Je rodičovstvo správna voľba pre zmysel života?
Ahojte. Asi mi veľa z vás povie, že som nevdačná a mám sa prebrať (veď aj by som sa chcela), ale možno niekto ma pochopí, poradí.
Mám 34 rokov, moj muž 37, sme spolu 10 rokov. (Je to pozorny a milujuci chlap) Keď sme sa dali dokopy, povedal mi, že nechce deti a že nech nečakám, že sa to niekedy zmení, že jeho bývalá čakala a nakoniec sa kvôli tomu rozišli, tak že aby sme nestracali čas. Ja som tiež vtedy deti nechcela a bola som presvedčená, že nikdy tiež nebudem chcieť (áno, bola som mladá, viem). No a teraz, ja neviem čo chcem. Strašne ma to zožiera, deň čo deň nad tým premýšľam. Analyzujem, hodnotím, premyslam, aké by to bolo mať rodinu, viem, že to nikdy nepochopím a nedá sa to nijako predstaviť, ani to dobré ani to zlé, dá sa to len zažiť. Môj muž medzitým zmenil názor a tvrdí, že si so mnou vie predstaviť rodinu, že by som bola dobrá mama a dokonca že si myslí, že to bude škoda, ak sa o to nepokusime aspoň. Na druhej strane ale, že je to na mne, to rozhodnutie, že on je šťastný a spokojný, že už sme zvyknutí na nejaký komfort. Proste že ak poviem, že chcem deti, tak sa môžme o ne pokúsiť, ale nechce aby sme riešili IVF alebo niečo umelé, proste že ak to nepôjde prirodzene, tak to nepôjde, ale ak chcem, dajme tomu voľný priebeh. Ja som to stále odmietala, bojím sa, tehotenstva, pôrodu, materstva, všetkého, mám strach z toho čo bude, tak so svetom celkovo... Problém je v tom, že sama seba nespoznavam v poslednej dobe a je to stále horšie. Na jednej strane si neviem predstaviť byť matkou (ale na druhej som veľmi starostlivý človek, naozaj sa rada starám o iných a robím im radosť). Upadla som do nejakej apatie, alebo čo to je. Nič ma nebaví, nič sa mi nechce. Mám dobrú prácu, rozprávkový plat, dobrý kolektív, nemám sa na čo sťažovať, čo sa kariéry týka, ale nemôžem povedať, že by ma tá robota bavila. Ibaže ak mám povedať, že čo by som robila aj zadarmo, tak ja neviem. Nemám záľuby, nič, teraz som mala medzi sviatkami 5 dni voľna vkuse. Myslela som si, ako si oddýchnem, aké to bude super, nakoľko v praci som dosť vyťažená, tešila som sa na to, že vypnem. A vo finále to bolo hrozné, nevedela som, čo so sebou. Nikdy si takto nebravam dovolenku na to, aby som bola doma a oddychovala, vždy len na cestovanie alebo nejaké aktivity a zhodnotila som, že už to ani neurobím. Denne chodím cvičiť a na jogu a na prechádzky, čítam knihy. Ale nie je to ono, nenapĺňa ma to. Robím to, aby som nezhnila, nie pre to, že ma to baví. Mám pocit, že som už skúsila všetko možné za posledné roky, čo ma kedy zaujímalo, chodila som na tanečnú, skúsila som dva hudobné nástroje, jazykové kurzy, rôzne iné kurzy (IT, investovanie, fotografovanie, keramika..), starať sa o zvieratá v útulku, nič z toho ma nebavilo tak, že by som pri tom zostala, alebo nejak pokračovala, rozvíjala to, robila pravidelne. nič nebolo také, že wow, mám teraz čas, môžem ísť robiť toto... Prešla som kus sveta aj sama aj s manželom, kedysi som to milovala, objavovať iné kúty sveta, kultúry, kuchyne... na posledných dvoch cestovačkách som bola otravena, že proste ani to ma už nebavilo. Skúsila som 3 rôznych terapeutov, spätne to vidím ako vyhodené (nemalé) peniaze. Proste nič. Nič ma nenadchne, nezaujíma, neteším sa, nemám radosť. Brala som aj antidepresíva ale rozhodla som sa, že umelo šťastná byť a pchať do seba bordel nechcem. Niečo mi v živote chýba, ale neviem čo. Myslite, že by dieťa mohlo byť naozaj to, čo by ma hnalo vpred? Ja fakt neviem. Mám pocit, že s mužom sme sa odcudzili kvôli tomu, aká som sklesnuta stále a ja sa akože nečudujem, koho by bavilo žiť s kopou nešťastia. Naposledy mi povedal, že nechápe čo riešim, že máme sa dobre, sme zdraví, ľúbime sa, že on je úplne šťastný a že nevie už, ako ma rozveseliť. A ak mne ku šťastiu chýbajú deti, tak môžme to skúsiť, ale že veď ja sa tomu branim, že prídeme o pohodu, materiálne to už nebude to čo teraz, ale že veď dáme to, jeho rodiča bývajú cez cestu a tiež by (radi) pomohli, postrazili, keby bolo treba. Ja neviem, mne nejde o pohodu, ani peniaze, ja proste neviem, či je rodičovstvo pre mňa a pre nás teda, citim sa už aj stará na prebdene noci (viem, že niektorým to znie absurdne, ale ja to tak citim), môže to trvať (ak sa to podarí) proste neviem si predstaviť, že budem mať 50 a budem s dieťaťom robiť úlohy. Ale na čo si to predstavovať? Keď to bude, budem to riešiť. Neviem čo chcem ani tu, asi proste ma zaujíma, či bol niekto taký zúfalý a dieťa mu dalo zmysel života. Alebo naopak, ak zostal niekto bez detí, ako si vypĺňa život a cíti, že to má zmysel. Stále sa prikláňam k tomu, že žena má byť šťastná a vyrovnaná presvedčená o tom, že dieťa chce, ale poznám aj ženy s neplanovanymi deťmi a prídu mi šťastné. Ale ťažko povedať, nežijem s nimi a nevidím im do hlavy. Ja proste žijem medzi dvoma strachmi - že či by som bola dobrá a šťastná mama, alebo či nebudem ľutovať, ak tomu nedám ani šancu. A či by som nemala zmysel života už dávno mať bezohladu na materstvo.
Kto sa dočítal až sem, velmi pekne ďakujem...
@eliah1331 Jeeemine, to akoby si o mne (o nás s mužom) písala. Tiež som si myslela a stále si to myslím, že nie som materinský typ. Muž bol spokojný, mali sme fajn život, ale zožieralo ma to, mňa viac ako muža, že aké to je, aké by to bolo. Keďže materstvo ( rodičovstvo ) je neprenosná skúsenosť, dohodli sme sa teda, že skúsime jedno. Že ak to vyjde, dáme do toho všetko, okolo sme mali kopec párov so spokojnými jedináčikmi, no a keď to nevyjde, tlačiť na
pílu nebudeme, žiadne IVF neabsolvujeme, budeme si žiť náš život ako doteraz. A keďže sme to mali takto pekne naplánované a pod kontrolou, narodili sa nám dvojčatá. A aj keď nie som matka roka, nič lepšie sa nám nemohlo stať. Mala som 37, keď som rodila a hoci prvé roky to bola psychiatria, nemenila by som. Vravím si, že to tak malo byť a veci sa vždy pre niečo dejú.
@vlucifuk tak ešte posledný komentár, sľubujem :D vdaka za zdieľanie pozitívnej skúsenosti, potešilo.. 🙂 ..no ved toto, ja mam dve spolužiačky, ktoré deti vyslovene nechceli, partneri im dali ale ultimátum, dieťa, alebo rozchod... a teraz jedna má dve a druhá tri deti a úplne sa v tom našli, proste je to masaker niekedy, ale sú šťastné. Prečo by sme aj my nemohli byť, lebo doteraz sme deti nechceli.. ach. No nič. Ty si pre mňa ďalší svetlý príklad, že aj v takomto veku a ešte k tomu dve naraz a dobre to dopadlo, že sa to dá... Gratulujem k dvojčatkam, prajem nech sú len zdravé a veľa radosti 🙂
Dobrú
@eliah1331 Zarucene to olutujes ak sa o dieta nepokusis. Tikaju ti biologicke hodiny.
@eliah1331 chápem. Tak skus ešte zvážiť to, že takáto anhedonia je naozaj príznak depresie. A antidepresíva ta "nemenia", to ti upraví hladiny neurotransmiterov. Asi máš rozhádzanú "chémiu" v mozgu keď nevieš cítiť radosť a nebavia ťa aktivity čo ťa kedysi bavili. Si zober že naše správanie je vlastne výsledkom chemickej rovnováhy v mozgu a hormónov.
Prepáč nedocitala som ,ale nemáš depresiu?Tu dieťa nevyrieši.Dieta treba mať lebo obaja po ňom túžite nie ze "skúsme, možno nás to bude baviť "
Veľa z vás tu radi, aby dieťa mala. No ja mám veľké pochybnosti. Muž ani ona nemajú poriešené pochybnosti až odpor mať dieťa. Celé roky boli v tomto presvedčení a zrazu už áno? Aby si vyriešila svoju nespokojnosť, či psychický stav? To nie je kniha, ktorú odloží, keramika , na ktorú prestane chodiť, ani pes , ... Ty si proste musíš vyriešiť svoj psychický stav a nie pomýšľať na dieťa. Mať dieťa to je taký brutál ako z gauča nasadnúť do neriadenej rakety bez tlačítok a zmieriť sa s rýchlosťou, zmenami smeru a dopadom. Nič nebude ako predtým.
@eliah1331 autorka, v akom veku? Máš 34. Si mladá a asi aj zdravá, chlavabohu.
Ja som šla do dieťaťa s tým, že mám 32, ale s poškodenými obličkami a chronickym ochorením. Chvalabohu, tým že sme nečakali a sli do toho hneď, sa to podarilo a aj dobre dopadlo.
Keby som čakala do 37, už by bolo neskoro.
Si mladá, nič sa neboj.
@eliah1331 na to aby clovek si vedel uzit veci musi tam byt urcity pocit vzacnosti. Zda sa ze s peniazmi u vas nie je problem teda mozes robit co chces kedy chces za kolko chces. Logicky to trochu strati ten pocit ze aa konecne som si nasetrila na tu Aziu, Afriku, neviem co. U nas to s peniazmi momentalne nie je idealne tak kazdy moment "luxusu" si vazim ovela viac ako predtym. Teraz nehovorim ze mas svoje peniaze darovat ale mozno skusit nieco kde vystupis z komfortnej zony a musis naozaj nieco preto obetovat aby si to dosiahla. A rozhodnutie ci chces deti alebo nie si skus zvazit takto: ak by ti teraz niekto povedal ze si vycerpala vsetky roky kedy si mohla otehotniet a okno moznosti sa ti zavrelo bolo by ti to luto? Ak ano tak myslim ze je cas snazit sa o dieta lebo raz to budes lutovat ze si to neriskla
Partner deti nechce. Povedal to hneď na začiatku. Prvý vzťah mu skončil pre tehotenstvo partnerky. Tu by som dieťa neriskovala. Byť v tejto dobe slobodnou matkou nie je ktovie čo. Skôr si vyhorena unudena máš všetko a nemáš nič. Je to v tebe a vzťahu. Toto dieťa nevyrieši. Nie si v stave byť celou bytosťou matkou. Dieťa by malo prist do vzťahu kde je obidvom jasné že ho chcú ale nie preto že zaženie nudu doda zmysel života. Je to nový človek ktorý ťa potrebuje celú. Ktovie ako by zareagoval tvoj partner keby stratil pohodlie a tvoj servis. Mozno ako v prvom vzťahu. Toto nie je dobrý základ pre príchod dieťaťa na svet. Hľadáš skusas ale dieta je nastalo a 24/7. Nedá sa nikam odložiť ani vymeniť za iný projekt. V tvojej situácii by to asi nebol dobrý nápad. Pre to dieťa. A v tvojom stave len komplikácia navyše. Plus rozhodene hormóny do toho celého chaosu. Skôr sa zameraj na seba a postupne po malých krokoch si urob analýzu toho čo ťa najviac ubíja a čo skutočne potrebujes v živote. A či je to vzťah s chlapom samota cestovanie ? Dieťa by to celé skomplikovalo. A ten tvoj chlap mi ako vhodný otec nepripadá
@eliah1331 úplne ťa chápem,tieto pocity som mala aj ja ,že sa NATO necítim,že to nezvládnem,v 25som napriek antikoncepcii🤓 otehotnela,spravila som si asi 5testov...skrátim to máme úžasného nadaného syna, ktorý nám robí len a len radosť a už my s mužom sa od neho učíme,bola to tá najlepšia neočakávaná vec v mojom živote čo sami stalo, milujem ho najviac na svete ❤️❤️❤️za mňa smelo do toho,držím palce,je to láska ktorá sa musí zažiť, opísať sa nedá
@zazka666 ja mám s toho pocit že muž deti nechce ma to vyriešené. Ale povedal jej dobre dieťa ti urobím lebo si myslí že ju to dostane z depresie alebo bude zase ako predtým a bude sa mu venovať. Že skrátka dieťaťom vyrieši jej stav k svojej spokojnosti. Bohužiaľ ak zistí že potom bude mať na neho ešte menej času a možno tehotenstvo depresiu zhorší kľudne sa poberie niekam ďalej. Toto nie je vztah ani stav vhodný pre dieťa. Toto je problém ich dvoch a spoločného fungovania ktoré škrípe a to sa nerieši dieťaťom. A nepáči sa mi aj to ako sa vníma že veď kto by bol rád s nešťastným človekom. No keď niekoho ľúbim a takto sa cíti vo vzťahu so mnou nebudem to riešiť že urobím ti dieťa kúpim sperk dovolenku nech mám zase usmiatu ženu a pokoj. Aj smútok je súčasť života a partner by sa mal zaujímať cim pomôcť nie sa zbaviť zodpovednosti takýmto spôsobom. Mne to príde ako vzťah ktorý ma muž ako zábavný park je mu fuk ako sa žena cíti veď všetko má co vymýšľa ja chcem svoje pohodlie pokoj a servis a ty sa rac dať dokopy a to čo potrebujem mi zase poskytovať. Dlhodobo by mi takyto povrchný vzťah nestačil a dieťa by som do toho netahala. Zvlášť ak už jednu tehotnú ženu opustil. Muži sa v zásade nemenia.
No ja ti nevím Karle :D Do tohto depresívneho života dovliecť dieťa, ktoré ti život ešte viac zdepresívni, lebo s ním večne budeš povinne trčať doma lebo bude choré zatiaľ čo tvoj mužík zostane v komfortnom živote :D za mňa by som do toho v tvojej situácií nešla :D
Na dieťa podľa mňa treba reálny chtíč, reálnu chuť, reálne odhodlanie, reálne sa naň treba tešiť a nie skúsiť, že možno ma to trocha prizabaví v tomto nudnom svete :D
Je to pozorny a milujuci chlap) Keď sme sa dali dokopy, povedal mi, že nechce deti a že nech nečakám, že sa to niekedy zmení, že jeho bývalá čakala a nakoniec sa kvôli tomu rozišli, tak že aby sme....
Toto ma úplne vzalo. Toto je milujúci chlap, čo opustí ženu, ktorá čaká jeho dieťa!?!!?!!!!!!
To je jeden hňup, čo má ženy len na spestrenie života. Prekristive rany, nemaj s ním dieťa!
@azzflo vždy sa pobavím vidieť tú čitateľskú gramotnosť ľudu "naživo" 😀
@tilonka suhlasim🙂
@azzflo tiez som to pochopila ze cakala len na to ze by zmenil nazor a nezmenil tak sa rozisli nie ze cakala snim dieta . Ale aj to mi pride ako dost silna vec unho ze ozaj dieta nikdy nechcel ani nechce len je lahsie sa s niekym rozist ked mal 27 ako ked ma 37 su spolu 10r klape im to len je zena v depke tak chce aby bola stastna . Autorka mne znies skor ze mas krizu stredneho veku ako tikajuce bio hodiny . Skor by to chcelo najst pracu ktora by ta bavila a naplnalla . Profesou mozes menit x krat v zivote kym najdes co ta bavi. Materstvo raz si mama uz si nou navzdy a dieta trpi pri mame ktoru nebavi zivot . Je ubijajuce vidiet milovanu osobu len prezivat Aj ked by si sa vedela nasilu usmievat . Co citis to vyzaruješ.
Sme naprogramovane na deti ;) ... aj ked si to doteraz necitila.... cim budes starsia a sanca na deti mensia... tym viac ich budes chciet... hormony to zaistia... len si uvedom ze my na tie deti mame len urcity cas.
Prikláňam sa k názoru, že podľa mňa by si bola dobrá mama. Nič ťa nebaví, lebo ti niečo chýba, možno je to práve to dieťa. Začali ti tikať biologické hodiny. Dieťa dá životu obrovský zmysel. Pravdou je, že nielen ty vychovávaš dieťa, ale aj ty sama pri potomkoch rastieš, učíš sa a dozvedáš sa o sebe veci, ktoré si ani netušila. Je to vzťah ako žiaden iný. Ale nebudem ti klamať. Je to aj sakra ťažké. Prebdené noci, detské choroby, strach o dieťa a v neposledom rade aj zmena partnerského spolužitia. Mne osobne to za to všetko stojí, lebo pri deťoch som sa veľa naučila, veľa pochopila aj o sebe. Deti vedia urobiť z obyčajného príbytku domov.
@ahhola najhorsia rada, aku mozes dat...
@eliah1331 tazko ti poradit... ja som nikdy nebola extra starostlivy a matersky typ, nikdy som sa nehravala s cudzimi detmi, nekocikovavala som v ramci pomoci kamoskam, som racionalny typ (nebola som nikdy naviazana ani na domace zviera)... ale materstvo ma naplna (hoci - musim priznat - ze ak by to bola jedina tema, ktorou zijem, liezlo by mi to na nervy).
Z toho, co si napisala, mam pocit, ze tvoj terapeut mal pravdu, podla mna vahas s dietatom kvoli traumam z detstva (a ani si to neuvedomujes).
Podla mna si este raz zvaz plusy a minusy, skus si predstavit, ze si nonstop v jednom kole (kupanie, nosenie, krmenie, prebalovanie) a ak sa ti to v principe nehnusi, skuste to. Mozno nebudes ta "tutu nunu" mama, ktora rozprava len o detoch, ale asi budes naozaj dobra mama, lebo nad vecami rozmyslas...
ps: pre pripad tazkeho startu odporucam rozmysliet si, kto ti pomoze okrem muza s opaterou - mama, sestranica, babysitterka.... v pripade hroziacej depky pomoc na nezaplatenie.
@eliah1331 Mal som posledné roky veľmi podobné, nič ma nebavilo, nenapĺňalo, cestoval som, dokonca som skušal hrať aj na hudobný nástroj 😄
No nakoniec som zistil, že sa s tým vlastne nedá nič robiť iba prijať to, a to je presne ono. Prestať sa stále snažiť o niečo a byť so svojimi pocitmi, aké sú.
Keď sa prestaneš rozptylovať, začneš cítiť veci kvôli, ktorým si to robila, ako strach, neistota, ale aj taká prazdnota je tiež pocit. Zabudni prečo si myslíš, že sa tak cítiš aj či sa z toho niekedy dostaneš a proste si dovoľ sa s nimi spojiť a cítiť ich naplno, a potom uvidíš...
Ďakujem za všetky komentáre, názory, vhľady, podporu/vôľu pomôcť, poradiť. Príspevok mi zmazat nejde, ale ďalšie komentare už si nebudem čítať. Padli tu asi zo všetkých súdkov a strán pohľady, dokopy sa dať a rozhodnúť musím sama. Vďaka ešte raz, dobrú noc.