Ja a brat si nevážime mamu

@kacena4 Vieš akú hĺbku má pre mňa tvoj príspevok? Ona totiž nie je bohvieaká babka. A to sa snažím byť tolerantná.
Asi ide teda u mňa skôr o to, aby som sa s tým vyrovnala.

Poradiť viem z vlastnej skúsenosti len takto čo som nestihla ja 😭 nikdy sme neboli zvyknutí hovoriť mami ľúbim ťa ♥️....neobimali sme sa.....chýbalo mi to,ale nič som nezmenila.... teraz ma trápili, že som to neurobila... veľmi by som chcela... už sa to nestane...nosím jej kvety na hrob a tam jej vravím ako ju ľúbim....prosím niekedy stačí málo,aby dotyčná vedela, že pre vás znamená veľa...urobte čokoľvek čo cítite,či objatie, slová, kvety z lásky...len to urobte kým je komu...ona pochopí ♥️nehladte na brata,urobte to vy za seba

Ak tam bola chladná výchova ku Vam a matka vás nikdy neobjala, nepomojkala, nezahrala sa s vami, plnila si základne funkcie ako každý rodič, tažko teraz budeš na “staré kolena” niečo dobiehať, touto fázou ste si mali prejsť ako deti. Keď to tam nebolo, tak sa to ďalej ani u teba a brata nevyvinulo. Neviem či ti teraz matka hra na city a niečo vyčíta, alebo sa v tebe ozvalo svedomie, keď možno vidíš ako ľudia žijú inde. Len k tomuto vás mala viest samotna mama - k úcte, láske atď. Buď bola možno až príliš obetavá, všetko robila za vás, aj keď ste už boli dávno samostatní, až si vychovala 2 sebcov, alebo bola chladná a nemáte najlepšie spomienky na detstvo a potom si nemáš čo vyčítať, lebo na vzťah plny lásky treba dvoch.

ono to trva, ale prvy krok je, ze si to uvedomujes, to je proste cesta k tomu aby sa to vyriesilo, zaklad je podla mna premysliet si veci predtym ako ich povieme, nadychnut sa predtym, ja tiez som mala niekedy take chvilky, ze som bola na mamu nevrla a dosla som na to, ze vlastne ako sa ona k nam niekedy spravala tak ja jej to tak akoby nevedomky vraciam, ale dnes si uz na to davam velky pozor

Si dosť stará na to, aby si svojím pocitom rozumela. Prečo konkrétne si ju nevazite?

@ludka140281 A ona to dolazala, pohladila vas? Pochvalila? Aky bol v tomto smere jej vztah k vam?
@katkami123 Dakujem za krasny a rozumny prispevok

@sidicek Asi je to dobre vystihnuté v tom jednom príspevku, že si moc nepamätám nejaké objatia, podporu, pochvaly, že to bola skôr bežná výchova, procesná. Ani nemám pocit, že pre nás niekedy urobila niečo viac, než musela. Veľakrát sa to snažím ospravedlniť, že možno nevedela, nemohla, každý sme nejaký, ale neviem sa dosť silno presvedčiť o tomto. Platí, čo je tu napísané, že sa nevytvoril asi taký vzťah, ako mal.

Ja by som minulosti neriešila, škrie ťa to tak to zmeň kým je čas. Nerieš aká bola, čo vám nepovedali, neobjala, ja moje deti milujem ale není sme nejak kontaktní. Raz je to tvoja mama, vychovala ťa, tak keď to cítiš tak si ju váz a daj jej to najavo.
Písala som že nie som moc kontaktný človek, moja mama tiež nie, ale idem poobede za ňou do nemocnice, prognózy viac ako desivé, tak ju vyobjimam a budem robiť to čo budem cítiť a neriešiť čo bolo voľakedy.

Ja som mala dlho problém s otcom.. keď som bola malá, moc si ho nepamätám, len pár zážitkov.. keď som mala 8r dostal mozgovu porážku, našu rodinu to veľmi zmenilo.. trápili sa všetci, najviac mama kvôli jeho zmenenej psychike.. fyzicky bol tiež postihnuty, ale to sa dá prežiť, problém bol to ako to bral a ako to vplývalo na rodinu.. keď mama zomrela, on čakal na wc a nezobudil má že nieco nie je ok.. možno by sa dalo čosi robiť, ktovie.. dlho, predlho som mala problém so vzťahom k nemu.. až neskor, prišlo naozajstné moje vnutorne odpustenie že to proste bolo tak ako bolo a ja nič nezmením.. môjho otca som napriek tomu aky bol ľúbila.. nemohol za to a verím že keby nedostal príhodu, bolo by to všetko inak.. aj mama by bola šťastnejsia, ona však zomrela sklamaná životom.. keď otec zomieral a videla som ho takého malého, zubozeneho v nemocničnej posteli, veľmi ma to vzalo.. každý je nejaký rodič, niekto má na to lepšie vlohy, niekto horšie.. ale často aj tí ktorí nevedeli dať najavo lásku ľúbili.. na tvojom mieste by som hľadala v sebe odpoveď čo ti vlastne tak veľmi ublížilo.. možno by som navštívila psychológa aby mi pomohol to spracovať.. a v neposlednom rade, pretavila by som si to na seba ako to robievam vždy... Aj ja robím veľmi veľa chýb vo výchove, o niektorých viem a snažím sa stým pracovať ale o mnohých určite netuším.. moje deti mi to raz budú určite vycitat a ako sa asi budem cítiť keď raz budem na tom mieste... Sú všetky jej chyby také vážne že to ovplyvňuje každodenny zivot? To ako to berie tvoj brat je jeho záležitosť.. ty sa sustred na seba a na to ako minulosť ovplyvňuje tvoj dnešok
.

@martul Odkiaľ to majú vedieť, že ich miluješ? Ako inak si im to dávala najavo?

Čítam si ďalšie príspevky a mám pocit, že ide asi o tú dogmu, že čo by sa malo.

Slovami, skrutkami? Mamina mala v r. 2014 rakovinu, min. rok sa jej to vrátilo, do toho ťažké depresie. 8 rokov s ňou chodím po doktorovi, vybavujem, riešim, zháňam liečbu, lieky. Vozím ju k doktorom na chemo s ňou sedím každý tretí týždeň po dva dni tri hodiny pri lehátku. Robím nákupy, upratujem.

podla mna straveny spolocny cas je to, co sa rodicom rata najviac a vobec to nemusia byt ziadne darceky alebo podobne. len ten cas, kedze ten je v podstate najvzacnejsi

Robiť to čo je správne je dogma? Tak mrzí ťa to alebo nie. Trošku to nerozumiem. Mrzí ťa že jej nepomahas, keď ti napíšeme názory a skúsenosti a rady tak je to dogma a ,,tak sa to má"?
Čo teda chces, cieliš touto témou

@martul Ďakujem ti za tvoj názor, som rada, že dávaš aj iný pohľad na vec. Netušila som, že ťa tak podráždi ten môj, ktorý vlastne ani nebol adresovaný konkrétne tebe.
Ja sa zamýšľam nad tým ako sa vyjadruje láska, tak, aby tá druhá strana o tom vedela. To čo opisuješ, urobí aj opatrovateľka, zdr. sestrička a tie nemusia svojho "pacienta" ľubiť.
A keĎže nechcem aby sa prekrúcalo v tejto téme, nepísala som, že mame nepomáham, ani že ju nemám rada, písala som, že sa mi zdá, že si ju málo vážim, a hľadala som podnety na identifikovanie problému.

@martul
Nerieš, nerozumieš. Áno, je to dogma čo by sa malo. Veľa rodičov aj svoje dospelé deti psychicky týra, lebo tak boli naučení cely život fungovať a myslia si, ze keď je to ich dieťa, môžu si k nemu dovoliť čokoľvek akoby to bol nejaký ich majetok. A tak je večne všetko stále zle, keď sa niečo podarí, aj tú radost dokazu pokaziť, iba oni sú chudáci a nikto iný, inými slovami nedoprajú vlastným (aj keď dospelým deťom) a stále túžia mať nad nimi akúsi moc. A ma význam udržiavať takýto vzťah? Lebo by sa malo? A čo tá druha strana, tá kľudne môže skončiť aj v blázinci, ale veď sú to rodicia, tak by sa malo?

Len ten podnet si musíš identifikovať ty sama, my môžeme iba hádať.

Aha, ale to nie je, že si ju nevazis. Len nemáš k nej taky dobrý vzťah, ako napr. niekto, kto mal mamu, ktorá deťom svoju lásku dávala najavo. Nemaj výčitky, za vzťah rodič - dieťa je zodpovedný hlavne rodič. Neempaticky chladný rodič nemôže čakať, normálny vzťah, lebo to svoje dieťa nenaučil. Zato ty môžeš teraz mat so svojimi deťmi úplne iny vzťah a to, že to dokážeš, napriek tomu, že si to doma nevidela, je úžasné.

@katkami123 nie vôbec netvrdím, že by to tak malo byť, ani autorka nepíše ze má takú ,,hroznu" matku.

Ale to ja vôbec netvrdím ani som to nikde nenapísala.

Aby som upresnila, láska rodiča sa dá vyjadrit rôznymi spôsobmi ako kontaktom - objatia, mojkanie, ale aj slovami chvály a uznaním - “som na teba pyšná, toto sa ti podarilo, trávením času - rôzne výlety, rozhovory, kde si to dieťa pripadá rovnocenne, neprebieha tam nejaký strach, nebojí sa vyjadrit svoj názor. Sú rôzne formy lásky, aby to zas nebolo iba o mojkaní a tulení. Je to stav, kedy to dieťa jednoducho cíti, ze ma v rodičovi oporu.
Milá autorka, ak je tvoja mama chladnej povahy (píšeš, ze ako babka sa nespráva pekne) tak ju nezmeníš, ona taka bude večne. Možno ta to práve preto mrzí, lebo podvedomie otvára tvoje staré rany ako sa neraz zachovala k tebe ako dieťaťu. Nezmeníš to a nezmeníš ani ju. Jedine čo mozes meniť a vytvárať si je tvoj vzťah s deťmi, ktorý dokážeš riadiť a ovplyvniť. Byt takou matkou akú si možno ty chcela mat, vytvárať si svoje vlastne šťastie na tomto svete, chodiť s deťmi na výlety, rozvíjať ich schopnosti, byt im oporou, síce občas pokarhať, ale aj tak budú vedieť, ze ich ľúbiš.

Mne z toho tvojho opisu nepride ze si ju malo važiš… ale ze ju dako .. nemas moc rada. Ze mas pocit ze ti dala malo lasky a rovnako ty k nej citis akosi malo.. Mozno to porovnavas so sebou svojim vztahom k detom .. a tym ze aj ako babka sa ti nezda nic extra .. to ta vlastne mrzi najviac. . Mozno je tvoja mama celkovo z tych chladnejsich ludi ktorych deti vnucata moc nezaujimaju. Mozno zije viac sama pre seba .. Mozno to co citis je lutost. Ze tam nie je viac lasky ., Mozno je to zacarovany kruh Mozno tvoja mama mala tiez chladnu matku .. a je taka Lebo nic lepsie nepozna no Ty si ina.. Skus ju prijat taku aka je a natrapit sa .

@katkami123
@miadi Vdaka obom.

Pochválila nie,ale hneď som vedela, že je na mňa hrdá,lebo sa rozplakala keď to cítila....pohladila? Keď som bola dieťa tak áno...hanbila sa za svoje city,neprejavovala ich...bola prísna,no láskavá