Ľudská troska

Ahojte,určite tu je toho veľa napísaného,nehľadala som,necitala,nezapajala som sa do žiadnej diskusie.
Posledné roky upadam,nedokazem začať deň s úsmevom,nemám žiaden cieľ,z ničoho radosť.
Skôr mám pocit,že je na mna všetkého veľa.
Mám rodinu,manžela,deti-o ktoré sa starám ja,vzhľadom na to,že manžel často cestuje kvôli práci.
Pred krátkym časom som si našla prácu aj ja,no manžel mi vyčítal,že pracujem dlho,nevenujem sa deťom,rodine,doma nestíham nič spraviť.donútil ma dať vypoved.
Áno,mohol by to urobiť on,no neurobil.
Niekto by s takým mužom určite nebol,ja nemám na vyber,nemám kam odísť.myslím to doslova.
Nemám peniaze,nemám absolútne žiaden príjem,nakoľko som pracovala kratko.
Mám pocit,že to tak chce,mat nado mnou kontrolu.
Boli chvíle,kedy ma aj udrel,zbil,prestalo to,na to som mu povedala,že až sa to zopakuje ešte raz,zavolám políciu.síce mi povedal,že môžem dopadnúť aj horšie,ale už ma nikdy neudrel.
Nie som dokonalá,tiež niekedy poviem,co netreba,alebo neurobím,co by som mala.
Ale mám pocit,že celé toto manželstvo je divne.
Sex vynútený-ja nechcem,no on chce a či sa mi to páči,alebo nie..
Všetko tu musí byt ako chce on,hoc on ruku k dielu nepridá,pretože sa mu práve nechce,alebo chce len oddychovať.ja mu to neberiem,pracuje celé dni,jasne,že si potrebuje oddýchnuť,aj keď občas by sa zišla aj jeho pomoc.
Niekedy ma hnevá,že sa mi neozve aj dva dni keď je prec,mimo domu,keď sa ho na to dodatočne pýtam,nahnevá sa na mna,vytvorí scénu a napokon som aj tak ja ta najhoršia,ta,ktorá tu scénu vyprovokovala.
Neraz mi vynadá,aj pred deťmi.napokon príde za mnou a pýta sa ma,či to bolo potrebné,či som mu musela nadavat.hovorí mi,že sa mám ísť liečiť.ja si uvedomujem,že moja psychika nie je úplne v poriadku,ale zatiaľ nie som úplný blázon.teda,dúfam.
Stále mi dáva pocítiť,že nič tu nie je moje,že tu môžem bývať len z jeho dobrej vole a keď sa mi nepáči,mám odísť,no mám si vziať aj deti.
Vie,že nemám kam ísť.občas som chodila s kamarátkou korculovat(korčule mám z čias,keď som mala 20rokov,kúpila som si svoje prvé)zakázal mi chodiť niekam,lebo sa vraj len flakam.ja fakt nikam sama nechodím.ani do potravin.Často mávam chvíle,že nedokazem udržať slzy,rozplacem sa-vysmieva sa mi,že stále len revem,myslím si,ze na neho to zapôsobí.
Boli ma celé vnútro.chce sa mi kricat,ujsť,zomriet.
Mám pocit,ze na tomto svete nemám miesto,je mi ľúto mojich deti.nedokazem im zabezpečiť nič,nedokazem sa o ne postarat a on to vie.povedal mi neraz,ze až ma nájde v takom stave,tým ho vlastne donútim,aby zavolal sanitku,aby ma odviezli do nemocnice.
Vie,ze nemám peniaze,no stále mi vraví,kedy so sebou niečo začnem robiť,ze mi vidieť prvé šediny,ze by som si mohla aspoň nechty nalakovat.
Od neho peniaze nepytam,on mi ani žiadne nedava,iba ked ideme občas spolu na nákup,tak nakúpim co je potrebné domov.
Je toho oveľa oveľa viac,ja len neviem,či som fakt chorá,ako mi to vraví.či ma ma naozaj odviezť do nemocnice niekam.