Konflikt s mamou

Píšem tu ani neviem či pre riešenie tohto konfliktu alebo pre porozumenie alebo či ste boli v podobnej situácii. Začnem tým že pochádzam z katolíckej rodiny, skôr tvrdšieho presadzovania viery akoby sa niekomu páčilo. A v tom začína byť u mňa problém. Som už niekoľko rokov ateistka a som s týmto rozhodnutím veľmi spokojná a šťastná, lenže moja mama o tom nevedela, tušila to ale nikdy som to otvorene nepovedala. Jednak som sa bála jej reakcie a na druhej strane prečo si robiť zbytočné problémy. Taktiež dlhodobo žijem mimo SR, už 10 rokov pomaly. Minulý rok som sa vydala a podarilo sa nám po svadbe aj rýchlo otehotnieť. Snažili sme sa aj predtým len som potratila. Narodila sa nám zdravá dcérka. No všetko sa zbehlo nejako rýchlo a sme sa rozhodli s mužom, že naše dieťa nedáme pokrstiť, aj on je ateista, lebo sme názoru že nechceme dieťa indoktrinovať do nejakého náboženstva ale nech sa sama rozhodne keď bude dospelá. Tak som sa odhodľala to povedať mojej mame, že nie som veriaca a nebudeme krstiť dieťa. No a ako sa možno dalo očakávať neprijalo to nijak pozitívne, ani som nečakala, ale ako na to zareagovala a čo robí nie je v poriadku. Veľmi mi vynadala a ma prirovnala ani neviem komu, no hrozné ani počúvať sa to nedalo. To som musela odísť z domu, lebo by som sa úplne zložila. A ďalej nasledovali telefonáty a maily o tom aká som, aký je môj muž, vynadala mužovým rodičom a nakoniec mi povedala veľmi škaredé veci o našej dcére čo z nej vyrastie. Ja chápem, že je zronená a nešťastná a aj sa snažím ju pochopiť, ale zachádza za akúkoľvek hranicu. Veľmi sa povyšuje nado mňa, môjho manžela a jeho rodičov, kt. jej nič neurobili. Oplzlo mi nadáva (ja som jej nikdy takto neodpovedala) a mi vyhadzuje na oči všetko čo pre mňa v živote urobila, že ako som vyštudovala vysokú školu za jej peniaze, že inak by nebolo nič zo mňa. Inak som popri škole pracovala a keď som po škole odišla do zahraničia, posielala som peniaze na všetko čo bolo treba, na opravy v dome, na kúpu auta a taktiež som zaplatila bratovi celú vysokú školu, keďže bola súkromná. Neviem sa s ňou normálne porozprávať, všetky moje odôvodnenia sú pre ňu nič. Len kričí, že som jej zničila život svojím rozhodnutím a že už nikdy nebude šťastná. Navrhla som spoločnú poradňu/psychologičku to odmietla. Máte podobnú skúsenosť?
Veľmi mi to ubližuje čo robí a už som veľa krát plakala, ale neviem ako ďalej, lebo takto sa ďalej žiť nedá. Keď nás neakceptuje, okey fajn, ale zakaždým si kopnúť do mňa a narábať so mňou ako s handrou to taktiež už nejde. Už nevládzem takto ďalej.
Inak sa moja mama stihla za celé roky pohádať s každým v rodine, lebo jej vždy niekto nejako ublížil, takže jej rodina pozostáva len zo mňa a brata.

PS: niekedy mi to všetko príde, že to nie je o viere ale o kontrole, kt. nado mňou stratila a chcela by ju za každú cenu mať. A taktiež otec už nežije, takže ten nemôže nič povedať a môj brat taktiež nič nepovie, lebo nechce zostať na čiernej listine, aby sa aj s ním hádala, keďže u nej stále býva.