K vlastnej mame nemám žiadne city

Ahojte, v prvom rade vám chcem povedať, že ani tak nepotrebujem nejakú radu, možno názor, najviac zo všetkého sa chcem vykecať, lebo je toho veľa vo mne a pravdou je, že ani neviem, komu by som to povedala. Kamarátok mám veľa, ale nechcem ich obťažovať tým, sem tam im niečo poviem, ale tu mi to príde také, že kto chce, nech si prečíta, komu sa to bude zdať dlhé(čo určite bude🙂 ) , tak ten nech zatvorí a ide čítať inú diskusiu. Takže, poďme k probému.

V prvom rade by som vám chcela povedať, že naši sa rozviedli, keď som mala 5 rokov, pretože tato bol alkoholik. Mama ma teda vychovávala sama a kedže tato nám poriadne neplatil ani to malé výživné , čo mal, tak sme stále nemali peniaze. Nikdy som mojej mame nevyčítala, že nemáme na niektoré veci a v konečnom dôsledku to je jedna z vecí, na ktoré som hrdá, pretože nepotrebujem mať statky k tomu, aby som bola šťastná. Keď som mala asi desať, tak si mama našla priateľa, s ktorým sú doteraz spolu. No..spolu ako spolu..Ako by som vám ten vzťah opísala..proste už sa rozišli asi dvetisíckrát, fakt nepreháňam, proste pokaždé, keď mi mama hovorí, že sa s nám rozišla, tak mi hovorí, že teraz je to už naozaj tak, ale samozrejme, že potom ju on nejako uprosí a neviem čo. No a v tých ich začiatkoch sme chodili stále k nemu, býva na dedine a tam sme doslova makali ako fretky, lebo jeho mame sa nikdy nič nepáčilo, čo mama urobila a vkuse ju buzerovala a moja mama sa akosik voči tomu nebránila a fakt tam fyzicky makala a do toho chodila ešte na trojzmennú prevádzku do fabriky a toto všetko sa podpísalo na jej zdraví. No, ja som začala od 16tich brigádovať a sama si na všetko zarábať a odvtedy začali tak výrazne naše problémy. V prvom rade, moja mama ma nikdy v živote nevedela normálne povzbudiť. Keď som napríklad išla maturovať, tak som stále brigádovala, robila som dlho do noci a moja mama nič iné nehovorila, len že nezmaturujem, že nič v živote nedokážem. Neskôr, keď som sa jej na to pýtala, že prečo ma vždy podceňovala, tak povedala, že to preto, lebo na mňa vraj dobré slovo nikdy neplatilo. Celkovo sa jej nikdy nič nepáčilo, čo som spravila. Nevedela som podľa nej tak upratať ako ona, žiadni z mojich kamarátov sa jej nezdal dosť dobrý..Keď som zmaturovala, odišla som na rok do Anglicka a keď som sa vrátila, hneď o dva dni som už brigádovala v obchode v lahôdkach, ale aj to sa jej nepáčilo, pretože to bola len brigáda a nie práca na trvalý pracovný pomer. Mala som 21 a tak jasné, že som chodievala von s kamarátmi, ale to bol problém, lebo som nemala naozajstnú prácu a takto mi to dennodenne hulákala do hlavy, až som sa zobrala a odišla som z domu. Pol roka sa so mnou nerozprávala, ani nevedela, že ma medzi časom zobrali do práce v Bratislave ( aj to mi hovorila, že prečo si myslím, že práve mňa už len zamestnajú), takže keď sa mi po tom pol roku ozvala, tak som sem tam došla na víkend domov. V tej dobe začali naplno jej zdravotné problémy a ostala na invalidke. Má veľké problémy so srdcom a už je teraz ôsmy rok doma( má 55 rokov ), jej srdce ide na 25 percent, ale to jej nebráni v tom, aby napríklad doma nebielila steny a tak. Je extrémne poriadkumilovná, proste si predstavte extré,me pedantného človeka, ktorý každý boží deň pol dňa upratuje jednoizbový byt a povie vám, že ešte ma strašne veľa roboty...Napríklad ona povie, že pre ňu je stratou času variť, ona si radšej upratuje, preto u nej ani nikdy nič nenájdete na jedenie. Nikdy nemá peniaze. Fakt nikdy. Ešte doteraz si vie od nás požičiavať, lebo jej to nevychádza a že vkuse sú nejaké výdavky a to jej ešte jej priateľ každý mesiac nosí gastráče a dáva jej peniaze, čo ona nazýva rentou. Tvrdí, že on môže za jej zdravotné problémy a je to jeho chyba, že skončila na invalidke, preto aj keď sa s ním ona rozíde, normálne mu na drzovku napíše, nech jej láskavo hodí peniaze do schránky. Keby ste videli tu ich komunikáciu, ona mu normálne vkuse nadáva, že je kok.., že celá jeho rodina je vyje*aná a takto. Vidia sa raz do týždňa, aj to na 10-15 minút, čo jej on donesie tie lístky a peniaze a nejaké veci zo záhradky. Celkovo, moja mama sa neskutočne vyjadruje vulgárne. Vadí mi to. Neskutočne mi to vadí. Proti otcovi ma celý život štvala, aj keď ma raz za čas zobral niekde, tak mi to potom vykríkala ešte týždeň, že už je lepší ako ona a že si môžem ísť k nemu bývať a neviem čo. Môj tato je po jednej ťažkej mozgovej porážke a v súčasnej dobe je nesvojprávny. Zhodou okolností boli raz jednu dobu rovnako v nemocnici. Vtedy mi vyčítala, že vraj chodím k nemu častejšie ako k nej , že som nevďačná atď. Pane bože, ja ani neviem, či toto dokončím, lebo to je na hotový román...Nepamätám si za posledných 20 rokov ( a to mám 29), že by mi niekedy povedala, že ma má rada. Aj keď som bola v pôrodnici s mojou dcérkou, tak raz som jej ju už nechcela ukázať, lebo bola malá taká uvrešťaná a na to mi povedala, že ona neni zvedavá na mňa. S otcovou sestrou mám veľmi dobrý vzťah, k nej som išla aj bývať, keď som odišla z domu, tak na tú neskutočne žiarli a vlastne kde môže, tam povie na ňu niečo zlé. Stále tvrdí, že ja som si robila, čo som chcela, pritom som fakt chodila len do školy a popri tom som maturovala. Raz spätne k svojmu správaniu povedala, že bola pod veľkým tlakom, preto bývala stále taká podraždená a takto. Doteraz moja mama nemá žiadne kamarátky, sem tam ide von so sestrou svojou, ale aj na tú povie, že ona má svoju rodinu a tak. Myslím si, že moja mama je dosť opustený človek, ale na druhej strane, sama si za to môže, pretože má priateľa, ale sorry, keby sa ku mne hentak niekto správal, ako sa ona k nemu správa, tak byť ním, tak ju tak kopnem do riti a opustím ju, že by videla. Teraz, odkedy mám svoju rodinu, manžela, dcérku, tak sa naše vzťahy ešte výrazne ochladili. Keď vidím, ako to funguje u manželovej rodiny, môžem len závidieť. Tam sa k sebe ľudia správajú slušne, vážia si jeden druhého. Teraz chodieva mama ku nám raz za týždeň zobrať si dcérku a ide ju kočíkovať. Vidím, že vnučku miluje, ale my dve si nemáme absolútne čo povedať. Celkovo ma otravuje aj keď mi len volá,pretože to zvyčajne znamená, že niečo chce, že jej niečo nefunguje. Mám pocit, že stále odo mňa čaká, že budeme mať neviem aký vzťah, ale keď si ho za celé tie roky nevybudovala so mnou, tak neviem, čo vlastne chce. Často mi povie, že ju nenávidim, ale že ona nevie za čo, lebo všetko robila kvôli mne. Ja viem, že robila všetko kvôli mne, ale to sa nemohla ku mne správať nejako inak? To mi nemohla dať nikdy najavo, že áno, mám ťa rada, ale som unavená z tohto života...Proste tomu nerozumiem. Keď sa pozriem na svoju dcérku, veľmi túžim po tom, aby mohla prísť za mnou kedykoľvek a povedať mi všetky svoje problémy, aby mala vo mne oporu a nebála sa mi nič povedať. Ja som svojej mame nikdy nemohla nič povedať, pretože všetko prežívala v tom najhoršom duchu, keď som mala frajera, tak preboha, budem tehotná atď. Pravdou je, že na ňu už asi ani nedokážem poriadne reagovať, len podráždene. Napríklad, teraz som ležala v nemocnici, tak došla za mnou a sedela tam a vkuse vzdychala, ako keď sa človek nudí, čakala, kým príde manžel s dcérkou, že lebo ona sa s ňou chce pohrať. Ale sedela tam ako božie umučenie, ako keby za mnou musela ísť, lebo sa to patrí. Ja viem, že ma má rada nejakým tým svojím čudným spôsobom, ale nedokážem to nejako akceptovať, resp. sa kvôli tomu správať k nej nejako inak. Už roky počúvam, že zomiera a keď si pomyslím na to, že by zomrela, necítim nič. Áno, bolo by mi to ľúto, ale mám pocit, že by to mnou nejako nezatriaslo. Je to moja mama, ale nie je to naozaj psychicky moja mama( tou je mojho otca sestra). Takže tak. No, rozpísala som sa, len som to zo seba potrebovala dostať. Skúste mi napísať, ak sa niekto dostane až sem, svoj názor na to, prípadne vaše skúsenosti s rodičmi, ak má niekto niečo podobné ...ďakujem za váš čas a nehnevajte sa, že je toho tak veľa, kratšie som to nedokázala zhrnúť. 🙂