Je rodičovstvo správna voľba pre zmysel života?

Ahojte. Asi mi veľa z vás povie, že som nevdačná a mám sa prebrať (veď aj by som sa chcela), ale možno niekto ma pochopí, poradí.
Mám 34 rokov, moj muž 37, sme spolu 10 rokov. (Je to pozorny a milujuci chlap) Keď sme sa dali dokopy, povedal mi, že nechce deti a že nech nečakám, že sa to niekedy zmení, že jeho bývalá čakala a nakoniec sa kvôli tomu rozišli, tak že aby sme nestracali čas. Ja som tiež vtedy deti nechcela a bola som presvedčená, že nikdy tiež nebudem chcieť (áno, bola som mladá, viem). No a teraz, ja neviem čo chcem. Strašne ma to zožiera, deň čo deň nad tým premýšľam. Analyzujem, hodnotím, premyslam, aké by to bolo mať rodinu, viem, že to nikdy nepochopím a nedá sa to nijako predstaviť, ani to dobré ani to zlé, dá sa to len zažiť. Môj muž medzitým zmenil názor a tvrdí, že si so mnou vie predstaviť rodinu, že by som bola dobrá mama a dokonca že si myslí, že to bude škoda, ak sa o to nepokusime aspoň. Na druhej strane ale, že je to na mne, to rozhodnutie, že on je šťastný a spokojný, že už sme zvyknutí na nejaký komfort. Proste že ak poviem, že chcem deti, tak sa môžme o ne pokúsiť, ale nechce aby sme riešili IVF alebo niečo umelé, proste že ak to nepôjde prirodzene, tak to nepôjde, ale ak chcem, dajme tomu voľný priebeh. Ja som to stále odmietala, bojím sa, tehotenstva, pôrodu, materstva, všetkého, mám strach z toho čo bude, tak so svetom celkovo... Problém je v tom, že sama seba nespoznavam v poslednej dobe a je to stále horšie. Na jednej strane si neviem predstaviť byť matkou (ale na druhej som veľmi starostlivý človek, naozaj sa rada starám o iných a robím im radosť). Upadla som do nejakej apatie, alebo čo to je. Nič ma nebaví, nič sa mi nechce. Mám dobrú prácu, rozprávkový plat, dobrý kolektív, nemám sa na čo sťažovať, čo sa kariéry týka, ale nemôžem povedať, že by ma tá robota bavila. Ibaže ak mám povedať, že čo by som robila aj zadarmo, tak ja neviem. Nemám záľuby, nič, teraz som mala medzi sviatkami 5 dni voľna vkuse. Myslela som si, ako si oddýchnem, aké to bude super, nakoľko v praci som dosť vyťažená, tešila som sa na to, že vypnem. A vo finále to bolo hrozné, nevedela som, čo so sebou. Nikdy si takto nebravam dovolenku na to, aby som bola doma a oddychovala, vždy len na cestovanie alebo nejaké aktivity a zhodnotila som, že už to ani neurobím. Denne chodím cvičiť a na jogu a na prechádzky, čítam knihy. Ale nie je to ono, nenapĺňa ma to. Robím to, aby som nezhnila, nie pre to, že ma to baví. Mám pocit, že som už skúsila všetko možné za posledné roky, čo ma kedy zaujímalo, chodila som na tanečnú, skúsila som dva hudobné nástroje, jazykové kurzy, rôzne iné kurzy (IT, investovanie, fotografovanie, keramika..), starať sa o zvieratá v útulku, nič z toho ma nebavilo tak, že by som pri tom zostala, alebo nejak pokračovala, rozvíjala to, robila pravidelne. nič nebolo také, že wow, mám teraz čas, môžem ísť robiť toto... Prešla som kus sveta aj sama aj s manželom, kedysi som to milovala, objavovať iné kúty sveta, kultúry, kuchyne... na posledných dvoch cestovačkách som bola otravena, že proste ani to ma už nebavilo. Skúsila som 3 rôznych terapeutov, spätne to vidím ako vyhodené (nemalé) peniaze. Proste nič. Nič ma nenadchne, nezaujíma, neteším sa, nemám radosť. Brala som aj antidepresíva ale rozhodla som sa, že umelo šťastná byť a pchať do seba bordel nechcem. Niečo mi v živote chýba, ale neviem čo. Myslite, že by dieťa mohlo byť naozaj to, čo by ma hnalo vpred? Ja fakt neviem. Mám pocit, že s mužom sme sa odcudzili kvôli tomu, aká som sklesnuta stále a ja sa akože nečudujem, koho by bavilo žiť s kopou nešťastia. Naposledy mi povedal, že nechápe čo riešim, že máme sa dobre, sme zdraví, ľúbime sa, že on je úplne šťastný a že nevie už, ako ma rozveseliť. A ak mne ku šťastiu chýbajú deti, tak môžme to skúsiť, ale že veď ja sa tomu branim, že prídeme o pohodu, materiálne to už nebude to čo teraz, ale že veď dáme to, jeho rodiča bývajú cez cestu a tiež by (radi) pomohli, postrazili, keby bolo treba. Ja neviem, mne nejde o pohodu, ani peniaze, ja proste neviem, či je rodičovstvo pre mňa a pre nás teda, citim sa už aj stará na prebdene noci (viem, že niektorým to znie absurdne, ale ja to tak citim), môže to trvať (ak sa to podarí) proste neviem si predstaviť, že budem mať 50 a budem s dieťaťom robiť úlohy. Ale na čo si to predstavovať? Keď to bude, budem to riešiť. Neviem čo chcem ani tu, asi proste ma zaujíma, či bol niekto taký zúfalý a dieťa mu dalo zmysel života. Alebo naopak, ak zostal niekto bez detí, ako si vypĺňa život a cíti, že to má zmysel. Stále sa prikláňam k tomu, že žena má byť šťastná a vyrovnaná presvedčená o tom, že dieťa chce, ale poznám aj ženy s neplanovanymi deťmi a prídu mi šťastné. Ale ťažko povedať, nežijem s nimi a nevidím im do hlavy. Ja proste žijem medzi dvoma strachmi - že či by som bola dobrá a šťastná mama, alebo či nebudem ľutovať, ak tomu nedám ani šancu. A či by som nemala zmysel života už dávno mať bezohladu na materstvo.
Kto sa dočítal až sem, velmi pekne ďakujem...