje, obsluhuje a obraňuje svojich tyranov.

V druhom rade preto, ako pristupovala ku mne. Nechcem, nemienim.

Kontext: Matka vždy uprednostňovala brata. Myslela som, že je to preto, lebo je pick-me s internalizovanou mizogýniou (čo aj je), ale nakoniec sa ukázalo niečo iné. Brat je chlapec a prvorodený. Na moju kontrolu používala náboženstvo, on si mohol robiť, čo chce. Nemusel robiť žiadne domáce prace, ja všetky, jemu sa nič neodoprelo, keď niečo nesplnil, mňa trestala tichom, bitkou alebo inak. Varilo sa podľa jeho chuti. Ja som mu musela žehliť. Keď mal záchvaty a ničil veci doma, zavolala sa občas polícia, ale nič viac. Otec neplatil výživné, do svojej 28r. som chodila kvôli nemu na súdy, nestaral sa.

Odohralo sa v rodine pre jej toleranciu a zhovievavosť voči násilníkom súrodenecké násilie aj sexuálne obťažovanie. Iba mne, nikomu inému.

Ja s bratom sme už boli v puberte a potom sa zrazu narodila sestra. V podstate som bola šťastná, s bratom sme mali vždy zle vzťahy.

Brat na čas odišiel do zahraničia. Všetko bolo fajn. Ibaže teraz ma sestra 19 a už zopár rokov prebrala aj ona rolu brata. Vychovávala ju úplne inak ako mna, je iná osobnosť. Najprv to bol šok - veď je tiež dievča- prečo aj jej nechce nasadiť pás cudnosti ako mne, chová sa zhovievavo a sestra takisto nemusí robiť žiadne domáce prace a nie je za to trestaná ako ja? Naopak je obsluhovaná až do postele ešte aj teraz?

Konečne som to sama rozlúskla - v 29 rokoch - nebolo to len o pohlaví. Bolo to najmä o tom, že moja mama je slabá, nechá sa týrať. A čo je podstatnejšie, rešpektuje ako autoritu a silných/mocných len tých, čo ju ponižujú a chovajú sa k nej agresívne a neúctivo - čím viac nerešpektu z ich strany, tým viac vyvárania, vypekania a obsluhovania z jej strany.

Moju poslušnosť a úctu voči nej vždy považovala za slabosť. Moju neschopnosť a neochotu ponižovať ju ako súrodenci vnímala ako slabosť. Kresťanstvo je pre ňu len nástroj, z núdze cnosť, jeho skutočnými hodnotami pohŕda. Všetky dobre vlastnosti ako spoľahlivosť, zodpovednosť a poslušnosť boli u mňa samozrejmosť a slabosť. Na mňa vždy zložila svoje plače, trápenia, domáce práce. Ja som ju mala chlácholiť a zachraňovať.

Záležalo jej len na tom, ako vyzeráme (fyzicky) a ako ju reprezentujeme pred ľuďmi. Dnes sa diví a je sklamaná, že si 19r. segra našla prvého frajera online podvodníka, čo láka ľudí na online kurzy na zbohatnutie a profil ma plny požičaných frajerských áut, samoľúbych fotiek a polonahych báb. Chváli sa, ako nemá ani maturitu a ako všetko dokázal. Ale veď sestra len prebrala jej vzorec toho, čo je podstatné.

Brat sa už samozrejme zo zahraničia dávno vrátil a chodí k mame veľmi často. Ponižovať ju, dirigovať, buzerovať, vyžierať. Za to ho obsluhuje. Potom vyplakáva a vyvoláva svojej sestre alebo mne, aby sa na neho vysťažovala, aby sme ju ľutovali, že nevie, kam má ísť, či sa ma presťahovať, či môže za mnou prísť (pritom dom je jej).

Sestre okritizovala frajera, odvtedy sa s ňou sestra nebaví, ale rada ju využije. Sestra jej vynadala, keď prišla, za to jej spravila plny pekáč rezňov (sestra je na intráku, ale na víkend príde domov/k frajerovi). Sestra už nepíše ani mne, len preto že som ju varovala pred frajerom. Napriek tomu, že som ju vždy mala rada a pomahala jej, hoci som mala veľký dôvod na ňu žiarliť, vedela som, že za to nemôže ona, ale mamina vychova. Vždy pred bratom ohovarala mna a predo mnou jeho. Nechcela som jej dovoliť, aby rozdelila aj mňa a segru. Hoci sa teraz sestra neozyva ani mne - kvôli tomu, že som jej úprimne a úctivo povedala názor na jej frajera.

Ja tam chodím parkrat za rok. Dvihnem telefón, len keď chcem.

Myslím, že konám správne. A necítim vinu. Mama si za to môže sama; aj keď to hrá na slepú a hluchú. Čo vy na to?